Kedysi tu nebolo nič, iba nekonečná préria, dlhé vlasy šťavnatých zelených tráv, ktoré vietor hnal ako vlny na mori. Preháňali sa tadiaľto divé kone. Mohutné stehná sa napínali v nespútanom behu, spotená srsť sa leskla. Riedke slnko dopadalo cez roztrhané biele mračná, pokrývalo povrch svetlými škvrnami, takže zem sama vyzerala ako veľké oddychujúce zviera.

Neskôr týmto územím občas prešli nejakí ľudia.

Studené steblá boli príjemné pre drsné holé chodidlá.

Potom sa objavili ďalší, tí už mali na nohách mäkké topánky zo spracovanej kože. Niesli koše a hlinené nádoby, pred sebou hnali vola a kravku.

Pôda tu v zime bola vlhká, žírna. V lete teplo voňala suchou trávou.

Ďalšie a ďalšie mračná sa preháňali nad krajinou, skropili prériu a zmizli. Slnko vyťahovalo z mokrej zeme, zo srsti malých zvierat a hnijúcich starých tráv divoké, zmyselné vône.

Hlboko pod povrchom sa o seba obtreli dve litosférické dosky, kdesi sa roztrhla zem, bokom sa vyvŕšili pahorkatiny. Zachveli sa všetky chrobáky, zanikli niektoré podzemné chodbičky, premrvilo sa piesočné podložie. Niekde vytryskla voda.

Mokraďou prebehlo dvadsať ľudí. Hľadali si nový domov.

Ale až omnoho neskôr sa niekto odvážil založiť obec priamo tu na otvorenom priestranstve.

Obec prekvitala, potom upadala, ba takmer zanikla, ako to už v dejinách býva. Opustené domy na okraji už prerastal brečtan, z prevalenej slamenej strechy vyhúkli dva útle kmene mladých briez, keď sem dorazili a usadili sa úplne noví ľudia.

Miesta, kde rástla bujná tráva a duneli ťažké kopytá, už boli dlhšie lysé, vychodené. Hlina udupaná. Hrejivá zem sa počas daždivých mesiacov menila na bahno.

Medzi domami stála studňa. Neskôr vykopali ďalšiu, tá stará sa už nepoužívala. Ani v nej zrejme nebolo vody, iba napršaná mláka a pár listov, čo sem zahnal vietor. Do tejto studne raz muž sotil ženu. Najprv ju doma pobodal malým nožíkom, potom ju schmatol za vlasy a dotiahol až k studni a sotil dole. Pozrel za ňou, ale na dno nedovidel. V každom prípade tam vládlo ticho. Vrátil sa ešte niekoľkokrát a nahádzal za ňou rôzne predmety bežnej potreby ako trebárs hrnce alebo kolovrátok. Potom vzal malého synka a opustil dedinu.

Žilo tu potom ešte niekoľko generácií, kým domy schvátil a vymazal z povrchu zemského požiar. Založil ho zrejme niekto miestny. Nemožno viniť žiadnych potulných zloduchov ani žoldnierske oddiely. Žoldnieri sa vždy správali slušne, keď sa na tomto mieste ocitli.

Dnes tu stojí panelák. Patrí k sídlisku, ktoré je súčasťou menšieho okresného mesta.

Hneď piati ľudia, ktorí v paneláku bývajú, trpia poruchami spánku. Na zvýšenom prízemí je to asi tridsaťročný mladík – žije s matkou, má rád metal a pracuje v blízkej továrni, montuje tam elektrospotrebiče. O tri poschodia vyššie žije stará pani s dvomi mačkami a jedným psom. Tá vyložene nespí, ale ani si tým neláme hlavu. Nespavosť pripisuje vysokému veku a obvykle to nejako doženie, trebárs si cez deň zdriemne v kuchyni, má tam čalúnenú rohovú lavicu, urobí si kávu, otvorí noviny a zaspí. Nad ňou býva pani Sonnenscheinová, slobodná matka so šesťmesačnou dcérou. Sama by spala ako zabitá, keby jej dieťa nebránilo. Ale nad tým sa nepozastavuje, malé deti sa v noci budia, to je normálne. Pani Sonnenscheinová čaká, že to časom prejde. Na ôsmom poschodí býva štvorčlenná rodina, otca trápia nočné mory. Po prebudení nevie povedať, o čom vlastne boli. V každom prípade teraz začal brať lieky a tie podľa všetkého pomôžu. Otec nemá čas na analýzy, potrebuje byť svieži, aby mohol zarábať, aby mali čo jesť.

Na najvyššom, jedenástom poschodí býva mladík, ktorý si hovorí Loreo, to je jeho umelecké meno. Nasťahoval sa len nedávno a hneď po príchode vydymil celý byt bielou šalviou. Dva dni sa v byte nedalo dýchať bez nepretržitého vetrania, Loreo spal na matraci na zemi pod tenkou prešívanou dekou a chvel sa, májová noc ho nezahriala.

Keď sa pomaly zariadil a uvedomil si, ako často sa strháva zo spánku, procedúru zopakoval a pridal nejaké magické vety.

Keď ani to nepomohlo, presunul nábytok a odvtedy spí dobre.

Keby sa všetci piati stretli a porozprávali, zistili by, že majú niečo spoločné. Všetky tieto byty sú prvé naľavo od výťahu a všetkých päť postelí, alebo teda štyri lôžka a jedna detská postieľka, je umiestnených na jednej osi. Na to najdôležitejšie by asi už neprišli – že pod nimi je studňa a na dne studne leží ženská kostra, na sebe má pekné ľanové šaty, miestami ešte vidno výšivku, a hlavne má nádherné vlasy, žlté ako obilie, siahajú jej až po kolená. Chúli sa tam dole medzi hrncami a kolovrátkom, zasypaná hlinou, štrkom, odrezaná od povrchu zeme betónovými základmi paneláka, a ešte stále kvíli, nečujne, ale úpenlivo.

Najhoršie to bude mať dieťa pani Sonnenscheinovej. Silné mimozmyslové vnímanie sa vytráca až v druhom roku života, navyše v tomto veku nie je mláďa schopné o svojom trápení nikomu porozprávať.

Prichádza leto, sídlisko majú rozširovať, a tak už od rána počuť v okolí bagre.

Na ulicu sa vytrúsili zamestnanci blízkej továrne, niektorí sa zdravia.

Loreo, štíhly a milý ako lasička, ešte spí a sníva sa mu. Vo sne vidí úsečku vychádzajúcu zo zemského jadra, prechádza všetkými vrstvami až po zemskú kôru, preniká kratučkým tunelom studne, spojí niekoľko poschodí tohto paneláka a pokračuje vrstvami atmosféry až k slnku. Loreo si všetko po prebudení v hrubých obrysoch vybaví a páči sa mu to. Pri raňajkách pozerá z okna na bagre, chlipká zo šálky zelený čaj a pritom si na kus papiera načrtne dva ohnivé body.

Toto je naše jadro, hovorí si, a toto je slnce.

Ďalej nevie naisto. Ale nechá svoju ruku, nech kreslí zaňho.

Na Loreovej prvej výstave bude mať obraz, lept zhotovený podľa tohto nákresu, najväčší úspech. Jeho tvorba bude označená za snovú a fantazijnú. On sám k nemu tiež bude mať zvláštny vzťah. Dlho bude váhať, kým ho predá.

Autor fotografie: Alan Hyža