Kapitalizmus rastu je mŕtvy. Socializmus rastu, ktorý sa mu podobá ako vajce vajcu, nám ponúka zdeformovaný obraz ani nie tak našej budúcnosti, ako našej minulosti. Marxizmus, hoci aj ostáva nenahraditeľným nástrojom analýzy, stratil svoju prorockú hodnotu.

Rozvoj produktívnych síl, vďaka ktorým mala robotnícka trieda zhodiť okovy a nadobudnúť všeobecné slobody, napokon pracujúcich zbavil aj posledných území suverenity, zradikalizoval rozkol medzi manuálnou a intelektuálnou prácou a zničil materiálne základy práv výrobných síl.

Hospodársky rast, ktorý mal zabezpečiť prebytok a blahobyt pre všetkých, dovolil potrebám narásť rýchlejšie, než by ich mohol naplniť, a viedol do rozvetveného labyrintu slepých uličiek, a to zďaleka nie len ekonomickej povahy. Kapitalizmus rastu je v kríze, a to rozhodne nie len preto, že je kapitalistický, ale aj preto, lebo práve rast je jeho prvoradou povinnosťou.

Nie je ťažké predstaviť si všetky možné núdzové riešenia pre jednotlivé slepé uličky, z ktorých táto kríza pramení. Nové na nej je len to, že všetky čiastočné, po sebe nasledujúce riešenia, ktorými ju chceme prekonať, ju len ešte väčšmi prehlbujú.

Pretože i keď má súčasná kríza všetky poznávacie znamenia klasickej krízy z nadvýroby, preukazuje aj celkom nové dimenzie, ktoré marxisti, až na niekoľko málo výnimiek, nepredvídali, a na ktoré to, čo sme dovtedy chápali ako „socializmus“, nemalo pripravené žiadne odpovede. Je to kríza vzťahu jednotlivca k svojej vlastnej ekonomickej podstate; kríza práce, kríza nášho vzťahu k prírode, k nášmu telu, k druhému pohlaviu, k spoločnosti, k nášmu potomstvu, k dejinám; kríza mestského života, podmienok bývania, medicíny, školy, vedy.

Dobre vieme, že náš súčasný spôsob života nemá budúcnosť; že deti, ktoré vypustíme do sveta, už nebudú v zrelom veku využívať ani hliník, ani ropu; vieme, že v prípade uskutočnenia súčasných jadrových programov sa všetky uránové ložiská vyčerpajú.

Vieme, že náš svet sa skončí; že ak budeme takto pokračovať, život v moriach a riekach zanikne, pôda stratí prirodzenú úrodnosť, vzduch v mestách nás zadusí a život sa stane privilégiom tých, ktorí jediní budú mať právo stať sa vyvolenými exemplármi novej ľudskej rasy, prispôsobenej chemickými procesmi na novú ekologickú niku, ktorú pre ňu synteticky získajú biologickí inžinieri.

Vieme, že už stopäťdesiat rokov žijú priemyselné spoločnosti z frenetického rabovania prírodných zdrojov, ktorých vznik si vyžadovali desiatky miliónov rokov, a že až donedávna ekonómovia, klasickí aj marxisticky orientovaní, zavrhovali ako „spiatočnícke“ alebo „reakčné“ všetky otázky týkajúce sa našej budúcnosti z dlhodobej perspektívy: budúcnosti planéty, biosféry, civilizácií. „Skôr či neskôr všetci zomrieme,“ hovoril Keynes, aby týmto bonmotom vysvetlil, že časový horizont ekonóma nemá prekročiť nadchádzajúcich desať, dvadsať rokov: veda, veď tak nás ubezpečovali, nájde nové cesty a inžinieri ešte len objavia postupy, ktoré si teraz vôbec nevieme predstaviť.

Lenže veda a technológie nakoniec dospeli len k tomu rozhodujúcemu objavu, že každá produktívna činnosť žije výlučne z toho, čo odníme z obmedzených zdrojov planéty, a z obojstranných výmen, ktoré podnikne vo vnútri krehkého systému mnohých rovnovážnych vzťahov.

Nejde mi o zbožšťovanie prírody ani o „návrat“ k nej. Ide mi o to, aby som upozornil na jasnú skutočnosť – že ľudská činnosť naráža v prírode na vonkajšie hranice, a že ignorovaním týchto hraníc vyvoláva odvetné údery, ktoré najskôr prijímajú len skryté a stále zle pochopené formy: nové choroby a nové nešváry; ťažko vychovateľné deti (k čomu by sme ich mali vychovať?), pokles priemerného veku, fyzických síl, a napriek rastúcemu konzumu aj klesajúca kvalita života.

Odpoveď ekonómov si až doposiaľ vystačovala s tým, že všetkých, ktorí hovorili o prejavoch krízy hlbokých vzťahov s prírodou, v ktorých ekonomická činnosť nachádza svoje prvoradé podmienky, nazývali utopistami a označovali za nezodpovedných. Najďalej, kam politická ekonómia zašla, je predvídanie nulového rastu hmotnej spotreby. Jediný ekonóm, Nicholas Georgesco-Roegen, prejavil zdravý rozum, keď konštatoval, že aj keď sa spotreba neobnoviteľných zdrojov stabilizuje, nevyhnutne sa skončí až tým, že ich vyčerpá; a že podstatné nie je spotrebúvať stále viac a viac, ale spotrebúvať menej a menej. Žiadny iný spôsob, ako šetriť prírodné zdroje pre budúce generácie, neexistuje.

Toto sa nazýva ekologický realizmus.

Obvykle sa mu vyčíta, že zastaviť alebo zvrátiť rast by znamenalo zachovanie či dokonca prehĺbenie nerovnosti, a vyvolalo by zhoršenie materiálnych podmienok najchudobnejších ľudí. Odkiaľ sme však vzali, že rast odstraňuje nerovnosti? Štatistiky dokazujú pravý opak. Bude sa zdôrazňovať, že platia len pre kapitalistické krajiny a že socialistický režim by zaviedol viac „sociálnej spravodlivosti“? No prečo by sme aj v takom prípade mali produkovať stále viac? Prečo nedosiahnuť zlepšenie podmienok a úrovne života tak, že si vyberieme lepšiu časť dostupných zdrojov, že budeme vyrábať iné veci a inak, že odstránime plytvanie, že budeme dbať, aby sme spoločensky nevytvárali veci také nákladné, že sa nikdy nestanú dostupnými všetkým; ani veci také zaťažujúce a znečisťujúce, že ich škodlivosť vo chvíli, keď nemôžu osožiť väčšine, vysoko prekonáva ich výhody?

Všetci, ktorí na ľavej strane spektra odmietajú z tohto uhla pohľadu nazerať na otázku rovnosti bez rastu, ukazujú, že socializmus je pre nich len pokračovanie spôsobu života a buržoázneho modelu konzumu (od ktorého sa, mimochodom, pod vplyvom dcér a synov ako prvá odkláňa buržoázna inteligencia) inými prostriedkami.

André Gorz: Ekológia a politika

KPTL, 2022

Preklad: Silvia Ruppeldtová