Najlepšia kniha o súčasnej utečeneckej kríze je z konca 19. storočia. Ani časová medzera jej neubrala na aktuálnosti. Rozpráva o tom, ako z chudobnej Haliče masovo utekali do Ameriky Židia, Slováci či Ukrajinci. Stávali sa obeťami pašerákov a po strastiplnej plavbe v Amerike zistili, že ich predstava o vysnívanej krajine vyzerala úplne inak. Kniha Americký cisár teraz vychádza v slovenčine vo vydavateľstve Absynt. Jej autor, rakúsky spisovateľ a novinár Martin Pollack, ju príde predstaviť do Bratislavy na knižný festival BRaK.

Sledovali ste s napätím vaše prezidentské voľby?

Veľmi som sa bál, že pán Norbert Hofer vyhrá, ale našťastie sa tak nestalo. Bolo to len o chlp. Nikdy sme nemali také politické voľby ako tieto. Normálne prezidentské voľby sú veľmi nudné. Pracoval som ako korešpondent nemeckého časopisu Spiegel vo Viedni a pamätám si, že boli zaujímavé len raz, keď sa stal prezidentom Kurt Waldheim a zistilo sa, že bol nacista. Vtedy sa povedalo – o. k., takého prezidenta sme si zvolili.

Čo by sa stalo, keby nevyhral zelený Alexander Van der Bellen, ale populista Hofer?

Znamenalo by to, že aj Rakúsko nastúpilo na ten populistický trend, ktorý sa začína objavovať v Európe. Nemusím vám hovoriť o situácii na Slovensku, v Poľsku či Maďarsku.

Ako Hofer zlákal toľko voličov?

Nie je to tak, že by bol taký geniálny, radikálna pravica na tom nie je tak dobre, skôr by som povedal, že dve tradičné veľké strany sú na tom zle. Je to ich chyba a vina leží na nich. Ľudia sú znechutení z politiky, čakali by od politikov viac ako len prázdne reči. Voliči si povedali, že chcú zmenu.

Je teraz Rakúsko rozdelené na dva tábory?

Nepovedal by som, hoci výsledky boli 50 ku 50. Rozdelenie existovalo už predtým. Mladí hlasovali za zelených, menej vzdelaní mladí zase za radikálnu pravicu. Nevolal by som ju však nacistickú, to je nonsens, sú to populisti. Pokračujú v úspechu Haidera, ktorý bol veľmi úspešným politikom. Neprekvapilo by ma, keby sa o dva roky stal kancelárom Heinz-Christian Strache (šéf Slobodnej strany Rakúska, FPÖ).

Čo by sa stalo s Rakúskom?

Nikto nevie. Nebolo by to dobré pre nás ani pre Európu. Stačí sa pozerať, čo sa deje v Poľsku či Maďarsku.

Sleduje Nemecko, čo sa deje v Rakúsku?

Určite, je to európsky trend. To isté sa deje aj vo Francúzsku, v Holandsku, Dánsku či vo Švédsku, kde je veľmi silná pravica. Sám sledujem veľmi pozorne Poľsko, pretože je to moja srdcovka. Zrazu je z neho iná krajina.

Čo si myslíte o Kaczynského štýle vládnutia s premiérkou Beatou Szydlo?

Nemám o nich veľkú mienku. Nedávno som o tom napísal esej pre rakúsky denník Der Standard. Deväť rokov počas komunizmu, od roku 1980 do roku 1989, som bol v Poľsku persona non grata. Celý čas Solidarity mi nedovolili vojsť do Poľska pre moju novinársku prácu. Obávam sa, že teraz by som mohol byť personou non grata znovu. Samozrejme, preháňam, ale je to zlé.

Ako reagovali Poliaci na váš článok?

Veľmi ostro, že to bolo antipoľské. Kritizoval som Kaczynského politiku. Napísal som, že je istá malá možnosť, že sa vracajú k niečomu, čo by sa dalo nazvať nový fašizmus. Upierajú sa k novému silnému lídrovi, je to iliberálna demokracia, chcú kontrolovať médiá a je tam nebezpečenstvo, že sa z Poľska stane Orbánovo Maďarsko. A to všetko hrá do karát ruského prezidenta Vladimira Putina. To je presne to, čo chce. Chce slabú Európu. A to, čo sa deje v Poľsku, je oslabovanie Európy, to, čo tam vidíme, je antieurópska tendencia.

