Paradentóza

Ako sa človeku zmení spoločenský život po strate všetkých zubov? 20 ročný študent žurnalistiky túto otázku v sebe potláča, kontroluje svoj chrup a so strachom pociťuje v ústach krv. Stav sa zhoršuje. Otec už s matkou nežije. Má nové potomstvo a ženu Nancy, ale aj tak nechce aby sa z jeho najstaršieho syna stal bezzubý človek strácajúci perspektívy. Študent by chcel časom moderovať v rádiu športové podujatia, ale možno sa to nepodarí či skomplikuje. On to vie. Vie to aj otec. Preto ho berie za stomatologickým odborníkom. Tu sa začína nápaditá a sentimentálna odysea do peruánskeho mesta Tacna.

Ohrozenie kvality života nie je pálčivou tragédiou. Rozklad prebieha v tichosti. Pokiaľ sú zuby pokope, stále je zdanlivo čas na nápravu, aj keď sa situácia hmatateľne zhoršuje. Tento model sa dá pripodobniť k problematickej rodine čo kŕčovito drží pohromade. Formálne obsahuje všetkých členov, zídu sa za stolom. Pri večeri ale dusia súkromné tragédie čakajúce na zničujúcu priepustku. Vtedy je už konflikt nezvratný. Čo hnije a krváca je znakom deštrukcie, pomôcť nemusí vedieť ani odborník, pretože ľahostajnosť je silný protivník.

Rodina hlavného protagonistu už hnijúcim štádiom prešla. Návrat je nerealizovateľný. Do podhubia sa dostáva chronický flegmatizmus a nevôľa obnoviť staré štruktúry. Každý žije na privátnom ostrove a konfrontuje sa s realitou a minulosťou. Sociálne a finančné problémy, frustrácia, skepsa a nákazlivý spánok, pochybná kariéra a maskované zločiny.

Lenivosť ako protest

Chlapec existuje s matkou v pohodlí vlastnej lenivosti, nedbá na váhu, ignoruje zdravotné problémy. Dospieva, dostáva sa do kľúčového obdobia v ktorom rozhodne o mnohých ďalších krokoch alebo na ne rezignuje. Ak sa mu do nich nebude chcieť. Letargia všetko komplikuje a menejcennosť nie je komplexom, ale charakterovou črtou. Partnerský život je pre chlapca vzdialený a depresívny. Môžu za to aj neideálne vzory z prvej ruky. Otec a mama to nedokázali, prečo by o to mal usilovať on?

„Snažil jsem se obléct co možná nejlíp. Modré kalhoty, kostkovanou košili. Chtěl jsem jít k ní a říct jí, že se mi líbí. Přišel jsem do školy a začal tancovat se spolužačkami. I když ve skutečnosti jsem tam byl navíc. Všechny s někým tancovaly a já se tam pletl a usmíval se. Vlnil se. Potil se.” (s.99)

Diego Zuñiga obratne pracuje so surovinou ľútosti. Jeho postavy sú cielene irelevantné, aby na nich skúšal čitateľskú vôľu súcitu. Autá na dlhých trasách za neheroickými cieľmi hovoria o intimite posádky. Testujú vzdialenosť medzi blízkymi ľuďmi a vypovedajú o prázdnote rodiny a jednotvárnosti púšte v krajine lemovanej autom. Tá je najplastickejšia v jednotlivých fázach dňa, kedy sa mení prírodný kolorit aj atmosféra.

Rodinná tragédia a moderná diktatúra

Po roku 1990 v Chile zaniká diktatúra generála Pinocheta. Odzrkadľuje sa v mysterióznej rodinnej tragédii - strýkovej smrti. Matka pred minulosťou chlapcovi zatvára oči. Postupom času stráca záujem a prestáva sa pýtať. Čo sa stalo je medzi otcom a jeho bratom. Čitateľ si môže vražedné mlčanie spájať s prenasledovaním disidentov a politickými čistkami, aké prebiehali skoro dvadsať rokov a za obeť si vzali tisícky nepohodlných občanov. Desaťtisíce emigrovali do zahraničia.

Záhadná minulosť vytvára z postavy otca morálneho vydedenca a literárne očisťuje psychológiu matkinej apatie. Zabúdanie a čiastočné ignorantstvo je obranný mechanizmus pred starými ranami, ktoré sa môžu kedykoľvek otvoriť a zapáliť.

Preklad: Ester Povýšilová

Zo španielskeho originálu: Camanchaca

Zobraziť diskusiu (0)