„Letošního léta jsem konečně vyšla svobodně / hned za městem jsem se svlékla / a chodím teď po polích kolem dokola Prahy nahá / jen přes vesnice si navlékám pytel s dírou pro hlavu a pro ruce.“ Tieto „ženské“ verše Egona Bondyho z roku 1971 sú autobiografické, písal ich v „nevysvetliteľnom extatickom stave“, keď skutočne každé ráno vyrážal za mesto, vyzliekol sa donaha, celý deň bezcieľne behal a večer si zaznamenal zlomky toho, čo mu vírilo hlavou.

„Až neskôr som si uvedomil, že vďaka tomu som prekonal pocit bezmocnosti, ktorý vtedy opantal našu krajinu. Ja sám som si myslel, že už nikdy nebudem písať, takže zbierka Deník dívky, která hledá Egona Bondyho znamenala pre mňa dosiahnutie a prekonanie bodu nula.“ Podobných zvratov, razantných riešení s nečakaným vyústením je v Bondyho živote nemálo.
Vo februári 1948 mladý, dlhovlasý surrealista a marxista Zbyněk Fišer (1930 – 2007) s červenou zástavou v rukách na Staromestskom námestí tlieskal a volal na slávu Klementa Gottwalda, no cestou domov už cítil, že „niečo nie je v poriadku“. Ešte v tom roku už ako presvedčený trockista stretáva svoju budúcu divu, spisovateľku Janu Krejcarovú, ale tiež básnika Iva Vodseďálka. Legendárny triumvirát bol na svete.
Na protest proti antisemitizmu zostavil spolu s Krejcarovou zborník Židovská jména a on sám prijíma pseudonym Egon Bondy, čoskoro sa zbližuje s partiou okolo Bohumila Hrabala, ktorú tvorili predovšetkým Vladimír Boudník a Karel Marysko, a toto spoločenstvo ešte s niekoľkými ďalšími osobnosťami je označované ako prvá generácia českého undergroundu.

Prekliata poetka
Femme fatale Jana (Honza) Krejcarová, dcéra novinárky Mileny Jesenskej, poetka a bohémka, sa na dlhé roky stala Bondyho osudovou ženou. Ich avantúry, keď dokázali za pár dní preflámovať jej zdedené obrovské financie, striedali obdobia chudoby a života na hrane zákona. „Sedeli sme v trojici pri stole nahí a hrali sa na pravdu, otázky boli kruté a vždy pravdivo zodpovedané,“ spomínal neskôr na divoké spolunažívanie Ivo Vodseďálek. Všetci však boli literárne aktívni, svoju tvorbu nazývali trápnou poéziou a totálnym realizmom a uverejňovali ju vo vlastnej samizdatovej edícii Půlnoc.
Krejcarová bola podľa Vodseďálka vysoko inteligentná žena s krásnymi, ale nerealizovateľnými plánmi, nepochopiteľne nepraktická osoba, notorická klamárka s problémami so zákonom, občasná bohémka, žijúca väčšinou v nepredstaviteľnej biede. Ale v neposlednom rade skvelá poetka a spisovateľka. „Ak Achmatovová o sebe hovorí, že je čiernou labuťou, Honza bola labuťou bielou s poranenou peruťou, ale s krásnymi veľkými očami a so srdcom prekliatej poetky,“ napísal o nej Hrabal.
V kontexte komplikovaného vzťahu s Bondym stojí za to odcitovať aspoň časť listu, ktorý vznikol pravdepodobne okolo roku 1960, teda už po ich rozchode, a je súčasťou Krejcarovej knihy Clarissa. „Co je to za nesmysl, že tu nejsi? Co je to za volovinu, že Tě teď nemohu políbit, že si k Tobě nemohu lehnout, že Tě nemohu hladit, že Tě nemohu ústy vzrušit až k orgasmu a cítit Tě v klíně a potom se s Tebou smát tomu, že Ti smrdí vousy tak, že v tramvaji bude mít průvodčí erekci, když Ti bude štípat lístek.“
Je zrejmé, že pre náhodného, neinformovaného čitateľa to môže byť problém. Literárna kritika pre básnické a prozaické texty v tejto zbierke používa termín nonkonformné, slabšie nátury sú ochotné hovoriť až o pornografii. Ako každý úryvok, aj tento trochu mätie. Niežeby v knihe neboli ešte oveľa šokujúcejšie pasáže, tá klamlivosť ukážky spočíva v jej vytrhnutí z kontextu. Ide totiž o dlhý list, ktorý nebol určený verejnosti.
No čo je hlavné, kto ho prečíta celý, zistí, že tento gejzír erotických predstáv a túžob vďaka jazykovému majstrovstvu a strhujúcej úprimnosti najintímnejšej spovede nepôsobí vulgárne, a súčasne je aj traktátom o živote, láske, filozofii a poézii: „Čert ví, proč většina lidí, kteří se zabývají výrobou poezie, má představu, že tato poezie má být někomu k něčemu dobrá, proč se dostávají až do tak absurdní situace, že píší pro lidi, do kterých jim nic není.“

