Prezrite si pozorne fotografiu v záhlaví tohto príspevku. Verili by ste, že vysmiata sebavedomá mladá žena, ktorá vystupuje v šou „mediálnej kráľovnej“ Oprah Winfrey, strávila veľkú časť detstva a dospievania prácou na šrotovisku kdesi v štáte Idaho a do sedemnástky neprekročila prah žiadnej školy alebo vzdelávacej inštitúcie? A že potom úspešne vyštudovala na chýrnej britskej Cambridgskej univerzite, získala tam dokonca doktorát, ba nejaký čas strávila aj na rovnako chýrnej americkej Harvardovej univerzite?

Autorka lakonicky zhŕňa vlastný životopis na svojej webovskej stránke takto (v tretej osobe): „Tara Westover je americká spisovateľka. Narodila sa v štáte Idaho v rodine otca, ktorý odmietal verejný systém vzdelávania, preto nikdy nechodila do školy. Dni trávila prácou na otcovom šrotovisku alebo lúhovaním byliniek pre matku, bylinkárku-samouka a pôrodnú babicu. Čítať ju naučil starší brat, jej vzdelávanie bolo sporadické a neúplné. Do školskej triedy vstúpila po prvýkrát, keď mala sedemnásť rokov. Po tomto prvom kontakte so školou nasledujúce desaťročie pokračovala v štúdiu, s vyznamenaním absolvovala v roku 2008 Univerzitu Brighama Younga a získala Gatesovo cambridgské štipendium. V r. 2009 získala magisterský titul z filozofie na Trinity College Cambridgskej univerzity, v r. 2010 pôsobila ako odborná asistentka na Harvardovej univerzite. Potom sa vrátila do Cambridge, kde získala v r. 2014 titul PhD z histórie. Educated (Vzdelaná) je jej prvou knihou.“

Týchto niekoľko viet by mohlo poslúžiť ako stručná synopsa Westoverovej memoárov. Nečudoval by som sa, ak by ste sa po prečítaní takéhoto zhrnutia opýtali: Čo je to za nápad, aby tridsiatnička debutovala memoármi? Nebude to len ďalšia dojemná rozprávka o americkom sne, o tom, ako sa aj z lúzerky z bohom zabudnutej diery môže stať princezná? Nejaká ďalšia „milionárka z chatrče“, tentokrát nie z bombajských slumov, ale zo šrotoviska v Idahu?

Nesúďte však knihu priskoro a nespravodlivo. Stačí ju otvoriť, začítať sa – a už ju človek len tak ľahko z rúk nepustí. Lebo Tarin príbeh je skutočne výnimočný a mimoriadne pôsobivo vyrozprávaný.

Doplňme si strohý životopis Tary Westover ďalšími údajmi, ktoré sa čitateľ postupne z memoárov dozvedá. Je najmladšou zo siedmich súrodencov, narodila sa v Cliftone (Idaho) na úbočí nádhernej hory Buck’s Peak. Otec a matka patria k mormónskej cirkvi, k survivalistom, ktorí očakávajú apokalyptickú udalosť, ktorú prežijú iba tí, čo na ňu budú pripravení (a primerane vyzbrojení). Štyri najmladšie z westoverovských detí oficiálne dlho neexistovali, nemali rodný list – narodili sa doma, nikdy neboli u lekára, rodičia ich nezapísali do školy. Školský autobus cestou okolo ich domu nezastavuje. Otec neuznáva verejné školstvo, pomocou ktorého podľa neho štát iba deťom vymýva mozgy. K lekárom chodiť netreba, lebo sú spolčení s iluminátmi. Skromné živobytie rodine zabezpečuje otec, ktorý vlastní šrotovisko, s deťmi odpad triedi, spracováva a speňažuje, a matka, ktorá predáva lieky z byliniek a pomáha tiež – ilegálne, bez povinnej licencie – ženám z okolia pri pôrodoch.

Keď jeden z bratov potreboval rodný list kvôli vodičskému preukazu, matka sa rozhodla vybaviť ich aj pre ostatné tri deti. V Tarinom prípade narazila na problém: dievča malo už deväť alebo desať rokov, no neexistoval doklad o tom, kedy sa narodilo. Matka ani babka si presný dátum nepamätali, spomenuli si iba, že Tara prišla na svet niekedy koncom septembra 1986. Nakoniec sa na nejakom dátume dohodli. U jedného z Tariných starších súrodencov bol neistý dokonca mesiac narodenia.

Westoverovej memoáre opisujú oblúk jej životnej cesty v podstate lineárne, od veku siedmich rokov až po dovŕšenie doktorandského štúdia v Británii. Po prológu sa kniha skladá z troch častí. Prvá zachytáva detstvo a dospievanie doma, vyplnené prácou, úrazmi a nehodami členov rodiny, prípravou na blížiacie sa „dni ohavnosti“. Pritom pojmy ich života nadobúdali odlišný obsah ako v bežných životoch ostatných ľudí: „Stalo sa to koncom zaváracej sezóny, ktorú iné deti nazývajú leto. S rodinou sme teplé mesiace vždy využívali na nakladanie ovocia – otec hovoril, že nám poslúžia ako zásoby na dni ohavnosti,“ začína Tara opis jednej traumatickej príhody z detstva.

