Terenova písanka
Laco Teren, jeden z našich najosobitejších súčasných maliarov sa roky okrem maľovania venuje aj iným radostiam života hudbe, literatúre, jedlu, premýšľaniu a písaniu. Denník N sa vo svojej knižnej edícii rozhodol vydať zbierku viac ako stovky jeho textov a doteraz nezverejnených skíc.
8. august 2019
Figovník v strede záhrady hučí, akoby sa v ňom konala svetová konferencia múch. Takto to asi hučalo v raji, hovorím si. Aj keď kto vie, boli muchy v raji? Muchy – poslovia básnikov. Občas priletia aj drozdy a dokonca aj nádherná vlha v žltočiernom kabáte, pripomínajúca, že farby ká und ká monarchie ešte nevyšli úplne z módy, aj keď habsburské impérium spľaslo, ako flan rýchlo vytiahnutý z rúry, už pred sto rokmi. Keď sa priblížim, zbadám pod listami aj ticho spolupracujúce zlomyseľné osy.
To by bol obraz ako od Cranacha, alebo ešte lepšie živý Hieronymus Bosch. Ale u Cranacha ani u iných maliarov to nie je figovník, ale niečo medzi jabloňou a dubom. Zvieracia ríša je tiež európska a prvej dvojici ľudí zakrývajú pohlavia listy viniča, prípadne Adamovi jelenie parohy. Je pomerne možné, že Lukas Cranach starší a ani mladší figovník nikdy nevideli.
Zato Hieronymus Bosch má vo svojej záhrade pozemských slastí všetky zvieratá: ťavu, žirafu a nekonečný rad fantastických bytostí, aké môžeme stretnúť len v záhrade pozemských rozkoší. Ľudia si tam trhajú jablká, ako sa im zachce, ale figovník žiadny.
Tie figovníky v našej záhrade boli dva, ale jeden pošiel pri stavbe ateliéru a tento druhý sme niekoľkokrát presádzali, kým dostal miesto v strede. Pred pár rokmi ho počas troch zamrznutých spálil mráz aj so starou mandľou. Mandľa vyschla, spadla a už je popílená, ale figovník vyklíčil z koreňov a ide.
Prvý rok má bohatú úrodu, čo drozdy a aj vlha pochopili a vlietajú do jeho koruny vyzobnúc z figy najsladší kúsok. Zvyšok dokončia roje múch pod dohľadom prísnych ôs.
Ešte ráno sa Táni podarilo nazbierať veľký hrniec fíg. Sú sladké a šťavnaté, ako len figy dokážu byť. Lekvár sa varí a ja sedím a dívam sa na hustú korunu figovníka, v ktorej aj taký veľký vták ako vlha zmizne bez stopy, akoby sa už nikdy nemal vrátiť, a hľadám v mysli tie obrazy rajských záhrad starých majstrov.
Hučiaci strom pripomína, že v živočíšnej ríši prebieha nekonečný boj o jedlo – čím sladšie, tým urputnejší.
Pokušenie prvých ľudí, zvláštne podobenstvo. Dvaja renesanční maliari Masaccio a Masolino da Panicale a ich fresky v kaplnke Brancacci v kostole Santa Maria del Carmine vo Florencii. Prvý namaľoval vyhnanie z raja a druhý pokušenie Adama a Evy.
Mám rád ten Masolinov obraz: krásna freska, dvaja ľudia v raji, vyžaruje z nich pokoj. Sebaistí a vyrovnaní stoja pod stromom poznania nahí. Žiadne figové listy, ale zato tam je namaľovaná Lilith.
Tak pekný august, priatelia. Ja idem okoštovať ten lekvár. Mňam!
21. marec 2019
A ak ste ďaleko od prírody, máte možnosť ísť aspoň do galérie.
Pred pár dňami bol spln. Prvý jarný deň. Sedím za stolom a počúvam bzučiaci strom pred sebou. Tisíckami včiel opeľovaná kvitnúca mandľa bzučí ako varhany s najkrajším zvukom.
Občas preletí čmeliak v hlbšej tónine, akoby kontroloval, či včely konajú svoju odvekú úlohu správne. Paráda. Ako hovorí môj milovaný Hockney: „You can’t be bored of nature, can you?“ a dodáva: „Van Gogh knew that.“
Vincentov obraz Kvitnúca mandľa visí v jeho múzeu v Amsterdame a zrejme je aj súčasťou prebiehajúcej výstavy. Hockney van Gogh. Radosť z prírody, The Joy of Nature.
Jar je naozaj úžasná – na obrazoch aj v živote, ktorý obrazy zobrazujú. Už som to asi hovoril, hovorím to stále – obrazy nás učia dívať sa, pozerať, civieť, teda vidieť.
Príroda je tu, aby nám to ukazovala a aby nás viedla. Keď si ju zničíme, o čo sa z celej sily snažíme, ostaneme sami. Úplne sami. To už vedia aj deti, len keby si to osvojili aj dospelí.
Vedel to aj van Gogh a vie to aj David Hockney. A mnohí pred nimi. A dúfam, že my všetci po nich.
Prechádzať sa lesom alebo poliami na jar je životu prospešné a dôležité. A ak ste ďaleko od prírody, napríklad v hlavnom meste, máte možnosť ísť na výstavu Obrazáreň, Pinacoteca, Slovenská moderna zo súkromných zbierok.
Už len ten Jakoby, ktorý je na plagáte, stojí za to. Vyhnanie z raja ako namaľované, dvojicu sprevádza rozradostený čierny springeršpaniel (žeby Mefisto ako z Goetheho Fausta?) a celé to sledujú dva papagáje. Raz darmo, Kóby, ako ho volali priatelia, mal aj vycibrený zmysel pre humor.
Odporúčam pozrieť si výstavu viackrát, určite to nie je strata času!
A druhá je výstava Z akadémie do prírody. Podoby krajinomaľby v strednej Európe 1860 – 1890 v SNG. Obrazy, obrazy, obrazy. Patria jednoducho k nášmu životu. Sprevádzajú nás, alebo dokonca my sprevádzame ich. Všetci tí úžasní maliari! Pozrite si ich, neobanujete!
A potom vyjdete z galérie do slnečného jarného dňa, a ak budete mať šťastie, stihnete ten moment, ako hovorí Hockney, keď má príroda erekciu a všetko vyzerá, akoby bolo postriekané šampanským.
Á, šampanské, to už sme dlho nemali. Šampanské by sa zišlo. Žeby dnes večer?
No nepredbiehajme, ešte je deň a my sa dívame na šíru krajinu svojej minulosti a svojej budúcnosti. Čo z nej ostane, keď odídeme, čo necháme tým, ktorí prídu po nás? Spustošené polia a vyrúbané lesy alebo obrazy? Krásne radostné obrazy ako od Vincenta alebo Davida, alebo tých mnohých pred nimi.
Zadívajme sa do diaľky. Čo tam vidíme? Radosť z prírody.
Ukážka je z knižnej edície Denníka N.