Opäť v undergrounde
Ale späť k Bondymu, ktorý sa v polovici päťdesiatych rokov po nekonečných peripetiách a pobytoch na psychiatrii vymanil z ničivého vzťahu s Krejcarovou, prerušil všetky kontakty s priateľmi a oddal sa taoizmu a budhizmu. Vyštudoval filozofiu a prakticky celé šesťdesiate roky sa pod pôvodným menom Zbyněk Fišer prezentoval ako uznávaný autor filozofických textov v odborných periodikách a kníh ako Útěcha z ontologie, Buddha či Otázky bytí a existence.
Prišla však okupácia v roku 1968, normalizácia a osudové stretnutie s Ivanom Martinom Jirousom ho priviedlo znovu k podzemnej kultúre, jeho texty zhudobnila skupina The Plastic People of the Universe a starý dobrý Bondy sa stal spolu s Jirousom guru českého undergroundu. Osobitne pre generáciu, vstupujúcu na scénu podzemnej kultúry v osemdesiatych rokoch, predstavovanú napríklad Jáchymom a Filipom Topolovcami, Janom a Petrom Placákovcami či Jiřím H. Krchovským.
Zhruba v rovnakom čase, nezávisle od seba, napísali Jirous a Bondy v prvej polovici sedemdesiatych rokov dva základné texty domáceho undergroundu – Jirousova Zpráva o třetím českém hudebním obrození bola akýmsi neoficiálnym manifestom a Bondyho antiutopistický sci-fi román Invalidní sourozenci zasa jeho beletristickým pendantom. Nebola to náhoda, že oba texty vznikli takmer súčasne. Uplynulo päť rokov od nástupu normalizácie a už bol čas obzrieť sa a zistiť, čo to spontánne undergroundové dianie vlastne znamená. Jirousova správa nie je len manifestom, ale má viac dimenzií a poslúžila ľuďom z disentu a neskôr Charty porozumieť významu undergroundu.
Pravda, k Bondyho nevypočítateľným činom patria aj zbytočne aktívne kontakty s tajnou políciou, aj keď všeobecná mienka sa prikláňa k tomu, že ho ŠtB považovala za nepoužiteľného. Samozrejme, nedá sa vylúčiť, že už len samotnou komunikáciou s ŠtB niekomu mohol, hoci určite nie zámerne, ublížiť. Bondy navyše rázne odmietol Chartu 77, pričom kontroverznosť týchto skutkov je očividná o to viac, že aj naďalej bol kľúčovou postavou undergroundu, zakázaným autorom a symbolom protirežimového životného postoja i tvorby: „No tak vidíš – co jsi z toho měla / že jsi nic ze života neměla / A zajímá mě kdo z toho co měl / zda to pomohlo Stalinovi / jenž tě v životě neviděl.“
Bondy tvrdil, že tak ako korene českého undergroundu siahajú k edícii Půlnoc, tak korene amerického undergroundu siahajú k beatnickej generácii, pričom Bondy a spol. mali vraj dokonca niekoľkoročný umelecký predstih pred beatnikmi. Na to, či to naozaj tak mohlo byť, som sa opýtal jeho priateľa, literárneho kritika a prekladateľa Martina Machovca, editora Bondyho mnohotisícstranového básnického diela. „Bondy to rád hovoril, pretože to bola tak trochu otázka jeho prestíže a hrdosti,“ hovorí Machovec. „Hádať sa, či niekto vystupuje s podobným literárnym či vôbec umeleckým programom bez znalosti toho druhého o rok či dva skôr, je trochu detinské. Faktom však je, že literárna komparatistika tomuto vzťahu ešte veľa dlhuje.“

