Ján Blažovský
27.2.2018

Umenie 21. storočia zblízka

Orientovať sa v súčasnom umení pôsobí ako oxymoron, kniha Jak číst současné umění preto znamenite poslúži každému, kto má pocit, že stratil prehľad a schopnosť porozumieť občas zmätenému a divokému svetu umeleckých prúdov, autorov a ich diel. Umenie pripomína jazdu na kolotoči: možno z neho dostať aj závrat, ale určite na tú jazdu nezabudneme.

Celá kniha Michaela Wilsona s podtitulom Umění 21. století zblízka je dôkazom, aké rozmanité je umenie posledných dvoch dekád. A to vo všetkých smeroch. Popri výtvarnom umení tu nájdeme azda všetky ostatné vizuálne formy prejavu: fotografie, od krátkometrážnych po celovečerné filmy, performancie, inštalácie, sochy a rôzne priestorové objekty, zastúpené sú hudobné médiá a ich variácie až na hranici ľudského vnímania. Umelecké aktivity nesú pritom častokrát aj ideologický náboj. Nezriedka pôsobia kontroverzne, vyvolávajú diskusie až konflikty. Nechýbajú ani prvoplánové provokácie, na druhej strane sú tu prítomné aj diela vyprázdnené od spoločenských kontextov. Existujú akoby samé pre seba, sú skôr zdrojom introspekcie a stiahnutia do vlastného vnútra. Viacerým dielam nechýba ani humor, napr. hneď na obálke knihy je výtvarník Nick Cave a jeho zvláštne groteskné farebné obleky.

Umelci sa značne líšia aj vo využívaní zdrojov a v nákladnosti svojich diel. Wilson síce nekonkretizuje čiastky vynaložené pri ich vzniku, je však zrejmé, že rozpočty sa značne líšia, o čom svedčí častokrát aj samotná forma. Od pôsobivo megalomanských mnohovrstevných projektov Matthewa Barneyho (viď fotografia z cyklu Cremaster vyššie) po relatívne jednoduché, ale o to hlbšie diela Johna Lathama nachádzame rozsiahlu škálu prostriedkov vynaložených na vyjadrenie emócií a myšlienok. V knihe nenájdeme žiadne senzačné informácie o cenách diel ani zákulisné príbehy. Autor sa zameriava na estetiku, vzájomnú nadväznosť a kontext v rámci umenia a na jeho spoločenské presahy.

Michael Wilson použil viacero kľúčov na zostavenie tejto rozsiahlej encyklopédie zahrňujúcej početné desiatky umelcov. Rovnako ako v iných oblastiach života, aj umenie má svoje „superhviezdy“, ale ak sú v knihe, tak nie kvôli svojmu statusu a bohatstvu, ale kvôli schopnosti premeniť vnímanie umeleckých prostriedkov verejnosťou alebo manipulovaním médií ako je to v prípade Damiena Hirsta. Oproti tomu existujú umelci, ktorých diela zásadne ovplyvnili iných autorov a ich pôsobenie malo taký formatívny dosah, že boli tiež vybraní ako súčasť publikácie. Autor sa ocitol v nezávideniahodnej situácii: musel prehodnocovať nielen autorov, ale aj váhu ich diela a rozlíšiť, ktorí z nich sú skôr módou a ich výtvory pominuteľné a ktorých diela pretrvajú vo svete neustálych zmien. Wilsonov výber je excelentný.

Ďalším prvkom určujúcim výber bolo prekračovanie žánrov. Mnohí umelci pôsobia na hranici medzi virtuálnym a fyzickým svetom, iní hľadajú vyjadrenie na rôznej úrovni internetových priestorov. Svoje miesto si našli aj tí, ktorí kombinujú médiá ako film, knihy, komiks, street art, graffiti, hudba, resp. zvuky. Hoci drvivá väčšina predkladaných umelcov vystupuje verejne pod svojím menom, nájdeme tu aj kolektívne projekty, napr. subverzívne 0100101110101101.org a Jodi. Vo svojich mystifikáciách si kladú za cieľ vyvolať silné emócie: strach, nenávisť, zdesenie, hnev, smiech. Niektoré mená sa budú čitateľom možno skôr spájať s hudbou (napr. Brian Eno, Ryoji Ikeda), o to zaujímavejšie však pôsobia ich presahy s prevažne multimediálnou formou. Kniha Jak číst současné umění patrí medzi tie tituly, ktorých význam sa dá oceniť už od prvých stránok a je zrejmé, že ešte dlho bude významných sprievodcom pre mnohých súčasných aj budúcich priaznivcov umenia.