Isabel Fargo Cole (1973, Illinois) je americká spisovateľka a prekladateľka, ktorá žije viac než dvadsať rokov v Nemecku, kde vyštudovala rusistiku a germanistiku. Známa je ako prekladateľka F. Dürrenmatta, W. Hilbiga a predovšetkým autorov bývalej NDR do angličtiny. Nominovaný román I. F. Coleovej „Die grüne Grenze“ (Zelená hranica, 2017, Edition Nautilus) je písaný v tradícii veľkých spoločenských románov. Ako už napovedá názov románu, priestorovo je dej umiestnený k vnútronemeckej hranici a časový rámec tvoria sedemdesiate roky. Mladý pár umelcov sa sťahuje z Berlína na vidiek, na ceste je neplánované dieťa a unáhlené manželstvo. Sťahujú sa do dediny Sorge, ktorá leží v uzavretej zóne NDR v pohorí Harz. Editha je sochárka, ktorá má dostatok štátnych zákaziek a Thomas je spisovateľ a chce konečne napísať román o hranici, však Erich Honecker už oznámil, že v literatúre viac nie sú žiadne témy tabu. Uvažuje nad historickým románom, pretože Harz bol vlastne vždy hranicou, vtiahnutou do náboženských a politických mocenských záujmov, Germánov a Slovanov, síl človeka a prírody. V roku 1976 je politická atmosféra uvoľnená a Thomas bojuje s množstvom materiálu. Malá dcérka Eli sa učí rozprávať vo svete, kde je najvyšším umením to, čo smieš a nesmieš povedať. Thomasove hry v imaginárnych svetoch s dcérkou, ktorá má veľkú fantáziu a v ktorých Thomas zároveň hľadá to, kým vlastne je, začínajú byť veľmi nebezpečné. Keď Thomasa a Edith doženie krátko pred obratom v 1989 minulosť, utečie Eli do lesa a utečie ďalej ako za hranicu. Coleovej román je o človeku, ktorý je napokon vždy súčasťou systému, v ktorom sa pohybuje. Autorka v ňom vynikajúco približuje realitu NDR zvonku, zvnútra sa však stáva zároveň akousi rozprávkou o živote pri hranici a jej prekonávaní.

Druhou nominovanou autorkou je Anja Kampmann (1983, Hamburg) a jej, nazvime ho takmer poetický román o vykorenení v časoch globalizácie „Wie hoch die Wasser steigen“ (Ako vysoko stúpnu vody, 2018, Carl Hanser Verlag). Anja Kampmann, známejšia skôr ako poetka, vo svojom románe rozpráva príbeh Wenzela Groszaka, ktorý pracuje na ropnej plošine na mori a počas nočnej búrky stratí svojho jediného priateľa Maďara - Matyáša. Po jeho smrti sa Wenzel vyberie do Maďarska, aby jeho veci zaniesol rodine. Nevie však, čo ďalej. Má sa vrátiť späť na plošinu? Svoje pracovné šaty odhodí a vyberie sa naprieč krajinami na sever, do vymierajúceho Porúria, jeho niekdajšej vlasti. Román rozpráva zhustenou, poetickou rečou o návrate z cudziny, o pokuse vrátiť sa z mizerného sveta práce späť do vlastného života.

Prekladateľka a zároveň aj spisovateľka Esther Kinsky (1956, Engelskirchen) predstavuje vo svojom nominovanom románe „Hain. Geländeroman“ (Háj. Krajinný román, 2018, Suhrkamp) rozprávačkine tri cesty, ktoré vedú všetky do Talianska. Nevedú však na známe miesta ako sú Rím, Florencia alebo Siena, ale vedú do zastrčených oblastí – napríklad aj do Olevano Romana, malého mestečka v kopcoch severovýchodne od Ríma, alebo do Valli di Comacchio, lagúny v delte rieky Pád, vodného sveta ovládaného spolovice vtáctvom a spolovice vzdorujúcou ornou pôdou. Pomedzi objavovania krajiny v horách a v nížine vráti tretia cesta rozprávačku späť do detstva. Ako fragmentárne filmové sekvencie sa vynárajú spomienky na množstvo ciest Talianskom v sedemdesiatych rokoch, v ktorých dominuje postava otca. Román sa tak stáva nielen „Talianskou cestou“ a reálnymi výpravami po krajine v prítomnosti, ale aj cestou po vnútornom teréne, spracúvaním bolesti precíznym a veľmi citlivým pohľadom rozprávajúcej cestovateľky.

Georg Klein (1953, Augsburg) - vyštudovaný germanista, historik a sociológ, ktorý píše už od roku 1998 a najvyššiu cenu v Lipsku už raz dostal – bolo to v roku 2010 za knihu Román nášho detstva (Roman unserer Kindheit, 2010, Rowohlt). Vydavateľstvo Rowohl G. Kleina tentoraz nominovalo s jeho najnovším románom „Miakro“ (2018, Rowohlt), ktorý, ako tvrdí literárna kritika, otvára neprehľadné univerzum hádaniek a slabín, ktoré poriadne potrápi čitateľom hlavy. Román nás vovedie do podzemia, do svojrázneho, takmer postapokalyptického úradného sveta, ktorého obyvatelia žijú svojim každodenným rituálom: vstať, posadiť sa za stôl, pozrieť sa do ďalekohľadu, ktorý odhaľuje snové obrazy z iných čias, spoločne sa naobedovať v takzvaných stravovacích chodbách, ktoré sa vyformujú zo stien a opäť v nich zmiznú, večer vyhľadať spaciu kóju. Keď však vedúci oddelenia Nettler ochorie a začne sa zamýšľať nad svojim nudnou existenciou, rozhodne sa spolu s ďalšími štyrmi kolegami túto umelo vytvorenú podzemnú zónu opustiť. Kleinov román je mimoriadne zaujímavým a vydareným experimentom na pomedzí viacerých žánrov – dobrodružného románu, science-fiction a ekologického thrilleru a čitateľov zaujme svojským jazykom pozostávajúcim z veľkého množstva prídavných mien, zloženín, abstrakcií a novotvarov.

