INTERPRETÁCIA

„Umelecké diela, a v plnej miere tie najdôstojnejšie, čakajú na svoju interpretáciu. Keby v nich nebolo čo interpretovať, keby jednoducho jestvovali a nič viac, demarkačná čiara umenia by zanikla.“ Toto je Adornov výrok z diela Estetická teória. V prenesení do nášho kontextu diktuje hypotézu, ktorá vo svojej očividnej samozrejmosti zanecháva odkaz: výrazom umelecká, a teda osvietená hudba sa označuje akýkoľvek hudobný produkt, s ktorým sa v skutočnosti môže spájať prax interpretácie. Čo je to isté, ako povedať: nijaký hudobný produkt nie je, či už a priori alebo len v dôsledku nejakého zvláštneho zámeru, ničím iným ako obyčajným konzumným produktom. Niečím odlišným sa stáva vo chvíli, keď vo vzťahu k nemu exploduje pud interpretovať ho. V kolektívnej praxi táto túžba dielu prisudzuje, prostredníctvom reprodukcie a kritickej reflexie, istý druh posmrtnej existencie, ktorá presahuje v čase, ale nie iba v ňom, realitu a zámery jeho tvorcu, autora. Je to práve takýto „druhý život“, a nič iné, čo robí z hudobného produktu umelecké dielo tým, že ho vytrháva z logiky jednoduchého a rýdzeho konzumu.

Na druhej strane, každá interpretácia je protikladom tajomstva. Túžbu interpretovať vyvolávajú len diela, ktoré nejakým spôsobom presahujú samy seba tým, že naznačujú niečo viac, než vyslovujú. Interpretácia je práve tým miestom, kde sa spomenuté viac vyčleňuje a stáva sa výrazom. Je to hraničná zóna: zem nikoho, ktorá už nepatrí dielu ako takému, a ešte nie svetu, ktorý dielo prijíma. V takomto procese nachádza svoj okamih pravdy banálna fráza spájajúca umeleckú (teda osvietenú) hudbu s ambíciou mať črtu nejakej duchovnosti. Umelecké diela možno tým, že sú niečím viac, než prostým bytím, označujú to, čo je ešte uskutočniteľné z myšlienky nadprirodzeného. Interpretácia spolutvoriaca mystérium umeleckých diel je vlastne skúsenosťou, stretnutím s niečím nadprirodzeným. Tak ako v spomienke, aj v interpretácii to, čo kedysi jednoducho bolo, nadobúda netušené tvary a obsahy prinášajúce nový pohľad. Takéto rozhovory s minulosťou vyvolávajú k životu prízraky; a práve do nich sa utiahli zvyšky toho, pre čo kedysi vznikol výraz transcendentno. Z tohto pohľadu sa objasňuje téza, podľa ktorej by mala byť „duchovnosť“ osvietenej hudby cieľom a nie iba daným faktom. Táto „duchovnosť“ – táto schopnosť vyvolávať pocit nadprirodzeného – nadobúda svoju podobu v interpretačnej praxi a nijakým spôsobom nie je daná prv než táto prax. Zoči-voči gastronomickému počúvaniu bez akejkoľvek pridanej interpretačnej hodnoty sa aj tie najdôstojnejšie veľdiela hudobnej tradície opäť stávajú tým, čím boli pôvodne: brilantnými nástrojmi zvádzania, ak nie priam pravým a jednoduchým spotrebným tovarom. Nie že by preto stratili niečo zo svojej dôstojnosti: jednoducho sa stráca možnosť odlíšiť ich, ako-tak odôvodnene, od ostatnej hudby.

