Každý vravel: a?

Ako v spojení no a? Ako keď človek pokrčí plecami alebo povie čo s tým mám ja? alebo je mi to totálne u riti, alebo ja s tým vlastne súhlasím, podľa mňa je to okej. Dobre, nepovedal to každý. To sa len tak hovorí, že veď to robí každý. Chcem povedať, že to bol jasný znak vtedajška, toho konkrétneho času; niečo ako lakmus, tá ľahostajná poznámka. V tom čase bolo v móde správať sa, akoby vám to, čo sa deje, bolo jedno. Rovnako v móde bolo trvať na tom, že ľudia, ktorým to jedno nie je alebo ktorí o sebe vravia, že im to jedno nie je, sú buď beznádejní lúzri, alebo machrujú.

Znie to, akoby odvtedy prešla celá večnosť. No neprešla – je to len pár mesiacov, odkedy ľudí, ktorí v tejto krajine prežili celý život alebo jeho väčšinu, začali zatýkať a hroziť im vysťahovaním alebo ich skutočne vysťahovali: a?

A odkedy vláda zatvorila vlastný parlament, pretože sa nedokázal dopracovať k výsledku, ktorý chcela: a? Odkedy toľkí volili do vlády ľudí, ktorí im klamali priamo do očí: a?

Odkedy jeden kontinent horel a druhý sa topil: a?

Odkedy mocní po celom svete začali postupne odstraňovať skupiny ľudí podľa ich náboženstva, etnickej príslušnosti, sexuality, intelektuálneho či politického disentu: a? No nie. Nie je to pravda. Nepovedal to každý. Ani náhodou.

Milióny ľudí to nepovedali. Milióny a milióny po celej krajine a po celom svete videli tie lži a kruté zaobchádzanie s ľudmi a planétou a dávali to hlasno najavo, na pochodoch, protestoch, písaním, vo voľbách, rozprávaním, aktivizmom, v rádiu, v telke, na sociálnych sieťach, jedným tweetom za druhým, jednou stránkou za druhou. Na to im ľudia, ktorí poznali silu a?, odpovedali v rádiu, v telke, na sociálnych sieťach, jedným tweetom za druhým, jednou stránkou za druhou: a?

Mohla by som stráviť celý život vymenúvaním, rečnením a oháňaním sa zdrojmi a grafmi a príkladmi a štatistikami, že čo história už prekonala, sa evidentne, keď sme ľahostajní, opakuje, a aké sú dôsledky, keď politika ľahostajnosť pestuje, čo ak chce niekto poprieť, zmizne v okamihu s ich úderným a?

A tak. Namiesto toho vám porozprávam, čo som raz videla. Je to záber z filmu, ktorý vznikol v Británii zhruba pred sedemdesiatimi rokmi, krátko po skončení druhej svetovej vojny. Film natočila v Londýne mladá umelkyňa, ktorá sem prišla z Talianska v čase, keď Londýn bol jedným z mnohých miest na svete, čo sa museli v tých časoch dnes už na míle vzdialených nanovo vybudovať, po tom, čo desiatky miliónov ľudí všetkých vekových kategórií po celom svete zomreli predčasne.

Ide o obraz muža s dvoma kufríkmi. Je štíhly, mladý, roztržitý a váhavý typ, elegán v klobúku a saku, ľahkého kroku, no zároveň akoby niesol bremeno; vidno, že bremeno by niesol aj bez kufríkov v rukách. Je vážny, útly, duchom neprítomný, tvári sa strašne zanietene a jeho silueta sa vyníma na oblohe, pretože balansuje na veľmi úzkej tehlovej rímse, čo sa tiahne po kraji vysokej budovy, pozdĺž ktorej radostne a divoko tancuje, a za ním v pozadí sa vynímajú zničené londýnske strechy; nie: aby som bola presná, tie strechy sa nachádzajú hlboko pod ním. Ako sa dokáže pohybovať tak rýchlo a pritom z kraja budovy nespadnúť?

Ako môže byť to, čo robí, také divoké a súčasne také pôvabné, naliehavé a bezstarostné?

Ako to, že dokáže kufríkmi mávať vo vzduchu a napriek tomu si udržať rovnováhu?

Ako to, že sa dokáže pohybovať tak rýchlo len krôčik od príkrej hlbiny?

Prečo všetko riskuje?

Publikáciu knihy z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.