NEŽELANÁ

Prvé konkrétne ťažkosti zažívala Rachmanovová ešte pred anšlusom Rakúska k hitlerovskému Nemecku, keď pracovala na knihe o Tolstom. Už od trinástich rokov sa zaujímala o tohto výnimočného spisovateľa a človeka, ako aj o ženu, o ktorej sa povrávalo, že manželovi bráni v jeho zvláštnom životnom štýle a takmer vôbec ho nepodporuje. Aľa Rachmanovová chcela už ako mladá preskúmať, či je pravda, že Soňa Tolstá bola úzkoprsá, nechápavá žena, a zistiť, ako vyzeral vzťah týchto dvoch ľudí. Chcela vzdať poctu jej životu. Navštívila vydavateľstvo, kde sa chcela porozprávať o ďalších krokoch a práci na knihe. Medzičasom mala pripravených štyritisíc stránok v ruštine, približne sedemsto z nich chcela dať preložiť a vytlačiť. Aľa Rachmanovová sa začudovala, keď sa jej vydavateľ spýtal, či sa v knihe píše veľa o náboženstve. Musela pritakať, veď Tolstoj sa celý život zaoberal štúdiom a výkladom evanjelií.

„,Všetko o náboženstve musíte v tejto knihe pokiaľ možno čo najviac zapracovať do úzadia!’ vyhlásil riaditeľ stručne a energicky.“

Vysvetlili jej, že musia brať ohľad aj na nemecký trh: „Ak sa v knihách rozoberajú náboženské alebo dokonca nábožensko­filozofické otázky, považujú to Nemci za priestupok voči protikresťanskej politike Tretej ríše. V tomto bode nie sú ochotní prižmúriť ani len jedno oko.“

Aj plánovaný názov Niet vinníkov mala bezpodmienečne zmeniť. Kniha by bola odsúdená na neúspech v krajine, ktorej stranícky program hlásal nenávisť a nemilosrdný postup voči nepriateľom. Aľa Rachmanovová nemohla uveriť, čo sa deje. Trvala na slobode svojho prejavu, kým sa nedozvedela, že kníhkupci, vydavatelia a redaktori dostali obežníky, v ktorých im prikazovali, aby „nepohodlné knihy alebo autorov neviedli, nechválili, ba dokonca ani nikde nespomínali“.

Knihu o Tolstom vydal v roku 1937 napriek očakávaniam Otto Müller v Salzburgu pod názvom Tragédia jednej lásky. V neskorších vydaniach bola premenovaná na Soňa Tolstá a Jedna ruská láska.

Aľa Rachmanovová rada prirovnávala svoj život k lodi, ktorá sa plaví a vzdoruje aj najhrozivejším prírodným živlom. Keď sa v tomto ťažkom obodobí dostala v redakcii do nepríjemnej situácie, v úzkych zavadila pohľadom o obraz, ktorý poznala naspamäť a ktorého symbolika ju vždy oslovovala: „Nad písacím stolom visí ešte stále obrázok, ktorý mám tak veľmi rada. Je na ňom člnok na vysokých vlnách a pod tým je napísané: A predsa!“ Vedela o nebezpečenstvách, o hroziacom stroskotaní a s tým spojenom potopení. Vedela, že každá búrka môže znamenať výzvu, a vážila si ľudí, ktorí sa s týmto mottom stotožnili.

Nielen knihy podrobovali čoraz väčšej cenzúre, dokonca aj každý film muselo povoliť „Ríšske ministerstvo pre ľudovú osvetu a propagandu“. Príslušným ministrom bol Joseph Goebbels, ktorý sa vyhlásil za „patróna nemeckého filmu“ a prísne dohliadal na to,

aby toto masové médium plnilo politickú funkciu v súlade s programom strany.

Aľa Rachmanovová zažila trpké sklamanie. Plánované sfilmovanie Mliekarky s Paulou Wessely v hlavnej úlohe museli zrušiť. Tlač už o tomto filmovom projekte napísala a zástupcovia filmovej spoločnosti sa mali stretnúť v Opatiji, aby sa dohodli na podrobnostiach. Rodina von Hoyerovcov cestovala na juh vo vlastnom aute a pri tejto príležitosti sa chystali stráviť niekoľko dní pri mori. Tento sen však zničil telegram, v ktorom im oznámili, že film nemôžu nakrúcať, „pretože to Berlín zakázal“. Rodina sklamane odcestovala domov.

Arnulf von Hoyer, ktorý chápal, že jeho manželka sa „v Berlíne neteší veľkej sympatii“, ju utešoval so slovami: „Najdôležitejšie je, že sme spolu a na tom, či ťa má doktor Goebbels rád, predsa nezáleží.“

Zo súkromného listu autorky vyplýva, že aj plánované sfilmovanie jej knihy Vera Fedorovna spoločnosťou Wien­Film strana prekazila. Aj tento projekt padol za obeť cenzúre. Mnohé fotky z čítačiek dokumentujú veľký úspech, aký zažila autorka vo svojich najlepších rokoch. Zobrazujú Aľu Rachmanovovú v dlhých šatách pri čítacom pulte, s kyticou kvetov v náručí, pred výkladom s jej knihami alebo pri rozdávaní autogramov. Muselo to byť zvláštne, keď jedného dňa nezažila privítanie, na aké bola zvyknutá. Tento prízrak ju vystrašil v mestách Vroclav a Görlitz. Organizátori podujatí boli natoľko odvážni, že jej povedali pravdu a vysvetlili jej situáciu, v akej sa nachádza.

„Viete, v Nemecku ste neželanou osobou! Nechcem vás vystrašiť. Pre vás to predsa len nie je také zlé, pretože ste cudzinka. Pre nemeckých spisovateľov sa začína cesta do koncentračného tábora práve prídavným menom ,neželaný, (...) Aj keď ho nechajú ďalej žiť, ako spisovateľa ho nemilosrdne, systematicky a chladnokrvne zabijú. Už sa nemôže verejne vyjadrovať, zakážu mu prednášať, z knižníc odstránia jeho knihy, v novinách o ňom budú písať chladne, odmietavo alebo vôbec, nezávislí vydavatelia, ktorých je čoraz menej, nebudú prijímať jeho diela a jeho staré knihy nevydajú nanovo, publikum ho už neuvidí ani nezačuje a jedného dňa sa naňho úplne zabudne. Vymažú ho, zabijú.“

Zobraziť diskusiu (0)