Výraz osvietená hudba by mal, skôr ako určitý repertoár, definovať určitý spôsob počúvania: taký, pri ktorom počúvať sa netýka ani tak toho, o čom dielo vypovedá, ako skôr toho, o čom mlčí. Takéto počúvanie, priamo súvisiace s kreatívnou funkciou interpretácie, nie je a priori vyhradené pre nijaký zvláštny repertoár. Nie je vylúčené, ba naopak, je skôr pravdepodobné, že v budúcnosti ani nie takej vzdialenej ho budú navodzovať fenomény ako rock alebo džez. Fakt, že to nemožno tvrdiť s istotou, vyplýva z toho, že pri prvom kontakte ťažko rozpoznať schopnosť hudobného diela rozvinúť dialóg s interpretáciou. Bolo by však priveľmi zjednodušujúce už z princípu túto schopnosť vylúčiť pri produktoch zjavne komerčnej povahy. Aby sme uviedli aspoň jeden príklad, veľká časť Mozartovej produkcie vznikla s rovnakými zámermi ako akýkoľvek singel. A Figarova svadba bola presne tým, čím je dnes akýkoľvek inteligentný a vydarený hollywoodsky film. Na druhej strane, nijaký dobrovoľný únik z komerčného kontextu, ani prichutený hmlistou lingvistickou ekvilibristikou, nemôže odobriť, tout court, začlenenie do množiny osvietenej hudby. A to, že cerebrálna priemernosť niektorých diel Novej hudby je v dôsledku svojej samoúčelnej nezrozumiteľnosti zasadzovaná práve do tejto množiny, je neospravedlniteľná oplzlosť: tolerujeme ju len vďaka skutočnosti, že vina a trest tu splývajú v jeden celok.

V skutočnosti hudobný produkt uniká čisto komerčnej identite vo chvíli, keď vstúpi do dialógu s interpretáciou, nie skôr. Dovtedy riskuje, že zostane jednoducho komerčným produktom, čo sa dobre nepredáva. Práve otvorenie dialógu s interpretáciou mnohonásobne zosilňuje identitu diela a určuje jeho púť k vlastnej pravde spôsobom, ktorý automaticky vylučuje prostoduché lineárne vnímanie bez akéhokoľvek sprostredkovania. Tu sa realizuje to, čo idea osvietenej hudby v sebe uchovávala ako utópiu a nádej. No táto realizácia je ustavične podnecovaná k tomu, aby sa uskutočňovala znovu a znovu. Nijaké hudobné dielo nie je také silné, aby prežilo hluchotu toho, kto ho počúva. Keď interpretácia nemá dostatočnú silu, dielo neodvratne klesne na úroveň obchodného artikla a stratí akúkoľvek odlišnosť a výlučnosť. Skutočnosť – brilantne dokázaná v minulosti – že Beethovenovu Siedmu možno pokojne použiť ako hudobný sprievod k reklame na toaletný papier, by mala napovedať, že ani tie najcharizmatickejšie útržky klasického repertoáru nie sú schopné rozhodne sa vzoprieť konzumu, ktorý z nich robí obyčajné banálne objekty. Proces, ktorý ich pozdvihuje nad ne samotné a zvýrazňuje ich výnimočnosť, je absolútne zvrátiteľný: nikdy to nie je výdobytok dosiahnutý raz a navždy. Ide tu skôr o dlhšie trvajúcu udalosť, ktorú dielo očakáva, ktorá časom dozrieva, až napokon určitá prítomná realita nájde silu na to, aby ju privolala k životu. Nuž a táto sila, to je sila interpretácie. V dnešných časoch je prchavejšia, neurčitejšia ako kedykoľvek predtým. A to z toho dôvodu, že obsah pojmu interpretácia ustrnul. Iba po jeho oslobodení, po jeho odblokovaní by mohol svet hudby znovu nadobudnúť silu na to, aby zrušil zakliatie do bezvýznamnosti a otvoril skutočný dialóg s dielami minulosti.

Ukážka z knihy Hegelova duša a kravy z Wisconsinu

Kniha vznikla v spolupráci medzi občianskym združením Konvergencie a vydavateľstvom Artforum.

Knihu z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.