Krásny omyl prírody

Ahoj, M.

Ak by som mala povedať, čo je najzvláštnejšie na prežívaní človeka po smrti jeho blízkeho, nie je to len samotný pocit smútku, náhleho opustenia a nepochopenej konečnosti života. Najzvláštnejšie je, že všetko tam vonku beží ďalej, akoby si vesmír ani len nevšimol, že mu ubudla jedna z miliárd buniek. Takmer vôbec sa nevychýli z rovnováhy. Aj ja som pred rokom navonok pokračovala v bežnej rutine života a fungovala na základnom automate. To je to, čo robíš, keď si myslíš, že nemáš na výber, inak by ťa pohltila prázdnota. Vytesnila som ju, zahnala za ľadový múr krutej reality. Platila som účty, nakupovala v potravinách, po večeroch telefonovala s mamou o banalitách, chodila do fitka, vynášala smeti, mala príležitostný sex s rýchlo zabudnuteľnými mužmi, čítala správy, hnevala sa v práci, jedla, pila, dýchala, čistila si zuby, chodila na toaletu. Normálny život, nie? Navonok ho stále žijem, len je zrazu akýsi rozmazaný.

Neviem presne, prečo ti práve toto píšem. Možno preto, že málokto si vie predstaviť, ako sa žije, keď si to práve ty, kto nájde svojho blízkeho človeka mŕtveho, tak ako sa to stalo mne s tebou. Vonkajšia fasáda je čosi iné ako hlboko zasiahnuté vnútro. Snažila som sa k sebe byť od začiatku milosrdná a okolie sa o to pokúšalo tiež. Kolegovia a kolegyne v jazykovej škole, kde sme ja aj ty učili, okolo mňa zrazu chodili po špičkách, no mne to pripadalo tak, že ma obchádzajú, akoby som mala lepru. Keď som ráno do budovy v Starom meste prichádzala a prekračovala prah veľkej drevenej brány automaticky sa otvárajúcej pred nosom, triasli sa mi ruky. A vždy, keď som za tmy, po dlhých hodinách kurzov a lekcií angličtiny pre mladých aj starých, ženy aj mužov, začiatočníkov aj pokročilých, odchádzala, cítila som sa, akoby na mne bolo niečo zvláštne. Jasné, že sa to rozkríklo. Zrazu som bola tá, ktorá videla smrť, a to prirovnanie človeku nahovorí, že som si s ňou azda aj spiklenecky potriasla rukou. Nikto sa nič nechcel pýtať, bolo to tabu, z ktorého pritom kričalo, že by chceli najradšej vedieť všetky detaily. Alebo sa na mňa pozerali spôsobom, akoby som potrebovala more súcitu. Tie pohľady – hlboké, ustarostené, znechutené. Mala som na sebe stigmu ešte väčšiu než ty po spáchaní samovraždy. Chudera, šepkali si, ale mnohým nebolo jasné, prečo som sa práve ja ocitla na mieste činu. Asi je zvrátené to povedať, ale vieš, ako hrdo som sa vlastne práve preto cítila?

Hoci sme spolu ty a ja pracovali ako lektori v jazykovej škole už nejaký čas, vždy sme sa obchádzali. Tak to býva – na jednej strane odlišné rozvrhy a na tej druhej – kto už sa v práci dokonale pozná s každým? Nikto si pred štyrmi rokmi takmer nevšimol, ako sa to počas jedného večera zlomilo. Ironické. Tvoja neviditeľnosť ma vlastne uchvacovala. Akoby som ťa prvýkrát naozaj zbadala, až keď ťa vedľa mňa usadili na vianočnom teambuildingu v Bohéma bare. Pamätáš, ako sme sedeli zboku malého vyvýšeného pódia, natlačení na vysokých červených sedačkách a barových stoličkách, z ktorých nám všetkým jedenástim viseli nohy? Červené svetlá, jazz, drinky, prekrikovanie sa jeden cez druhého – všetko sa mi to vrylo do pamäti. A zrazu vedľa mňa sedel Michal Hviezda. Vesmír si z teba musel urobiť strašnú prdel, že ti dal také meno. Nežiaril si ani trochu. Jasné, vedela som, kto si, zdravili sme sa, aj som po tebe občas hodila očkom a registrovala som ťa i na občasných iných firemných akciách. Ale napriek tomu – kým sa tvoja chudá tvár s jemnými črtami, malými ústami a ostro rezanou sánkou neobjavila tesne pred tou mojou, nikdy by som sa k tebe sama nepriblížila – nijako. Ani obrazne, ani naozaj. Vieš, Mišo – ešte teraz mám pred očami, ako si si dal za ucho polodlhé čierne vlasy a zrazu si mi pripadal ohromne žensky. Pozrel si sa na mňa, povedal nejakú nervóznu small-talkovú frázu a mne sa aj tak nahrnula červeň do tváre. Bolo v tom niečo nepatričné. Keby mi vtedy niekto povedal, že si gej, tak nepochybujem.