Jazyk memoárov je vecný a triezvy, mnohé, často hrozné a tragické udalosti nezveličuje, ani nebagatelizuje. Občas prechádza do lyrickejších polôh, hlavne v opisoch nádhernej prírody v okolí hory, ktorú otec nazýval „Indiánskou princeznou“. Oveľa častejšie však udalosti z Tarinho života čitateľa napĺňajú úžasom a zároveň bezmocnou zlosťou na jej rodičov. Ak by kniha bola románom, fikciou, mohli by ste si povedať: Také veci sa normálne nestávajú, autorka sa nechala uniesť bohatou fantáziou. Ale Tarin príbeh nie je fikcia. Čitateľ rozhorčene žasne, ako rodina tolerovala, ignorovala a ospravedlňovala násilnícke správanie Tarinho brata Shawna. A mrazí ho napr. pri čítaní opisu nehody, keď ju otec takmer vysypal z koša so železným odpadom do pripraveného návesu nákladiaka, zaseknutú po tom, čo jej železný klin prerazil nohu pod kolenom. Otcom to však neotriaslo. „V hlase mu bolo cítiť súcit, ale aj sklamanie. Pripadala som si hlúpo. Mala som to zvládnuť, pomyslela som si. Je to jednoduché. Otec mi prezrel ranu na nohe, po kline ostala poriadne rozďavená. Vyzerala ako výmoľ, tkanivo sa jednoducho prepadlo. Otec si vyzliekol flanelovú košeľu a pritlačil mi ju k nohe. ,Choď domov,‘ nakázal mi. ,Mama ti zastaví krvácanie.‘ “

Takto – ľahostajne, odovzdane – pristupoval otec aj k oveľa závažnejším haváriám a úrazom, aj k vlastnému, pri ktorom utrpel popáleniny tretieho stupňa a takmer prišiel o zrak a o život. Vyhľadať lekársku pomoc bolo vylúčené, lekári spolupracujú s iluminátmi, antibiotiká sú jedy, ktoré spôsobujú neplodnosť a vrodené chyby. Rany sa liečili matkinými mastičkami a roztokmi z byliniek. Všetky ich úrazy a havárie boli z vôle Božej; Všemohúci im tak dokazoval, že sa možno zaobísť bez doktorov.

Tara takto otca poznala od narodenia, jej starší bratia si ho však ešte pamätali iného. Narodili sa v pôrodnici, nejaký čas dokonca chodili do školy. „Keď mal otec dvadsaťsedem, narodil sa Luke, s babicinou pomocou. Otec sa rozhodol, že rodný list mu nevybaví, a situácia sa opakovala aj v prípade Audrey, Richarda a mňa. O pár rokov, vtedy mal okolo tridsať, vzal otec mojich bratov zo školy. Nepamätám si to, vtedy som ešte nebola na svete, ale rozmýšľam, či práve to nebol zlomový okamih. Počas nasledujúcich štyroch rokov sa otec zbavil telefónu a rozhodol sa, že si neobnoví vodičák. Prestal registrovať a poisťovať naše auto. Potom začal hromadiť jedlo. (...) [Neskôr] vyhlásil štátu vojnu, aj keď bola len v jeho hlave.“ Až počas štúdií Westover pochopila, že otec pravdepodobne trpí bipolárnou poruchou. Komický a zároveň hrozivý je v knihe opis jeho príprav na Y2K, prechod do nového tisícročia. „Varoval, že prvého januára sa zrútia počítačové systémy na celom svete. Nebude elektrina, nebudú fungovať telefóny. Všade vypukne chaos a to povedie k druhému Kristovmu príchodu. (...) Vysvetľoval, že každý spravodlivý muž by mal mať zásoby potravín, paliva, zbraní a zlata minimálne na desať rokov.“ Otec a brat dokonca zaobstarali „na obranu“ rodiny päťdesiatkalibrovú pušku, čo „zostrelí aj helikoptéru!“

Starší bratia, čo pričuchli aj k škole a k vonkajšiemu svetu, sa osamostatnili, najstarší Tyler sa dokonca sám naučil základy diferenciálneho a integrálneho počtu a vyštudoval neskôr na vysokej škole. To on presvedčil Taru, že na štúdium má aj ona, že ak sa bude doma, vo voľnom čase, usilovne pripravovať, tak prijímacie skúšky na vysokú školu zvládne. Po prvýkrát potom robila testy a písala esej, v sedemnástich rokoch po prvýkrát vstúpila do učebne.

