Okupácia sa nám vysmieva všetkým rovnako / Okupácia preniká hlboko do duše

Kniha izraelského autora Yossiho Kleina Haleviho je zbierkou fiktívnych listov, ktoré píše svojmu (nie až tak) fiktívnemu palestínskemu susedovi. Yossi sa na izraelsko-palestínsky konflikt pozerá nezaujatými očami s obrovským pochopením pre obidve strany.Pred vznikom knihy Yossi mnohokrát navštívil svojich palestínskych susedov na Západnom brehu Jordánu aj v Gaze, rozprával sa s moslimskými duchovnými, ale aj obyčajnými ľuďmi. Publikácia obsahuje aj rozsiahly výber z odpovedí, ktoré autorovi napísali Palestínčania a Arabi. Niektoré pochvalné, iné rozhorčené, ale všetky plné rešpektu, ktorými sa začal dialóg medzi oboma susedmi.

Ukážka z 5. listu -Šesť dní a päťdesiat rokov

Drahý sused,

Dnes je Deň Jeruzalema, pripomínajúci znovuzjednotenie mesta 7. júna 1967, počas šesťdňovej vojny. Z púšte sa dvíha horúci vietor. V priebehu dňa sa starnúci veteráni bitky o Jeruzalem - ľavičiari aj pravičiari, svetskí aj pobožní - zhromaždia pri tichých obradoch okolo kamenných pamätníkov v uliciach východného Jeruzalema, kde sa odohrávali boje, pripomenú si padlých priateľov a spoločne budú recitovať žalmy. V inej časti východného Jeruzalema budú mladí pravicoví Židia so spevom a tancom pochodovať cez palestínske štvrte, hlásajúc jednotu mesta pod izraelskou kontrolou. Viaceré organizácie vyzývajúce na spolužitie sa obrátili na Najvyšší súd, aby zmenil trasu pochodu, súd však rozhodol v prospech slobody prejavu. Mrzí ma, že tak rozhodol. Niekedy treba zmierniť aj sväté princípy, aby sme prejavili pochopenie pre potreby a citlivosť iných. Táto výzva koniec koncov pomáha definovať náš konflikt.

Môj kontakt s Izraelom sa začal niekoľko týždňov pred šesťdňovou vojnou. Bolo to v polovici mája 1967 a Izraelu sa vyhrážali, že ho zničia. Arabskí lídri vyhlasovali, že Židov zaženú do mora. V televízii som sledoval ako demonštrujúce davy v Káhire a Damasku skandovali „smrť Židom“ a mávali vlajkami s lebkou a prekríženými kosťami. To bol pre mňa prvý šok: hrozba genocídy židovskému národu sa neskončila holokaustom. Egyptský prezident DžamálAbdan-Násir nariadil blokádu Tiranskej úžiny, južnej izraelskej lodnej trasy smerom na východ, a vyhostil mierové jednotky OSN z hraníc s Izraelom. To bol pre mňa druhý šok. Nebolo zmyslom mierových jednotiek zotrvať presne v takýchto chvíľach? OSN sa však napriek tomu podriadila Násirovej požiadavke na stiahnutie mierových jed­notiek, a to dokonca bez diskusie v Bezpečnostnej rade. Armády Sýrie a Jordánska sa spojili s egyptskou a obkľúčili Izrael. Izrael povolal státisíce mužov zo zálohy, čo ochromilo ekonomiku krajiny, ktorá mala v tom čase necelé tri milióny obyvateľov. Stredoškolákov vyslali kopať jamy na masové hroby v parkoch v rámci prípravy na hroziace tisícky civilných obetí. JicchakRabin, náčelník generálneho štábu Izraelských obranných síl (IsraelDefenseForces, IDF), pod tlakom hrozby utrpel krátko­dobý nervový kolaps. Židia na celom svete sa obávali, že Izraelu bezprostredne hrozí zánik. Počas tých dní som si o sebe uve­domil niečo zásadné: nemohol by som žiť vo svete bez Izraela. Tebe, sused, bude možno toto uvedomenie si znieť divne. Bol som predsa trinásťročný chlapec v Brooklyne. Odkiaľ sa vzala tá prvotná väzba, navyše taká intenzívna, že som v tej chvíli bol pripravený položiť život za krajinu, ktorú som nikdy nenavštívil?

(...)

V roku 1989, na vrchole prvej intifády, som narukoval do IDF. Moju jednotku napokon vyslali do utečeneckých táborov v Gaze. Tam som zistil, čo znamená okupácia. Cez deň sme vchádzali do táborov - zhluku chatrčí s vlnitými plechovými strechami zaťaženými tehlami a so splaškami tečúcimi v jarkoch -, aby sme ukázali prítomnosť, ako to nazývali v armáde. V noci sme po domoch hľadali podozrivých z terorizmu alebo tých, ktorí, povedzme, nezaplatili účty za vodu. Boli sme skôr policajtmi ako vojakmi, presadzujúcimi okupáciu, ktorá sa mi javila čoraz menej obhájiteľná. Raz sme neskoro v noci zabúchali na bránu, vedľa ktorej bol na stene protiizraelský nápis. Otvoril nám rozospatý muž v strednom veku. Premaľuj to, nariadili sme mu. Zasvietili sme svetlometmi našich džípov na múr a v tichosti sledovali, ako on a jeho synovia pretierajú urážlivé slová.

