Vnímanie tela v stredoveku priblížil francúzsky historik Jacques Le Goff spolu s novinárom Nicolasom Truongom v útlej knihe Tělo ve středověké kultuře, ktorá vyšla aj v českom preklade. Väčšina súčasných predstáv o našom tele úzko súvisí s premenami medicíny a lekárskej starostlivosti. Vnímanie vlastného tela, ktoré súvisí aj s úrovňou dnešnej medicíny a lekárskej starostlivosti, je výsledkom procesu so začiatkom približne v závere 18. storočia a s vrcholom na počiatku 20. storočia, čiže s obdobím, ktoré historici nazývajú aj „dlhým 19. storočím“.

Priblížiť premeny náhľadu na ľudské telo a na vývoj medicíny v dlhom 19. storočí sa podujala trojica českých historikov a zároveň univerzitných pedagógov – Milena Lenderová, Daniela Tinková a Vladan Hanulík. Všetci traja autori sa už dlhodobo venujú kultúrnym dejinám i priamo téme tela a hygieny. Spolu napísali knihu Dějiny tela: Prameny, koncepty, historiografie (2014). D. Tinková sa zaoberala lekárskou starostlivosťou najintenzívnejšie. Napísala knihu o vzniku pôrodníc (Tělo, věda a stát : Zrození porodnice v osvícenské Evropě, 2010). Okrem toho sa venovala počiatkom a činnosti tzv. zdravotnej polície (dnes by sa mohol uvedený výraz preložiť ako „verejná hygiena“), ktorá mala za úlohu vzdelávať, šíriť osvetu, kontrolovať zavádzanie nových hygienických noriem a zároveň dohliadať aj na hygienizáciu verejného priestoru (Zákeřná mefitis: Zdravotní policie a veřejná hygiena v pozdně osvícenských Čechách, 2013).

Recenzovaná kniha je napísaná pútavým a sviežim jazykom a autori veľmi starostlivo premysleli jej štruktúru, aby sa čitateľ mohol dobre zorientovať v jednotlivých oblastiach, ktoré historici rozvíjajú na tému telo.

Zmeny pohľadov na telo

Ako sa zmenilo nazeranie na telo? Prečo došlo k zmenám? Čo bolo hýbateľom vzniku úplne nových medicínskych zariadení, ktoré dostali názov „klinika“? Ako novinky prijímalo obyvateľstvo? Ako sa zmenila osobná starostlivosť o telo – mužské, ženské a detské, a akými premenami prešli? Aká bola cesta k očkovaniu? Čo majú s vakcínami spoločné kravy? Ako sa vytváral vzťah medzi profesionálnou medicínou a starými, či neskôr nekonvenčnými praktikami? Ako sa zmenil vzťah k mŕtvym telám a k cintorínom? Na všetky tieto otázky i na mnohé ďalšie nájde čitateľ odpovede v recenzovanej knihe. V recenzii sa všetky tieto oblasti, prirodzene, detailne rozvinúť nedajú. Na začiatku by sme však čitateľovi radi trochu priblížili teoretické východiská a cestu, ktorou prešiel výskum tela a historické bádanie, tak ako ich rozpracovali autori v úvode a v prvej kapitole knihy. Telo ako predmet historického bádania patrí síce k najmladším, ale zároveň k veľmi dynamicky sa rozvíjajúcim oblastiam historiografie. Potom ako si bádatelia uvedomili, že telo nie je len záležitosťou prírody, ale že každá spoločnosť svojsky nazerá na telo i na vzťah medzi telom a dušou, ktorý je tak vždy kultúrne a historický závislý (s. 7), rozvinuli sa koncepty zahrňujúce štúdium ľudského tela ako kultúrnej kategórie. Povedané slovami švajčiarskeho historika Philippa Sarasina telo nepredstavuje žiadny spoločný princíp ľudstva a nemožno ho považovať za univerzálny základ pre porozumenie. Telo sa dá posudzovať ako modelový „historicky podmienený sociálny konštrukt“ (s. 8). Uvedené poznanie načrtáva historikom, kde môžu čerpať dôležité podnety pre štúdium – je to najmä kultúrna a sociálna antropológia, literárna veda, filozofia, dejiny umenia, a tiež sociológia.