Druhá časť knihy je venovaná rokom, ktoré Tara strávila na utahskej Univerzite Brighama Younga, a jej prázdninovým návratom domov. Musela postupne vypĺňať obrovské medzery vo svojom vzdelaní, jej profesor a trieda napr. žasli, keď sa ukázalo, že sa nikdy nestretla s pojmom holokaust. Neľahko sa tiež prispôsobovala inému, voľnejšiemu štýlu života. Vysoká škola, kde študovala, pritom nebola žiadnou Mekkou voľnomyšlienkárstva. Naopak, je to mormónska univerzita, prevádzkuje ju Cirkev Ježiša Krista Svätých posledných dní. Nesie meno Brighama Younga (1801–1877), druhého prezidenta mormónskej cirkvi, o ktorom sa traduje, že mal 55 manželiek a so šestnástimi z nich splodil 56 detí.

Vďaka Tarinej túžbe po vedomostiach, mimoriadnym schopnostiam, učenlivosti, usilovnosti a inteligencii nielen vyštudovala magna cum laude univerzitu v Utahu, ale získala aj Gatesovo štipendium, ktoré jej umožnilo pokračovať v štúdiu na britskej Cambridgskej univerzite. Roky štúdia v Cambridge (s prestávkou na Harvarde) pokrýva tretia časť memoárov. Je zároveň kronikou bolestného vývoja jej vzťahov s rodinou, lúčenia s domovom a krajom, ktorý ju formoval, no do ktorého sa už pravdepodobne nebude často a rada vracať. S časťou členov rodiny sa navždy rozišla, aj keď ich stále miluje – ich mená sú v memoároch prekryté pseudonymami. Pravé mená majú iba bratia Tyler, Richard a Tony, tí, ktorí po všetkom ostali pri nej, neodvrhli jej nové ja. „Zrod môjho ja sa dá nazvať všelijako. Premena. Metamorfóza. Faloš. Zrada. Ja ho nazývam vzdelanie,“ uzatvára knihu Tara Westover.

Autorka neskrýva, že príbeh svojho života vyrozprávala subjektívne (ako inak?), mnohé detaily lovila z pamäti, ktorá nie je neomylná. Na miesta, kde si nie je istá, vložila poznámky pod čiarou, v ktorých vysvetľuje nezrovnalosti. Píše napr.: „Vezmime si napríklad Lukovo popálenie. Všetci, čo tam v ten deň boli, tam buď videli niekoho, kto tam nebol, alebo nevideli niekoho, kto tam bol. (...) Ako sa má človek zorientovať v takomto kolotoči protirečení?“

Poctivosť a úprimnosť sa javia ako veľké klady jej memoárov. Čitateľ nemá dôvod jej rozprávaniu neveriť, nezdá sa, že by čokoľvek prikrášľovala alebo manipulovala. Vidíme, aká neľahká bola jej cesta – nielen k vytúženému vzdelaniu, ale aj k pochopeniu: sveta predsudkov, príkazov a zákazov, v ktorom vyrastala, motivácií a pohnútok správania blízkych ľudí, zložitosti sveta, v ktorom žijeme, a predovšetkým vlastného ja.

Keď som sa pred niekoľkými rokmi počas zájazdu po juhozápade USA viezol v mikrobuse po nehostinných, vyprahnutých, pustých končinách Arizony, Utahu a Nevady, zahliadol som občas osamelé obydlia alebo skupiny obydlí. Viedla k nim spravidla prašná nevyasfaltovaná cestička, od stožiara pri hlavnej ceste sa ťahal prívodný elektrický drôt. Obyčajne pri usadlosti parkoval džíp alebo iné auto s náhonom všetkých kolies, opodiaľ stál obytný príves, neďaleko bývala občas ohrada so zopár hospodárskymi zvieratami. Pri ceste sem-tam tabuľa „SCHOOL BUS“ označovala miesto, kde zastavoval žltý autobus, čo zváža deti do školy. Predstavoval som si, že niekde pri dverách domu alebo obytného prívesu visí zavesená nabitá puška, na odháňanie zveri alebo votrelcov. Rozmýšľal som, ako asi žijú ľudia na takýchto miestach, čím sa živia, aké sú ich predstavy o svete a o živote. Ak by som tadiaľ prechádzal dnes, napadla by ma tiež otázka, v koľkých takýchto usadlostiach vyrastá zakuklená potenciálna ďalšia Tara Westover. A z koľkých kukiel sa v tom prostredí aj zrodí motýľ žiarivých farieb, ktorý sa bude na Taru ponášať.

A ktovie, nejaké naše Tary sa možno ukrývajú aj v chudobných rómskych osadách Slovenska.

Štefan Olejník
(Ukážky z knihy "Vzdelaná" sú citované z vydania v Tatrane v preklade Daniely Šinkovej.
Ilustračné fotografie pochádzajú z Wikipédie a YouTube.)

Tara Westover: Vzdelaná
Vydavateľstvo Tatran 2019
Preklad: Daniela Šinková
312 str.

Zobraziť diskusiu (0)