Kritička totalitných strán a angažovaná filozofka, takto by sme mohli označiť Simone Weilovú (1909 – 1943). Charakteristika platí aj pre Traktát o zrušení politických strán (Premedia 2016). S myšlienkami Simone Weilovej sa mohli čitatelia doteraz stretnúť skôr príležitostne, napríklad v knihách Duchovná autobiografia (Kalligram 2006) a Tiaž a milosť (Kalligram 2009).

V základe Traktátu nájdeme otázku, či je vôbec možné spájať politické strany s existenciou dobra. Pretože dobro je potrebné zachovávať. Platí to aj o politických stranách? Vyjadrenia Weilovej sú nekompromisné, politické strany sú dôležité predovšetkým na vyvolávanie tlaku na myslenie jednotlivcov, ale v prvom rade ich motivuje snaha postarať sa o seba, o svoje vlastné rozpínanie bez ohľadu na okolie. Tvrdí tiež, že (minimálne do vydania Traktátu) Európa nepoznala skutočnú demokraciu, pretože ľud nemal nástroje na vyjadrenie svojich názorov. Dostalo sa mu však príležitostí spustiť kolektívne vášne a to prostredníctvom politických strán. Výsledkom nebolo nič menšie ako totalitarizmus.

„Len dobro je legitímnym dôvodom zachovania. Zlo politických strán však bije do očí. Ostáva preskúmať, či v nich jestvuje nejaké dobro, ktoré by prevážilo zlo a urobilo by tak ich existenciu žiaducou.
Lenže väčšmi zaváži otázka: Je v nich aspoň štipka dobrého? Nie sú azda čírym zlom či aspoň z väčšej časti zlom?“

Weilová v duchu kladenia filozofických otázok prichádza vzápätí s možným riešením, to však súvisí so stanovením kritérií dobra. Po prenesení týchto kritérií na spoločenské zriadenie dospela k záveru, že demokracia sama o sebe nie je dobrá, ale je „prostriedkom na dosiahnutie dobra“. Spolu s problémom dobra ide ruka v ruke aj otázka spravodlivosti a legitimity konania štátu.

„Strany sú úžasný mechanizmus schopný primäť každého jedinca v krajine, aby vo veciach verejného blaha neupriamoval svoju pozornosť na rozlišovanie dobra, spravodlivosti a pravdy.“

Weilovej postrehy sú aj určitým zrkadlom intelektuálneho snaženia a odrazom týchto snáh v spoločnosti. Nerobí si ilúzie o vplyve myšlienkovo podnetných kníh na skutočnú politiku. Ako príklad dáva Rousseauovu knihu O spoločenskej zmluve. Vzápätí rozvíja idei spravodlivosti a zločinu. Zatiaľ čo spravodlivosť je podľa nej len jedna a opiera sa o zdravý rozum, zločiny a klamstvá prekvapujú rôznorodosťou, pretože rozmanité sú vášne, ktoré vedú k zlému konaniu.

„Ak krajinu zachváti čo len jedna kolektívna vášeň, celá krajina sa svorne nachádza v zločine. Ak ju rozdeľujú dve, štyri či päť alebo desať kolektívnych vášní, v krajine je viacero zločineckých bánd.“

Príslušnosť k politickej strane, osvojenie si jej postojov má prirodzene svoje dôvody ukryté v konformite alebo pohodlnosti. Poslušnosť k „straníckemu duchu“ dokáže z ľudí urobiť nemorálne bytosti spôsobujúce utrpenie bez stopy po empatii. Navyše navádza myslieť v kategóriách „pre“ a „proti“, pestrofarebnosť sveta ostáva tomuto typu čiernobieleho uvažovania cudzia. Drobnú knihu Traktát o zrušení politických strán vhodne uzatvára doslov Jána Branislava Mičkovica, v ktorom oboznamuje čitateľov so životom a názormi u nás nie príliš známej autorky. Traktát o zrušení politických strán v porovnaní s realitou bolestne tvrdo odhaľuje, že v povahe politických strán sa od čias jeho prvého publikovania veľa nezmenilo.

Simone Weilová: Traktát o zrušení politických strán
Preklad: Mária Vargová
Doslov: Ján Branislav Mičkovic
Premedia 2016
56 strán

Zobraziť diskusiu (0)