Historici sa v rámci výskumu zameriavajú na najrôznejšie témy. Ich skúmaním oživujú nielen minulosť, ale zároveň pomáhajú porozumieť niektorým problémom súčasnosti. PhDr. Markéta Pánková, riaditeľka Národného pedagogického muzea a knihovny J. A. Komenského a doc. PhDr. Tomáš Kasper, Ph. D. z Technickej univerzity v Liberci pripravili v spolupráci so zahraničnými kolegami monografiu o počiatkoch vzdelávania učiteľov pre nižšie alebo elementárne školy. A tiež o profesionalizácii učiteľského povolania na konci 18. a v priebehu 19. storočia v niekoľkých oblastiach Európy, najmä v prostredí nemecky hovoriacich krajín, kde sa formovali myšlienky filantropizmu a odkiaľ sa šírili najmä do Rakúskej monarchie a jej jednotlivých krajín: českých, severnej oblasti Talianska, Uhorska, Slovinska, Macedónska, Bosny a Hercegoviny, Čiernej Hory, Bulharska i Fínska.

Prvú kapitolu pripravili samotní editori. Snažili sa v nej predstaviť všeobecné východiská a historické okolnosti, ktoré viedli k systematickému vzdelávaniu učiteľov. Osvietenstvo výrazne zmenilo náhľad na mnohé sféry dovtedajšieho mentálneho sveta, najmä nazeranie na úlohu štátu v živote jednotlivcov. Hlavným motívom osvietenského štátu bolo, že blaho štátu závisí od dobrého života jeho občanov. Od uvedenej myšlienky sa odvíjali mnohé ďalšie oblasti, ako napr. snaha o zlepšenie lekárskej starostlivosti pre všetkých obyvateľov a - samozrejme - aj úsilie o dostupnosť vzdelania pre všetky vrstvy spoločnosti.

Štát sa podujal prevziať zodpovednosť za vzdelávanie svojich obyvateľov – výchova a vzdelanie sa stali štátnou záležitosťou. Štát nariaďoval, zriaďoval a kontroloval povinné vzdelávanie, určoval vzdelávacie obsahy, metodickú stránku výučby a kontroloval otázku vzdelávania učiteľov nižších škôl.

Editori knihy za počiatky úplne nového prístupu k vzdelávaniu učiteľov v širšej strednej Európe považujú vydanie zákona Všeobecný školský poriadok v roku 1774, ktorý menil podobu predovšetkým v rakúskych a českých zemiach a následne i v ďalších častiach habsburskej monarchie (s. 9-10).

Presah od národných dejín k širším súvislostiam ponúkajú aj state Wolfganga Brezinku Učitelské vzdělávaní mezi státem a církví – rakouský příklad v letech 1774-1869 a Edvarda Protnera Vývoj učitelského vzdělávaní ve Slovinsku v kontextu filantropismu a pietismu, v ktorej obšírne predstavili obdobie 18. storočia a jeho myšlienkový svet, kde spadajú prvé snahy o systematické vzdelávanie učiteľov najnižších škôl. E. Protner sa podrobnejšie venoval aj situácii v 17. storočí a spomenul predstavy o profesii učiteľa u J. A. Komenského (1592-1670) a snahy A. H. Franckeho (1663-1727) o systematickú prípravu učiteľov (s. 115-116). W. Brezinka objasnil vývoj názvov najnižších škôl. Pôvodne sa najnižšie školy označovali ako nemecké školy (deutsche Schule) v protiklade k školám vyšším, na ktorých sa vyučovalo v latinčine. Neskôr sa od názvu habsburská monarchia odklonila. Názov vzbudzoval obavy odnárodnenia u ostatných etník monarchie. Na začiatku 19. storočia sa názov zmenil na ľudové školy (Volksschule). V nemeckých krajinách sa používal termíny „nižšia“ škola, kde sa zdôrazňovala výučba v materskom jazyku (s. 30-31). Obaja autori poukázali i na ďalšiu stránku školskej reformy – ňou bola snaha o jednotnosť štátu.

