Sabína Repášová
7.9.2026
TAM, kde sme smútili v malých papučiach
„Pamätáte si, čo ste mali obuté, keď vám niekto umieral?“ Novinka Nicol Hochholczerovej otvára dvere do známej minulosti a čitateľovi poskytuje výnimočný príbeh vyrovnávania sa so stratou, pretože v konečnom dôsledku, či chceme, alebo nie, sme TAM všetci už neraz boli. TAM v tom dome, v ktorom vás ovládnu spomienky. TAM, kde vám nesedia vonkajšie papuče.
Ako to bolí, keď sa vám niekto stráca pred očami?
Nová novela od Nicol Hochholczerovej skutočne napĺňa to, čo nám sľubuje v anotácii. Je krehkou rodinnou drámou o pamäti a spomienkach. Je cestou reminiscencií bez mien a dialógov, ktoré, hoci sú dôležitým elementom rozprávania, na tomto mieste absolútne nechýbajú. Autorka (aj bez ohľadu na spracovanie náročnej témy) dokázala príbeh rozpovedať neobyčajným a skutočne unikátnym spôsobom.
Čitateľa tak núti zamýšľať sa nad rodinným kruhom a nad vzájomným vzťahom jednotlivých postáv, ktoré spolu prežívajú naozaj náročné dni. Rodinu spoznávame v čase dlho očakávanej straty, a hoci v knihe absentujú konkrétne oslovenia a vlastné mená, autorka na identifikáciu jednotlivých protagonistov využíva ich výnimočné povahové črty. Každá žena (či už dcéra, alebo vnučka) sa s udalosťou vyrovnáva po svojom, čím autorka unikátne zobrazuje množstvo variácií trúchlenia a upozorňuje na mnohotvárnosť zvládania smútku a bolesti.
„Vy všetci tam, na terase toho domu, sedíte vo vonkajších papučiach. Ich podstatou je, že nikomu z vás nesedia, pretože vonkajšie papuče boli predtým vnútornými papučami niekoho iného.“
Priestor v diele TAM
Hochholczerová po svojej mimoriadne úspešnej prvej novele Táto izba sa nedá zjesť (2021) priniesla do sféry slovenskej literatúry výnimočné dielo, v ktorom, podľa môjho názoru, zohráva priestor skutočne dôležitú úlohu. V diele môžeme napokon nájsť aj grafické znázornenie zlomových momentov v živote jednotlivých postáv, ktoré reprezentuje nielen novú životnú udalosť, ale aj zmenu miesta.
Na začiatku knihy sa ocitáme v dôverne známom dome. Tento priestor je stelesnením miesta radosti, pochopenia, pohody, ale aj rodinných nezhôd, ktoré v závere dňa aj tak vždy hodíte za hlavu. Priestorová linka je rozšírená aj v podobe nemocničnej izby. Tá, naopak, môže prezentovať prichádzajúce obavy zo straty. V závere diela sa však opäť ocitáme v rodinnom útočisku, kde sú protagonistky nútené vyrovnávať sa s bolesťou. Aj v tomto momente každá z nich bojuje po svojom, pretože v dome ostalo ticho. Ticho, ktoré „všetci cítite, že musíte vyplniť, ako tašku, ktorá sa ľahšie nesie plná...“
Nicol Hochholczerová: Tam
KK Bagala, 2026