Obdiv drsnej reality
V povojnovom čase, od druhej polovice štyridsiatych rokov a v päťdesiatych rokoch, sa v literatúre, ale aj vo výtvarnom umení a vo filme dá pozorovať tiahnutie k drsnej realite bez akýchkoľvek príkras a metafor, teda fascinácia realitou ako takou. „Vtedy sa u nás objavuje Bondy so svojím známym totálnym realizmom, teda presnejšie povedané, s takzvaným totálnym realizmom,“ pokračuje Machovec. „A prečo takzvaným? Pretože to nebol ani totálny a ani realizmus, hoci na druhej strane v istom zmysle to bolo oveľa realistickejšie než oficiálny socialistický realizmus, ktorý tiež nebol ani socialistický, ani realizmus.“

V českom prostredí však Bondy nebol osamoteným predstaviteľom obdivu k zemitej, neprikrášľovanej realite. „Iste, bol tu Jiří Kolář so svojou koncepciou poézie očitého svedka či Bohumil Hrabal, ktorého raná tvorba sa vyznačovala fascináciou všednodenným banálnym životom. Vo svete to bola druhá vlna francúzskych existencialistov, napríklad Boris Vian, ďalej už spomínaní autori beat generation, očarení nepochopiteľnosťou sveta, predstavitelia talianskeho neorealizmu a o niečo neskôr československá nová filmová vlna. Veď taký Miloš Forman, to je stelesnená realita bez príkras. V tomto kontexte je Bondyho počiatočné dielo veľmi dobre pochopiteľné, pričom on išiel ešte ďalej, nezostal len pri zázname drsnej reality, ale druhou líniou jeho tvorby bolo aj burcovanie. Dostal sa do pozície akéhosi proroka a vizionára, v tom má niečo spoločné s Allenom Ginsbergom z beatnikov,“ dodáva Martin Machovec.

Protestovať neprestal Bondy ani po páde komunizmu, tentoraz proti nástupu konzumnej spoločnosti a čoskoro aj proti rozpadu Československa, keď odišiel žiť do Bratislavy. Tu našiel okruh priaznivcov, z ktorých viacerí sa stali jeho dobrými priateľmi. Spomínam si na jeden večer vo V-klube, kde som mu v prestávke jeho besedy mal odovzdať nejakú poštu od kamarátov z pražského časopisu Revolver Revue (bývalého samizdatu, ktorý nepretržite vychádza dodnes), no predrať sa k Bondymu cez húf jeho obdivovateľov bola vskutku náročná úloha.

Samozrejme, v jeho okolí ani vtedy nechýbal mladý spisovateľ Michal Hvorecký, priateľ z najbližších, ktorý má okrem iného zásluhu na vydaní Bondyho novely Epizóda ’96, ktorú mu prepísal z nahovorených kaziet a poslovenčil. Zhruba v tom období vzniklo Bondyho prozaické dielo Dlouhé ucho, dvadsať rokov však považované za stratené. Keď nečakane vyšlo v pražskom vydavateľstve Akropolis, ktoré sa dôsledne venuje Bondyho tvorbe, bol jeho autor už trinásť rokov po absurdnej smrti vo vlastnom byte na následky popálením pri požiari od cigarety. Nečakaný objav nájdeného diela a najmä zážitok z jeho prečítania bol dobrým dôvodom na napísanie nasledovných riadkov.