Tereziánske reformy mali slúžiť na to, aby úradníci, klérus a učitelia spolupracovali, aby tak bola starostlivosťou a šírením celoštátneho ,národného ducha´ prekonaná politická a kultúrna roztrieštenosť.

Jeden zo spolutvorcov školskej reformy J. A. von Pergen (1725-1814) presadzoval názor, že len „jednotnosť“ v školstve je schopná vniesť „jednotnosť do všeobecného spôsobu myslenia a zásad, do pojmov vlasť a povinnosť voči vlasti, ktorá musí vytvoriť najpevnejšie puto medzi suverénnou mocou a pokojnou poslušnosťou (s. 33-34).

Podrobne o prípravách učiteľov v habsburskej monarchii sa rozpísal Gerald Grimm v kapitole Učitelská příprava v Rakousku mezi řemeslem/,,výcvikem“ a vědeckým pojetím/profesionalizací (1774-1869). Od školskej reformy, ktorú vypracoval Johann Ignaz von Felbiger (1724-1788), sa od jej zavedenia systematicky – aj keď veľmi pomaly – zlepšovalo vzdelávanie budúcich učiteľov. Budúci učitelia najnižších škôl boli vzdelávaní v troj- až šesťmesačných kurzoch na hlavnej alebo normálnej či vzorovej škole. Nároky na prijatie spočiatku neboli vysoké. Postačovala znalosť čítania, písania, rátania a kresťanské vyznanie. Zmena nastala aj pre osoby, ktoré súkromne vyučovali v rodinách. Aj títo učitelia sa museli zúčastňovať pedagogických prednášok na normálnych a vzorových školách a získať osvedčenie. Z nariadenia Všeobecného školského poriadku vyplývali nasledovné okruhy vzdelávania. Školské predmety – teda „veci, o ktorých sa vyučuje“, obsahovali náboženstvo, čítanie, písanie, počty a vlastivedu, ktorá zahŕňala dejepis, prírodopis a zemepis. Okrem toho „znalosť metódy“, „cvičenia v naozajstnom vyučovaní“, „to najdôležitejšie o školnej výchove“, „vedenie katalógov“ a „správanie [učiteľov – doplnila hch] pri skúšaní“ [žiakov – doplnila hch]. Pod „metódou“ sa rozumela Felbigerova metóda, ktorá pozostávala z písmen a tabuliek a bola založená najmä na memorovaní. Pomerne skoro došlo odklonu od Felbigerovej metódy (s. 53) a presadzovala sa pod vplyvom nemeckej filantropickej pedagogiky sokratovská metóda orientovaná na rozum a srdce žiaka (s. 55). V kapitole G. Grimma i v mnohých ďalších kapitolách sa stretávame s opisom spoločenského a ekonomického postavenia učiteľov elementárnych škôl.

Krátkosť vzdelávania a minimálne požiadavky na uchádzačov sa odrážali v nízkych platoch pre učiteľov a tiež aj nízkej spoločenskej prestíži. Platy učiteľov boli nedostatočné, veľmi často mali popri učení ešte ďalšiu zárobkovú činnosť - remeslo či hospodárstvo, aby finančne zabezpečili chod svojej domácnosti (s. 54).

O situácii v uhorskej časti monarchie podrobne informujú autori András Németh a Blanka Kudláčová so zameraním na dnešné slovenské územie. Po zavedení reformy vznikla v Bratislave v roku 1775 prvá tzv. normálna škola a na jej vzniku sa podieľal samotný J. I. Felbiger. Na rozdiel od rakúskej časti v Uhorsku chýbala systematickosť a vzdelávanie budúcich učiteľov stagnovalo. Osobitosťou uhorského školstva je, že na zlepšovaní úrovne sa vo zvýšenej miere podieľali predstavitelia protestantského vyznania a podieľali sa na vzniku konfesijne zmiešaných škôl. Veľmi výraznou osobnosťou bol evanjelický farár Samuel Tessedik. Žiaľ, škola pre vzdelávanie učiteľov, ktorú vybudoval, po necelých dvoch desaťročiach zanikla (s. 133-137) a nikto po ňom v zlepšovaní výučby budúcich učiteľov nepokračoval s takou intenzitou.