Mali byť predĺžené sankcie?

Rakúsko je pod silným vplyvom Putinovho Ruska, mnohí s ním robia biznis. Rakúšania by boli prví, čo by povedali – robme zase biznis a zrušme ich. Počas olympiády v Soči boli Rakúšania hrdí, že Putin navštívil ich dedinku. Ako prvý líder v EÚ po sankciách dostal u nás ovácie. Situácia na Kryme bola proti právu, a keď to budeme prehliadať a pristúpime na appeasement, bude to zlé.

Putin vykresľoval Ukrajincov ako fašistov, jeho najväčšími obdivovateľmi sú pritom ultrapravicoví lídri. Je pre nich vzor nového nacionalizmu?

Samozrejme, aj v Rakúsku Strache k nemu vzhliada a chce byť jeho kamarát, čo je absurdné. Ja by som to nazval nový patriotizmus. Hlása, že každá krajina má byť sama sebou, má sa upierať k svojej minulosti a vidieť sa ako silná a mocná krajina. Ten nový nacionalizmus je veľmi nebezpečný.

Na začiatku bolo Rakúsko veľmi otvorené k utečencom, namiesto slzného plynu, čo na nich striekali maďarskí policajti, sa stretli s pomocou rakúskych železníc aj dobrovoľníkov. Potom však kancelár Werner Faymann otočil. Čo sa stalo?

Reagoval na verejnú mienku. Urobili chybu, mysleli si, že môžu predbehnúť pravicu sprava, čo sa vždy končí neúspechom. Ak chcú ľudia voliť pravicu, volia pravicu. Nie niekoho, kto zmenil názor pred piatimi minútami. Čo je zaujímavé, Van der Bellen vyhral vo veľkých mestách ako Viedeň. A väčšina utečencov je práve tam, nie na vidieku. Žijem v malej dedine v Burgenlande, kde 64 percent ľudí volilo Hofera, pričom u nás nie je jediný utečenec. Nevedia, o čom rozprávajú, nikdy nevideli utečenca.

To je veľmi podobné so Slovenskom. Na rozdiel od Rakúska, kde ich prišlo okolo stotisíc, neprišiel takmer žiadny. Slovenský premiér ich vidí len ako špekulantov či teroristov a hovorí, že u nás niet miesto pre islam. To je radikálne aj na Hofera, nie?

Áno, je to priveľmi zjednodušujúce. Rovnaké argumenty však zaznievajú aj v Poľsku. Poliaci sú pritom tí z prvých, čo emigrovali v Európe z ekonomických dôvodov. Chodia do Anglicka, Írska, Nemecka či Rakúska. Nájdete ich všade. Narazíte na poľské komunity, poľské obchody. Milióny Poliakov sa rozhodli emigrovať. Nedávno sme tu mali demonštráciu pravicových Poliakov, niekto tam niesol transparent s nápisom Poľsko pre Poliakov. Prišiel som za ním a pýtam sa ho: „Čo tu robíte?“ „Žijem tu v Rakúsku veľa rokov,“ odpovedal mi. Tak sa ho pýtam, čo by povedal na to, keby sme my v Poľsku chodili s transparentmi Rakúsko pre Rakúšanov, čo by ste potom urobili. Je to nonsens. Na druhej strane, treba si priznať, že s utečencami aj islamom súvisia viaceré problémy. Je zlé, ak sa to vytesňuje, ako to často robí ľavica v našej krajine. Samozrejme, že v Nemecku aj Rakúsku sa v súvislosti s utečeneckou krízou objavujú aj ťažkosti a treba im čeliť. Musíme byť čestní a hovoriť ľuďom pravdu. Platí však, že čokoľvek urobíte, postavíte múry či ploty, tak utečenci prídu. Môžu Spojené štáty stavať múr a Mexičania aj tak prídu.

Pamätáte sa na časy, keď Rakúsko prijímalo desaťtisíce utečencov z Československa, Maďarska či bývalej Juhoslávie?