x x x

Smrť mu šla v pätách. Odrazu bola pred ním a on ju nasledoval
Zmiznutie rukopisu sa dávalo do súvisu s ničivými povodňami, ktoré v roku 1997 zlikvidovali aj sklady olomouckého vydavateľstva Votobia, kde sa chystali novelu vydať. Nakoniec však vyšlo najavo, že rukopis predsa len existuje, a pod dohľadom Martina Machovca sa podarilo zrekonštruovať autorove i vtedajšie redakčné korektúry a pripraviť knihu do tlače.

Prózu Dlouhé ucho tvorí príbeh z prelomu 6. a 5. storočia pred naším letopočtom, keď sa Bondyho milovaný mudrc Lao-c‘ vydal na finálnu cestu svojho života, počas ktorej napísal kľúčové dielo taoizmu knihu Tao Te-ťing. Na základe pololegendárnych záznamov, avšak „všeobecne akceptovaných“, vytvoril Bondy fiktívnu road movie Starého majstra, niekdajšieho cisárskeho archivára, za ktorým sa skrýva nielen Lao-c‘ (v texte však ani raz takto pomenovaný), ale do istej, väčšej či menšej miery aj samotný Bondy.
Protagonista putuje na čiernom byvolovi čínskou krajinou. „Kniha je plná dobových reálií,“ hovorí mi Martin Machovec a dodáva, „ich pravdivosť by mohli posúdiť len sinológovia.“ O to však až natoľko nejde, nie je to novela historická, ale skôr úvahová. Oveľa podstatnejšie ako reálie sú citáty a ich parafrázy, ktoré vyštudovaný filozof Bondy plynule zakomponoval do textu.
Práve vnútorné monológy sú ozdobou a ťažiskom prózy, ktorej dej je pomerne i zámerne skromný. Všetko naše konanie sa deje v rámci Cesty, konštatuje Starý majster na margo Cesty (to veľké písmeno zodpovedá jej filozofickému zmyslu v Tao), a tá sa neriadi princípmi humánnosti, ale všetko zariaďuje správne. Všetko na Ceste má svoj prirodzený význam, tí, čo Cestu popierajú, snažia sa ju zvrátiť, by boli najradšej, keby žiadna ani neexistovala. To sú tí, od ktorých odchádzal.
Odchádzal k smrti. Už sa mu nechcelo pokračovať v rutine dvoranského života, a čo má robiť, keď chce len v pokoji umrieť? Próza je rámcovaná smrťou, začína sa vetou „Smrť mu išla v pätách“ a vrcholí tým, ako si ho smrť vzala do svojho náručia. Ale v istej časti knihy Bondy alias Starý majster alias Lao-c‘ odrazu konštatuje: „Smrť mu už nešla v pätách, kráčala pred ním a on ju len nasledoval.“
Na margo tohto nečakaného zlomu Martin Machovec hovorí: „V tomto zmysle je tam veľa autobiografického, kde Bondy v posledných textoch účtoval sám so sebou, svetom, a smrť mu naozaj šla v pätách. Zlomom, že už je pred ním, je práve ten motív Cesty. To putovanie čínskou krajinou sa prelína s putovaním jeho životom, ktoré taoizmus berie ako Cestu univerza. Odrazu sa akoby zbavil tých pút. Ale, samozrejme, každý si to môže interpretovať, ako chce,“ dodáva Machovec.
Znalci a čitatelia Bondyho, ktorý sa odjakživa hlásil k marxizmu, no súčasne bol tvrdým kritikom komunistického režimu po februári 1948, si neraz kladú otázku, ako si môže u Bondyho nažívať spolu taoizmus a marxizmus. „Ako veľmi neortodoxnému marxistovi sa mu javili niektoré marxistické momenty zhodné s taoistickými. Pre laika je zjavné, že tak ako v Tao Te-ťingu, tak v marxizme je kladený silný dôraz na sociálnu problematiku. Taoizmus v tom, že nemá tú teistickú dimenziu, možno porovnávať s niektorými ateistickými učeniami,“ hovorí Martin Machovec.