Pri jednom pouličnom trhovisku niekto hodil granát na vojakov. Ten síce nevybuchol, no bol vydaný rozkaz: zrušte stánky. Slušne sme požiadali predavačov, aby zatvorili stánky. Väčšinou sme už boli starší branci a hanbili sme sa pred týmito mužmi, ktorí boli takisto otcami ako my a ktorí sa len snažili uživiť svoje rodiny. Keďže predajcovia cítili naše zaváhanie, ignorovali nás. Zjavil sa dôstojník. Bez slova pristúpil k stánku, kde sa predávali citróny, a všetky ich vysypal na zem. Trhovisko sa vyprázdnilo.

Do stanového tábora nám priviedli bacuľatého palestínskeho tínedžera so zaviazanými očami, ktorý bol obvinený z hádzania kameňov. Obklopila ho skupina vojakov z oddielu Pohraničnej polície. Jeden z nich mu po arabsky povedal, opakuj po mne: Humusu dávka, bôbu tiež, políciu proste miluješ. Mladý muž poslušne zopakoval rýmovaný arabský popevok. Zaznel smiech. Tento posledný príbeh ma prenasleduje najviac zo všetkých. Zdanlivo je pritom bezvýznamný. Zajatec nebol fyzicky týraný, jeho väznitelia, mladí vojaci, boli pod enormným tlakom a chceli sa zabaviť. Práve tento incident však pre mňa stelesňuje skazenosť okupácie. Keď čakal nástup do armády môjho syna, povedal som mu, že budú chvíle, keď ako vojak možno budeš musieť zabíjať. Nikdy, za žiadnych okolností, však nesmieš ponižovať inú ľudskú bytosť. To je zásadný židovský princíp.

Spolu s mnohými Izraelčanmi mojej generácie som z prvej intifády vyšiel s presvedčením, že Izrael musí ukončiť okupáciu - nielen vo vašom záujme, ale aj vo svojom. Oslobodiť sa od okupácie, ktorá sa vysmieva všetkému, čo si na sebe ako národe ceníme. Spravodlivosť, milosrdenstvo, empatia: po celé tisícročia boli základom židovského života. „Spravodlivosť, spravodlivosť nasleduj,“ prikazuje nám Tóra, s dôrazom na slovo „spravodlivosť“. Židia sa navzájom tradične nazývajú „milostivými deťmi milostivých rodičov“.

Okupácia preniká hlboko do duše. Keď som prvýkrát prišiel do Gazy, armádny slang sa mi zdal urážlivý. Vojaci hovorili o jednom tábore ako o „Amsterdame“ pre jeho otvorené kanály so splaškami, piesčitý priestor uprostred ďalšieho tábora nazývali „Dizengoff“ podľa námestia v centre Tel Avivu. Po niekoľkých týždňoch som už aj ja začal používať slang, ktorý sa vysmieval z utrpenia Gazy.

Možno sa, sused, pýtaš: prečo mne tento Izraelčan vysvetľuje, čo znamená okupácia? Delím sa s Tebou o svoje skúsenosti okupanta, pretože verím, že ak majú naše dve spoločnosti jedného dňa žiť vedľa seba ako rovnocenní susedia, musíme sa začať rozprávať o tomto dlhotrvajúcom utrpení, ktoré nás spútalo do patologického pletenca. V Gaze som sa naučil ešte niečo: Palestína nesnívala len o slobode spod izraelskej okupácie, ale aj o celkovej slobode od existencie Izraela. Nápisy na stenách sľubovali smrť Židom. Najčastejšie sa na múroch v Gaze objavovali nože a meče zabodávajúce sa do mapy Izraela, z ktorej kvapkala krv. Jedným z mojich blízkych priateľov v jednotke bol Šimon z Etiópie. Už som Ti rozprával o Šimonovi, ktorý kríval, pretože mu sudánsky vojak rozdrvil bosú nohu. Šimon v Gaze necítil nič z mojej nerozhodnosti: bol tam, aby ochraňoval svoju rodinu a krajinu pred snom Gazy o zmiznutí Izraela. Chcú nás zničiť, vravel mi, chcú nás vrátiť do utečeneckého tábora v Sudáne. Šimon bol rozhodnutý zabrániť tomu, aby Gaza prekazila naplnenie sna jeho ľudu. Ja som kolísal medzi morálnym a existenciálnym strachom. Oba sa mi zdali odôvodnené - nevyhnutné - židovské reakcie na Gazu, na našu palestínsku dilemu. Bol som presvedčený, že židovské dejiny sa prihovárali mojej generácii dvoma príkazmi, o ktorých sa nevyjednáva: prvý bol, aby sme si pamätali, že sme boli cudzincami v egyptskej zemi, a jeho odkaz znel: majte súcit. Druhý príkaz bol, aby sme si pamätali, že žijeme vo svete, v ktorom je genocída možná, a jeho odkaz znel: buďte ostražití. Ak váš nepriateľ hovorí, že má v úmysle vás zničiť, verte mu.

Moja dilema je taká mučivá aj preto, že tieto dva nemenné príkazy židovských dejín sa v našom konflikte prelínajú: cudzinec, ktorého okupujeme, je nepriateľom, ktorý sa nás mieni zbaviť. Ako sa teda mám pozerať na Teba, sused: ako na obeť alebo na prípadného agresora?

Listy môjmu palestínskemu susedovi

HADART Publishing, 2020

Yossi Klein Halevi

Preklad: Daniel Levický Archleb

Zobraziť diskusiu (0)