Každý deň sa vyparia tony kostí, svaloviny a hektolitre krvi! A nerieši to polícia, nerokuje o tom parlament, neorganizujú sa žiadne demonštrácie. Reakciou na túto bezprecedentnú stratu hmoty je prinajlepšom zhovievavý úsmev.

Bezprecedentná strata hmoty
Písanie o starnutí ľudského tela je lákavou príležitosťou pre cynikov, masochistov a hlásateľov zániku. Tak ako telo stráca elasticitu a mladú sviežosť, zo životov odchádza energia, elán a očakávanie nových perspektív. Iní pre zmenu organizujú vzburu proti telesnosti úpadku poukázaním na to podstatné, čo „organizuje“ ľudský život, dáva mu božskú iskru a ťahá ho von z kruhu smrti a zániku.

Také prosté to však ani náhodou nie je. Telesnosť nášho odchádzania je dôležitá. Tak ako je telo v dobrých časoch médiom vzťahu a dejiskom vášní či angažovaným nástrojom v záujme krajšieho sveta, v istom okamihu po prekročení vrcholu a maximálnej blízkosti k slnku sa mení na signál lúčenia. Ochabnuté svaly a zostarnutú kožu nezachráni estetická medicína, ani falošné ilúzie alebo akési duchovné pozdvihnutie.

Telo ako znamenie generačných bariér
Telo (predovšetkým ženské) je v próze Kláry Vlasákovej prítomné od prvej chvíle. Starnúce telo šesťdesiatničky Marie, chystajúce sa na svadbu svojej dcéry Rózy, potom počas svadobnej noci nešikovné a ťarbavé pri pokuse zapojiť sa do tanca.

Telá seniorov – klientov, ktorých Marie opatruje – zániku vzdorujú, ale v jednej chvíli sa mu poddajú, bez hrdinského gesta a dokonca i bez toho, aby si to zvyšok sveta všimol.

Spoločenské mechanizmy a zdravotnícke systémy zánik tiel spomaľujú, zušľachťujú ho premyslenou opaterou, postarajú sa o akú-takú dôstojnosť, ale nakoniec rezignujú.

Nie každé telo v tomto rozprávaní oznamuje zánik. Neplodnému telu dcéry sa pomáha umelým oplodnením a po jeho úspechu tehotné telo avizuje nový život. Je tu aj telo unavené, ohrozené a krvácajúce.

Telo je znamením, dôvodom aj dôsledkom generačných bariér. Cyklus, v ktorom ľudia opakujú rozvoj svojich síl a ich následný úpadok, je istý.

Nie, nejde iba o krutú telovedu smrti. V príbehu Marie a jej dcéry je dosť miesta aj na vzťahy a emócie. Telo však stále zostáva bránou a cestou či miestom, na ktorom sa uskutočňuje blízkosť alebo v horšom prípade sa kvôli nemu začína vzďaľovanie.

Klára Vlasáková: Telá

Preklad: Nataša Pravdová

Literárna bašta, 2024

Zobraziť diskusiu (0)