Posledným nominovaným je absolvent Lipského literárneho inštitútu Matthias Senkel (1977, Greiz) a jeho román: „Dunkle Zahlen“ (Temné čísla, 2018, Matthes & Seitz). Dejiskom Senkelovho vtipného románu je Moskva v roku 1985. Medzinárodná spartakiáda programátorov nedá vydýchnuť akademickým elitám krajiny. Lenže udeje sa niečo neočakávané: kubánsky národný team krátko pred otvorením súťaže zmizne bez stopy a ich rázna prekladateľka Mireya sa ich vyberie hľadať po cudzom meste. Divoké, miestami fantastické rozprávanie sa začína. Mozaika Sovietskeho zväzu, dejiny programovania v Sovietskom zväze, občasný Stalinov tieň. Autor si zavtipkoval už priamo na obálke, z ktorej jednoducho zmizol a čierne písmenká názvu „Temné čísla“ vyzerajú na bielom pozadí ako nejaký rébus, ktorý je potrebné vyriešiť. Keď knihu otvoríte, autor sa predsa len potajomky objaví na záložke – Senkelov vtip však pokračuje ďalej – Senkel knihu nenapísal, ale ju preložil – z ruštiny.

V kategórii populárno-náučná kniha/esejistika sa ocitli tematicky rôznorodé publikácie. Martin Geck sa bude o cenu uchádzať s knihou „Beethoven. Der Schöpfer und sein Universum“ (Beethoven. Autor a jeho univerzum, Siedler Verlag), v ktorom ponúka 36 pohľadov na génia Beethovena z rôznych perspektív, ktoré nie je potrebné čítať chronologicky. Gerd Koene a jeho „Die Farbe Rot. Ursprünge und Geschichte des Kommunismus“ (Farba červená. Pôvody a dejiny komunizmu, C. H. Beck) predstavujú dejiny komunizmu celkom iným spôsobom. Koene necháva rozprávať filozofov, revolucionárov a politikov a až potom popisuje príčiny príťažlivosti myšlienky komunizmu. Nemecký kulturológ a sociológ Andreas Reckwitz v „Die Gesellschaft der Singularitäten. Zum Strukturwandel der Moderne“ (Spoločnosť singularít. K štrukturálnej zmene moderny, Suhrkamp) skúma proces singularizácie, ktorý sa odohráva na začiatku 21.storočia v ekonómii, pracovnom svete, digitálnych technológiách, životných štýloch a politike. Bernd Roeck sa vo svojej „Der Morgen der Welt. Geschichte der Renaissance“ (Zajtrajšok sveta. Dejiny renesancie, Historische Bibliothek der Gerda Henkel Stiftung, C. H. Beck) snaží odkryť korene renesancie a vo svojom výskume siaha hlboko do stredoveku a antiky a ďaleko za hranice Európy. Posledným nominovaným je známy historik – špecialista na východnú Európu Karl Schlögel a „Das sowjetische Jahrhundert. Archäologie einer untergegangenen Welt“ (Sovietske storočie. Archeológia zaniknutého sveta, Edition der Carl Friedrich von Siemens Stiftung, C. H. Beck). Autora zaujíma predovšetkým prezentácia moci, ale aj rituály bežného dňa, objavuje tesnosť komunálok, kde strávili život tri generácie sovietskeho človeka.

V kategórii prekladu je prvým nominovaným prekladateľ z angličtiny Robin Detje za preklad románu Joshua Cohena Kniha čísel, ktorá rozpráva o skrachovanom autorovi, ktorý 11. septembra stratí všetko, čo má rád. Olgu Radetzkaju posunul do finále preklad románu Viktora B. Šklovského Sentimentálna cesta (vyšlo v českom preklade v roku 2011), ktorý bez ilúzií predstavuje obraz vojnového Ruska, ktoré je zmietané revolúciou a prvými rokmi červeného teroru. Dvojica Sabine Stöhr a Juri Durkot priniesli na nemecký knižný trh preklad z ukrajinčiny – román Internát od Serhija Šadana. Mladý učiteľ Paša vidí, ako sa frontová línia blíži k jeho domovu a on je nútený túto líniu prekročiť, aby vyzdvihol z internátu nachádzajúcom sa na inom konci mesta svojho 13 ročného synovca. Autentickým a bolestným jazykom sa Šadanovi a vynikajúco aj prekladateľom podarilo zachytiť bolesť a vysporadúvanie sa s vojnou na Donbase. Ďalším nominovaným prekladom je z angličtiny preložený výber anglického klasika Laurenca Sterna Zozbierané dielo, o ktoré sa zaslúžil Michael Walter. Ernst Wichner preložil z rumunčiny do nemčiny román Cătălína Mihuleaca Oxenberg & Bernstein, pôsobivý rodinný román nového rumunského hlasu C. Mihueaca o tragédii dvoch židovských rodín.

Paulína Š. Čuhová

Zobraziť diskusiu (0)