Autori venovali najviac pozornosti dielu Michela Foucaulta, ktorý sa vo viacerých prácach venoval téme tela, výrazne prispel ku konceptualizácii témy tela a rozpracoval teóriu medikácie a disciplinácie spoločnosti (s. 13 – 32, tému disciplíny rozpracoval najmä v diele Dozerať a trestať : Zrod väzenia – Surveiller et punir : La naissance de la prison, ktoré vyšlo v roku 2000). Podľa Foucaulta dochádza k zásadnej zmene v prístupe štátu k populácii. Človek, resp. ľudia so svojím telom podliehajú stratégiám štátneho aparátu v duchu osvietenských názorov. Foucault upozorňuje, že v časoch osvietenstva začala verejná moc telo sledovať, usmerňovať a disciplinovať, opierajúc sa o narastajúci aparát učených špecialistov (s. 19). Pod medikáciou sa rozumie proces, v priebehu ktorého je stále viac aspektov ľudského správania a existencie i samotné ľudské telo zahrnuté do rozširujúceho sa vplyvu pôsobenia profesionálnych foriem lekárskej činnosti (s. 21). Jedným z výrazných aspektov tohto procesu je napr. vznik pôrodníc a modernej gynekológie a snahy o výrazné obmedzenie, ba niekedy až o úplné ukončenie činnosti pôrodných babíc. Pod disciplináciou chápu historici snahu osvietenského štátu primäť jedincov k cielenej disciplíne, vštepovanej donucovacími prostriedkami, ktorá mala podporovať telesnú (seba)disciplínu. Podľa autorov tu kľúčovú úlohu zohrali práve intelektuálne konštrukcie zverejňované príslušníkmi strednej vzdelanej vrstvy, ktorá výraznou mierou prispela k utváraniu „moderného“ tela. Bez poznania myšlienkových predstáv osvietenských autorov nie je možné študovať a dostatočne porozumieť zmene konceptu ľudského tela.

Očkovanie

S medikáciou a disciplináciou úzko súvisí i snaha chrániť populáciu pred smrteľnými a nebezpečnými chorobami. V tom čase to boli čierne alebo pravé kiahne. Čierne kiahne boli nebezpečné vírusové a prudko nákazlivé ochorenie, ktoré sa vyskytovalo a decimovalo obyvateľstvo v Európe, v severnej Afrike a v Malej Ázii. Epidémie bývali veľmi časté, niekedy postihli jednu generáciu i viackrát.

V dvadsiatych rokoch 18. storočia sa najskôr vyvinula tzv. variolizácia – zdravý človek bol infikovaný hnisom z kiahní chorobou postihnutej osoby, čo spôsobilo vyvolanie slabých príznakov ochorenia vedúce k imunite očkovaného. Variolizácia sa presadzovala veľmi pomaly, ale napodiv dorazila i na východné Slovensko. Pokúšal sa ju zaviesť prešovský lekár Johan Adam Raymann, ale nestretol sa s porozumením (s. 277). Neskôr sa presadila bezpečnejšia vakcinácia. Pri nej bol človek infikovaný hnisom z kiahní, ktoré sa na človeka preniesli z kráv. Britský lekár Edward Jenner si všimol, že vidiečania, ktorí celý život pracovali s dobytkom, sa často kravskými kiahňami síce nakazili, ale vďaka nim si zachovávali imunitu voči kiahňam ľudským. Edward Jenner dal tomuto postupu názov vakcinácia, od latinského slova vacca – krava.

Súčasné diskusie o očkovaní veľmi nezaostávajú za debatami v 19. storočí. Historikom sa dochovali pamäte Běly Müllerovej, ktorá zachytila lekársky spor týkajúci sa očkovania (s. 343). Aj v tomto období sa našlo veľa zástancov i odporcov a značné rozdiely boli i medzi jednotlivými krajinami. Odporcovia očkovania boli z rôznych spoločenských vrstiev. Podobne ako dnes patrili mnohí odporcovia ku skupine ľudí vyznávajúcich alternatívne liečebné postupy (s. 339). Existencii alternatívnych liečebných postupov v závere 19. storočia a celkovo téme „alternatívnosti“ je venovaná celá jedna kapitola. Termín „alternatívny“ bol a často je definovaný ako opozícia k vývoju vpred a ako vybočenie na scestie. Nekonvenčné praktiky boli a sú – na rozdiel od oficiálnych liečebných postupov – popisované ako výstredné a nebezpečné. Hanulík zároveň upozorňuje, že definovanie liečebných postupov ako alternatívnych je predovšetkým otázkou prevládajúcich sociálnych a kultúrnych determinantov, čím sa vraciame k myšlienke z úvodu o tele ako o historicky podmienenom sociálnom konštrukte. V súčasnosti máme mnohé nové možnosti, ako spoznávať a liečiť ľudské telo. Je nepochybné, že nastúpené zmeny sa odrazia v našom nazeraní na telo.

Kniha je veľmi rozsiahla a nie je možné sa v recenzii dotknúť všetkých tém, ktoré sa autori podujali spracovať a predstaviť čitateľom. Kto však má záujem dozvedieť sa, ako sa zmenilo nazeranie na telo, rozhodne neoľutuje, ak sa pustí do čítania tejto objemnej publikácie.

Milena Lenderová/Daniela Tinková/Vladan Hanulík: Tělo mezi medicínou a disciplínou. Proměny lékařského obrazu a ideálu lidského těla a tělesnosti v dlouhém 19. století.

Nakladatelství Lidové noviny 2014

Túto recenziu sme prebrali so súhlasom www.historyweb.sk.

Zobraziť diskusiu (0)