Bolo to podobné ako teraz. V roku 1956 som študoval na internátnej škole, kde sa znenazdajky objavili štyria-piati maďarskí chlapci. Ani jeden z nich nevedel slovo po nemecky. A nič strašné sa nestalo, za pár mesiacov sa na nich nalepila dobrá nemčina, dokončili školu a bolo. Podobné to bolo v roku 1968 s utečencami z Československa. Samozrejme, nie všetci zostali. Mali by sme si uvedomovať, že utečenecké vlny sa objavujú často, a mali by sme to riešiť civilizovane. Mali by sme sa pozrieť do histórie a priznať si, že vždy sa to dá vyriešiť a svet sa nerozpadne.

Vaša kniha Americký cisár je síce o masovom exode Slovákov, Židov, Poliakov či Ukrajincov z Haliče z konca 19. storočia. Číta sa však ako reportáž o súčasnej kríze. V mnohom sú tie paralely šokujúco blízke, len Slovákov nahradili moslimovia. Tušili ste pri jej písaní, že bude taká aktuálna?

Vôbec, sám so bol prekvapený, keď som knihu dokončil. Povedal som si – ups, veď to je situácia dnešných dní, ten model je úplne rovnaký. Keď hovoríte ľuďom, že opustíte svoju krajinu, že tam je Amerika a budete sa topiť v zlate. Mnohí prevádzači v Afrike zrejme rozprávajú veľmi podobné príbehy o Európe. Veľa ľudí uteká pred nešťastím s veľkými očakávaniami, opustia svoju dedinu v Afrike, myslia si, že dobre zarobia, že potom privezú so sebou svoju ženu a nakoniec polovicu dediny. Ani vtedy migranti netušili, že život nebude taký ľahký, ako si predstavovali. Jediný rozdiel bol v tom, že keď Slováci z Brutoviec ušli z Uhorska do Ameriky, mohli si byť istí, že sa dostanú k práci. Síce ťažkej, ale dostali ju. Teraz to, čo utečenci nemôžu, je dostať sa k práci a to je tragický rozdiel.

Aj vtedy utekali najmä mladí muži?

Vždy je to rovnaké, prvý chce odísť mladý muž. Vždy je to ten, kto má veľa energie na odchod, kto má podnikavého ducha a túžbu začať život odznova. Moja žena učí utečencov po nemecky a to, čo mi rozpráva, je tragické. Má žiakov z Afganistanu, Afriky, Čečenska, všetci si myslia, že prídu, hneď si zarobia balík peňazí a potom sem zoberú svojich šesť bratov.

Používajú prevádzači podobné techniky ako kedysi v Haliči, len namiesto historiek v krčmách to majú teraz jednoduchšie vďaka Facebooku?

Určite, a je to oveľa väčší obrovský biznis pre mafiu, väčší ako drogy. Obchod s ľudským mäsom, prevádzačstvo, je pre organizovaný zločin fantastický biznis. Metódy ostali rovnaké, ako keď nahovárali chudobných Židov či Slovákov, aby sa vydali na loď do Hamburgu do Ameriky. Keď sme pri Haliči, nezmenilo sa to, bohužiaľ, ani v prostitúcii. V bordeloch v Rakúsku sú dievčatá z toho istého regiónu, ako lanárili vtedy, z Ukrajiny, Moldavska či Rumunska a Ruska. Niektoré možno vedeli, do čoho idú, mnohé však len jednoducho naleteli.

Tá časť vašej knihy, kde riešite priekupníkov s mladými ženami, z ktorých sa stanú otrokyne v Istanbule či Latinskej Amerike, sa nikdy neskončila?

Bohužiaľ, nie, čo ma robí veľmi smutným, že sme sa vôbec nepoučili, že sa život nezmenil. Hovorí to aj tom, že chudoba je tam stále veľmi vysoká. Európa medzitým zbohatla,v Afrike či arabských krajinách je však stále bieda. Rozmýšľali by sme rovnako. Kedysi bolo Rakúsko aj Švajčiarsko chudobné, v Burgenlande má takmer každý druhý niekoho v Amerike, v 20. rokoch minulého storočia to bol veľmi chudobný región. Zábavné na tom je, že vyčítame utečencom, že držia pokope a žijú spolu v jednej štvrti, ale naši predkovia boli veľmi hrdí na to, že sa v Amerike držali pohromade. Napríklad Ukrajinci majú v zahraničí svoje banky, reštaurácie.