Nikdy predtým som ťa s nami nevidela piť alkohol, ale dnes už viem, že v tej dobe si vysadil antidepresíva, tak si si to podľa teba zrazu mohol dovoliť. Chyba. Keď Jaro priniesol narodeninovú tortu, s ktorou sa mal pôvodne infiltrovať na úplne iný večierok, a všetci okrem nás sa na ňu vrhli ako lační vlci, už si na mňa v prehnane pripitej nálade chrlil svoj prúd o škandáloch v aukčnej sieni Sotheby's a Christie's. Nepýtaj sa ma, prečo si takú kravinu pamätám, najmä, keď som jej ani trochu nerozumela a zaujímala ma ešte menej. Riadiace centrum lovu v mojej hlave mi vravelo len toľko, že máš cit pre umenie, a ak už nič iné, toto musí byť dôkaz tvojej homosexuality. Takže nič pre mňa. Friend zone. Napriek tomu si ma niečím priťahoval, hoci nie úplne v erotickom zmysle.

Pili sme. Pamätám sa, že ma zrazu premkol pocit, že je v podniku strašne veľa červenej, dráždilo ma to a potrebovala som sa ísť vydýchať von na vzduch. Pár ľudí od nás pred Bohémou fajčilo, pri obrubníku každú chvíľu zastavovali taxíky pripravené vyžmýkať piatkový večer naplno. Radšej som zašla za roh, aby som si utriedila myšlienky sama. Bolo priam magické, keď si prišiel za mnou a mne nezišlo na um nič iné, len ťa v ošiali tej chvíle pobozkať. Aj by som povedala, že to bolo ako z filmu, keby sa mi potom nezakrútila hlava z toľkého vína. No čo bolo dôležité – neodtiahol si sa, len si ma chytil za ramená, neisto a vykoľajene, a niečo vo mne spozornelo. V skutočnosti som ťa však vôbec nechcela baliť, pamätáš? V tej dobe som bola šialene zamilovaná do Tomáša, ktorý ku mne chodil na individuálne hodiny angličtiny. Reportér v telke, ktorý nevedel po anglicky. Smiešne. Ale bol roztomilý, akurát totálne nečítal moje signály. Asi som ti o tom čosi bľabotala, keď si ma neskôr išiel odprevadiť domov až na petržalské Ovsište. Neuveríš, ale dodnes sa cítim trápne za to, ako som ťa volala hore k sebe, ty si s úsmevom povedal nie a ja som už, o niečo triezvejšia, no stále prostoreká, vyhŕkla, že si krásny. Zaskočilo ťa to. Zasmial si sa, povedal si, aby som sa nenechala v stave podguráženia oklamať, pretože v skutočnosti si úplne zjavný omyl prírody, a to ma dostalo. Tvoja číročíra nenávisť k sebe samému presakovala nenápadne na povrch, hoci si sa ju snažil zamaskovať za odľahčenú humornú fasádu. Niežeby si ju na mňa okamžite vylial – napokon, odmietala som vziať tie slová vážne, no zablikali mi kontrolky. A o pár mesiacov už svietili ako besné. Ako si sa mohol tak nenávidieť, to je niečo, čo mi dodnes nejde do hlavy. V ten večer som si zaumienila, že urobím všetko preto, aby si sa začal mať viac rád, a dodnes dumám nad tým, či za toto odhodlanie mohol alkohol, a či by ma úplná triezvosť predsa len nedržala na uzde. Keď sa ma raz Kristína počas terapie spýtala, prečo sme sa vlastne začali priateliť, odpovedala som jej presne toto – lebo som mala pocit, že potrebuješ niekoho, kto ťa zachráni. Patetické. Odvážne. Namyslené. Kristína takmer okamžite opatrne obrátila pozornosť na moje ego, ale ja som jej tvrdohlavo protirečila. Verila som tomu, že som tvoje nenápadné volanie začula od začiatku správne. Druhá vec, na ktorú som prišla až oveľa neskôr, bola tá, že si sa vymykal väčšine vecí, ktoré predo mnou predostierali muži z môjho života. Chýbali ti mačistické maniere, dotieravosť aj opovážlivosť. Pristupoval si ku mne tak, ako som ani netušila, že chcem, aby ku mne niekto pristupoval. V podvedomí som nad tým žasla a utvrdzovala sa v tom aj v ďalších týždňoch.