V závere knihy sa čitateľ stretne aj so slovenčinou, ktorou hovoria príslušníci istej čínskej lokality. Machovec vzápätí pripomína, že asi pred sto rokmi použil slovenčinu vo svojom českom preklade Aristofanovej Lysistraty Ferdinand Stiebitz. „On vložil slovenčinu do úst ženám zo Sparty, aby ich odlíšil od perfektnej gréčtiny Aténčaniek.“ Pravda, u Bondyho išlo aj o akýsi žartík, možno aj o pokus o odľahčenie. Koniec-koncov, on sa cítil tak trochu aj ako slovenský autor, keď sa v roku 1993 presťahoval do Bratislavy, kde žil až do svojej tragickej smrti. A nezabúdajme, že dokonca novelu Epizóda ’96 napísal po slovensky.
Novelu Dlouhé ucho si Egon Bondy veľmi cenil, o to ťažšie niesol stratu rukopisu. Kam tento text zaraďuje v kontexte zhruba dvadsiatky autorových próz Martin Machovec? „S jeho prózami je to dosť komplikované, dajú sa rozdeliť na niekoľko tvorivých línií. Renomovaný kritik Jan Lopatka si veľmi vážil tie autokonfesné texty, ktoré ho približovali k Janovi Zábranovi, Jakubovi Demlovi či Janovi Hančovi, teda k tým básnikom, ktorí písali okrem iného texty organizované ako určitú spoveď. Také sú Bondyho prózy Sklepní práce, Leden na vsi či Bezejmenná.“
Autokonfesný charakter má však predovšetkým väčšina Bondyho básní, jeho kompletnú poéziu v minulých rokoch editorsky pripravil do troch zväzkov s názvom Básnické spisy I. – III. (každý s vyše tisíc stranami) práve Martin Machovec. „Ja považujem za najcennejšiu z jeho tvorby práve tú básnickú. Ale ťažko sa to vypreparúva, jednotlivé žánre sa prelínajú, takže keby si chcel niekto vziať Bondyho len ako básnika a neprihliadal k jeho prózam a filozofickým dielam, tak nikdy mu vlastne poriadne neporozumie,“ vysvetľuje Machovec.
Vráťme sa k próze. „Druhá línia, charakteristická pre neho v jeho posledných rokoch, to sú tie podobenstvá, keď si berie niečo z dávnoveku. Mal veľkú záľubu v štúdiu histórie a páčili sa mu vzdialené časy a hlavne tie, ktoré ponúkali určitú obdobu čias zániku, krízy. To je to pozadie, kde jeho hrdinovia, myslitelia a nositelia určitých ideí sú konfrontovaní s veľmi chmúrnou spoločenskou situáciou. Sem patria prózy Šaman, Severín, Hatto, Gottschalk a ďalšie. Dlouhé ucho patrí zreteľne k návratom do vzdialenej minulosti, geograficky i časovo, k jeho milovanému filozofovi, ktorý súznel s Bondyho filozofiou.“

x x x

Hoci Egon Bondy navždy zostane kontroverznou postavou večného rebela a provokatéra či svojrázneho proroka a vizionára, zanechal po sebe skvelý literárny odkaz predstavovaný zhruba dvadsiatkou próz, gigantickým mnohotisícstranovým básnickým dielom a podobne obsiahlym opusom filozofických textov.
Ako povedal Jirous, „... brát Bondyho lze jen v jeho celistvosti – jako maso u řezníka: když to nechcete, pane, s tou flaksou, tak to nechte bejt“.

Úryvok z publikácie: Alexander Balogh: Môj český snár

Artforum, 2022

Autor archívnej fotografie: Tomáš Nosil

Autor profilovej fotografie autora: Tomáš Benedikovič, Denník N