Prečo utekali Slováci? Pre chudobu?

Áno, horné Uhorsko bolo veľmi chudobné a nevyvinuté. A monarchia urobila veľmi málo pre to, aby to zmenila. Nebol tam priemysel, čo mali mladí muži robiť? Boli tam len sedliaci ako tí Slováci, ktorými sa začína kniha Americký cisár. Bol to navyše preľudnený región, rodiny mali bežne aj desať, dvanásť detí. Ako rozdelíte medzi nich to malé políčko? Samozrejme, že utekali pre chudobu.

Veľká časť utečencov boli Židia. Utekali pred antisemitizmom a pogromami?

Áno, v Rusku, v Haliči to bolo však takisto hlavne o chudobe. Trochu lepšie však vedeli vďaka židovským organizáciám, kam idú a čo majú očakávať. A väčšinou chodili za svojimi príbuznými. Tak ako teraz mnohí hovoria, že „idem do Švédska, mám tam brata“, „v Nemecku mám bratranca“ a podobne. To je normálna vec, ľudské uvažovanie a motivácia sa nemení.

Veľa migrantov často netušilo, čo vlastne Amerika je, nevedeli ani čítať. Bola negramotnosť v Haliči bežná?

Veľmi, do roku 1910 bola negramotnosť okolo 60 percent a bola hlavne medzi Ukrajincami. To bola veľká výhoda pre prevádzačov, mohli im povedať hocičo a oni im verili. Tak ako ten neuveriteľný príbeh z knihy o „Americkom cisárovi“. Ako mali tí migranti vedieť, že im rozprávajú nezmysly, keď nevedia ani čítať a narafičili na nich divadielko? Neviem, možno v Afrike veria často podobným šialeným príbehom.

Ako je možné, že úradníci tolerovali takých podvodníkov?

Rakúska monarchia nemala žiadnu oficiálnu politiku voči emigrácii. Na jednej strane bola povolená, bola tam preľudnenosť, takže boli aj celkom radi tomu exodu. Len sa báli, či neprídu o vojakov, mladí muži boli prví, čo chceli odísť. Mnohí nechceli ísť do armády, aj preto utekali. Úradníci však ani poriadne nevedeli, čo majú robiť.

Ako dnes, nie?

Presne. Len reagovali, tak ako sa to deje teraz. Zbadáme nejaký veľký problém a reagujeme. Chýba stratégia. Bolo by dobré poučiť sa z histórie a uvedomiť si, že to je starý problém. Napísalo sa o tom množstvo sociologických či ekonomických kníh. Vyšlo mnoho štúdií a výskumov o emigrácii, ale zdá sa, že si to nikto nevšimol a nečítal. Zaujímavé pre mňa je aj to, že sa vždy pýtame, čo sa deje emigrantom, keď sa tam dostanú. Ale nepýtame sa, čo znamená emigrácia pre dedinu, odkiaľ ušli. Aj pre ňu je to obrovská zmena. Najlepší ľudia odchádzajú, unikajú mozgy, čo je zlé. Ale, a to je rovnaké aj dnes, to znamená, že peniaze tam potečú späť a mnohí neemigrujú navždy, ale po rokoch sa vrátia s novými myšlienkami. Ak sa tomu venujete, zistíte, že tí „Američania“, ako sa hovorilo migrantom, čo sa vybrali loďou na Západ, urobili vo svojich dedinách po návrate obrovské zmeny. Priniesli so sebou aj nový prístup. Zistili, že svet sa nekončí na konci nasledujúcej dediny, že existujú rôzni ľudia, k práci sa pristupuje inak, keď robíte od skorého rána v bani či oceliarni. Zrazu sa naučili, čo sú hodinky, predtým ani nepoznali čas, orientovali sa podľa slnka.

Zobraziť diskusiu (0)