Iná situácia bola v nemeckých krajinách, najmä v Prusku. Tu systematicky dochádzalo k zlepšovaniu vzdelávania učiteľov a oveľa rýchlejšie sa zvyšovali nielen nároky na vzdelanie učiteľov najnižších škôl, ale aj k zlepšeniu ich sociálneho postavenia. Platy učiteľov sa postupne zvyšovali tak, že si učitelia mohli platiť pomocníkov (s. 186-191).

V súvislosti s chválenou fínskou školskou reformou je zaujímavý príspevok Ehrenharda Skieru: Uno Cygnaeus a jeho role ve vzdělávaní učitelů finských nižších škol. Reforma fínskeho nižšieho školstva začala s oneskorením až v druhej polovici 19. storočia. Fínsko sa nachádzalo v prvej polovici 19. storočia vo veľmi zložitej kultúrno-politickej situácii. Dlhé storočia bolo Fínsko súčasťou Švédskeho kráľovstva a v dôsledku napoleonských vojen pripadlo v roku 1809 Rusku. Tieto politické zmeny prispeli k zvýrazneniu fínskej národnej kultúry a národného myslenia. Osobitý prínos k fínskej školskej reforme priniesol Uno Cygnaeus (1810-1888), ktorý si uvedomoval, že vzdelávanie národa je veľmi dôležitou podmienkou jeho ďalšej politickej i kultúrnej existencie (s. 217). Dovtedy zodpovednosť za schopnosť detí čítať a písať zostávala na rodičoch. Po absolvovaní študijnej cesty po Švédsku, Dánsku a nemecky hovoriacich krajinách strednej Európy (1859) pripravil spis s názvom Návrhy ku zriadeniu ľudových škôl vo Fínsku, ktorý sa stal základom pre inštitucionalizovanie ľudového školstva vo Fínsku.

U. Cygnaeus sa veľkou mierou podieľal priamo na realizácii fínskej školskej reformy. Ako skúsený učiteľ vehementne presadzoval aj vzdelávanie dievčat a niektoré jeho návrhy, ako napr. zavedenie predmetu ručné práce, sa neskôr presadili i v ostatných krajinách.

Vypracoval aj podrobný učebný plán učiteľského vzdelávania pre štvorročné štúdium, ktorý bol neskôr realizovaný a prinášal vynikajúce výsledky vo vzdelávaní učiteľov. Možno nás teraz ani tak neprekvapuje, ako si Fínsko aj v súčasnosti poradilo pri zlepšovaní vzdelávania na základných i stredných školách.

Z viacerých príspevkov vystupuje rozporuplnosť počiatkov profesionalizácie učiteľského povolania – na jednej strane nesmierna dôležitosť základného vzdelania žiakov v elementárnych školách a morálne nároky na učiteľov, na strane druhej – ich slabé ohodnotenie – čo vystupuje ako vážny problém aj v súčasnosti. Veľmi výstižne ju opísal J. I. von Felbiger, hlavný tvorca školskej reformy v habsburskej monarchii, ešte v roku 1780 v duchu predstáv osvietenského štátu.

Felbiger vo svojom diele uviedol, že je poľutovaniahodné, ako zle je postarané o tých, ktorí majú poskytovať spoločenstvu také dôležité služby - vzdelanie detí. Hneď však ďalej poznamenáva, že nízky plat, ktorý učitelia dostávajú, im nemôže slúžiť ako zámienka pre ich nedbalosť. Vedeli, ako nedostatočne budú odmeňovaní, lebo mohli tento poznatok získať aspoň zo skúseností, keď hľadali službu v školstve. Ak to urobili, potom je vina na nich, ostatne môžu si užívať svojej slobody a túto službu, ktorá ich neuživí, opustiť. Ak však prijali miesto učiteľa a chcú si ho - nehľadiac na nízky príjem - udržať, potom sú ale povinní plniť si svoje povinnosti i za túto nízku odmenu (s. 195). Žiaľ, jeho slová majú platnosť až dodnes.

Zobraziť diskusiu (0)