O tvojej depresii som sa dozvedela vďaka knihe. Priniesol mi ju jeden starší študent. Chápeš, normálne napísal knihu o jeho vlastných depresívnych stavoch, do ktorej zakomponoval nehorázne temné ilustrácie čiernych machúľ, ostročervených diabolských očí dívajúcich sa z neforemných obrazcov a surrealistické výjavy mäsožravých rastlín. Knihu nazval Neradostné dni a do života ju uviedol v malom antikvariáte na Baštovej ulici. Eleven Books sa to volalo. Na krst spojený s čítačkou ma nadšene pozval a ja som trochu nenadšene súhlasila. Bol to pekný, útulný priestor s malými drevenými stolíkmi, no popravde – neveľmi ma to celé bavilo, lebo som o týchto duševných ťažkostiach ešte vedela nula celá nula nič a jeho rozprávanie v ten podvečer sa mi javilo akési nesúrodé a pre moju osobu vzdialené. Knihu som si však zo slušnosti kúpila, a potom som ju raz mala so sebou v práci. Keď si ju v spoločnej učiteľskej kancelárii zbadal u mňa na stole, spýtal si sa, o čom je. Mala ružovú obálku a bol to taký jazykovo-ilustračný oxymoron. Neradostné dni, chápeš to? Prečítala som ti anotáciu, ale dodala som, že ti ju nepožičiam, lebo nechcem, aby si dostal depresiu, na čo si odvetil, paradoxne s úsmevom, že ty už depresiu máš. Normálne som sa pri tom nahlúplo a nahlas zasmiala, akoby si povedal vtip. Prosto mi to nedocvaklo. Vyzeral si všelijak, len nie depresívne. Vysoký a štíhly, v obtiahnutom tmavom svetríku a s elegantnou chôdzou, v tvári si mal vždy – a to som od toho večera v Bohéme už vedela veľmi dobre – vpečatený švihácky, hlboký, príjemný pohľad. Vyznal si sa vo veciach. Používal si slová ako transcendentálny, reciprocita a axióma. Skrátka podivný intelektuál, ale milý. A aj si sa usmieval. A ľudia s depresiou sa predsa neusmievajú, no nie? Čo ti poviem, hlúpa som bola.

Raz si mi povedal, že depresia je vlastne strach zo života. Myslím si, že nič výstižnejšie ako toto poznanie neexistuje. Ale áno, musela som sa do tejto témy viac zahĺbiť, ak som ti chcela byť bližšie. Pochopiť, že ten, kto ju má, v skutočnosti nechce byť vždy odhalený a často hrá hru na normálnosť. Ak by totiž nahlas a pred všetkými priznal, že takto to je, spečatil by svoj stav aj pred sebou.

Bádanie o depresii je ako odhaľovanie závoja, za ktorým je ďalší a ďalší a ďalší závoj, najmä keď si človek, ktorý ju neprežíva. Najprv vraj plačeš. Potom neplačeš. Necítiš nič. Nespíš. Spíš priveľa. Neješ. Ješ príliš. V ničom nevidíš zmysel, dni sa zlievajú, dni už nie sú, je to len jedna nekonečne dlhá, boľavá a hlboká noc. Depresia, to sú hodiny nastavené na tri nadránom. Ale niekedy je to aj šesť tesne pred svitaním, lebo tá kurva ťa nenechá v konštantnom stave pridlho. Fyzické bolesti. Psychické bolesti z fyzických bolestí a naopak. Hmla a zmätenosť a panika a neúprosné obavy, že už nikdy nebude stáť za to žiť. Depresia sú prosto tie blbé ružové neradostné dni. Píšem ti to tu a teraz a aj tak mám pocit, že o nej nič neviem. Nemá občas strach zo života každý z nás?

Chcem, aby si chápal, aj keď už neexistuješ, že tvoja anhedónia a hľadanie zmyslu života, v ktorom si zvládal dlhé roky predo mnou a aj potom dosahovať aspoň mikrovíťazstvá, náš vzťah a naše priateľstvo poznačila. Ale ani vtedy, ani potom, by som nepovedala, že ho definovala. Mali sme viac ako len tvoju depresiu. Na môj vkus to všetko trvalo príliš krátko, a ak by sa ma niekto spýtal, či by som tie tri intenzívne roky naplnené tvojím priateľstvom chcela zažiť znova, neváhala by som. Neurobí azda človek všetko preto, aby aspoň raz zažil skutočné spojenie s iným človekom, hoci ho to môže neskôr stáť ukrutne veľa? Nie sú niektoré veci viac ako pôžitok fyzického milovania, viac ako zväzky a svadby, viac ako pôrod vlastného dieťaťa vychádzajúceho z tvojho tela? V tieto dni uvažujem, že je to z mojej strany hádam niečo patologické a nie každý by odpovedal bez váhania. Väčšina by sa určite chcela chrániť a myslela by aj na seba. Bez toho totiž neprežiješ – aby si bol občas aj sebecký a hýčkal si svoje osobné hranice. Ja som ich asi chcela až príliš zliať s hranicami niekoho iného. Prepáč. Stálo nás to oboch veľa. Teba život a mňa všetko ostatné.

Ukážku z knihy Tá bolesť ťa prejde z vydavateľstva Nomantinels poskytla autorka Mia Žureková