Osobne si myslím, že Kingovi viac sedí poloha pisateľa rozsiahlych románov než poviedkara. Máloktorý autor exceluje v oboch disciplínach. King je brilantný pozorovateľ schopný pútavým spôsobom vyťažiť maximum aj z maličkostí. Vždy ma fascinovali úvody jeho románov. Tých prvých dvesto strán, na ktorých pozvoľna spoznávame hlavných protagonistov, skrz každodenné situácie im nazeráme do hláv a prechádzame ich životným príbehom, až kým sa nám nedostanú pod kožu. To všetko bez toho, aby sa dej románu výrazne pohol. Ale Stephen dokáže tieto „drobnosti“ podať spôsobom, ktorý ma nielenže nenudí, ale v duchu si vravím: „Chcem viac!“

Klamal by som, ak by som tvrdil, že King niečoho takého nie je schopný aj v poviedkach. Často sa mu to darí (a často aj výborne), no pre mňa je jeho tvorba synonymom obsiahlych diel zaplnených detailmi. Možno práve preto ma vo Vábení temnoty najviac zaujali rozsiahlejšie kúsky rozpísané na niekoľkých desiatkach strán.

Vrcholom zbierky pre mňa bola novela Štrkáče. V nej znovu stretávame Vica Trentona známeho z Kingovho románu Cujo. V kulisách pandémie covidu sledujeme, akými cestami sa uberal jeho život po stretnutí s besným bernardínom. V Štrkáčoch sa naplno prejavil King detailista a pozorovateľ, schopný citlivého ponoru do duší svojich postáv, odkrývajúci rany, no zároveň ponúkajúci láskavé zmierenie. Štrkáče sú emotívnym čítaním o vyrovnávaní sa s osobnými tragédiami a bolestivými stratami.

Za zmienku stojí aj úvodný príbeh s nádychom sci-fi Dvaja talentovaní hajzli. King v ňom opisuje osudy dvoch obyčajných chalanov bez výraznej perspektívy, ktorí z ničoho nič prerazili v umení. Nosnou témou príbehu je pôvod talentu a otázka, prečo niekto tvorivými nápadmi prekypuje a v niekom sa za celý život neurodí ani jeden. King prichádza k nekompromisnému záveru:

„Nik vám nemôže dať, čo v sebe nemáte“ (s. 64).

V Odpovedačovi sa spolu s Philom Parkerom zamýšľame, či naozaj chceme dopredu vedieť, čo všetko nás v budúcnosti čaká. Parkerov príbeh je ďalšou nádhernou ukážkou Kingovho zmyslu pre osudovosť malých aj veľkých tragédií obyčajných ľudí snažiacich sa žiť svoj život najlepšie ako sa dá. Vhodne využitý magický realizmus dokreslil melancholickú atmosféru celého príbehu.

Veľmi ma prekvapilo, že najslabším kúskom celej zbierky bol pre mňa paradoxne práve ten najrozsiahlejší. Nočná mora Dannyho Coughlina sa u kritiky síce teší obľube, no mne proste nesadla. Sám si neviem vysvetliť, prečo som sa s jej čítaním trápil. Možno za to mohol použitý prítomný čas alebo boli dôvodom postavy, ktoré si ma nezískali, neviem... V každom prípade verím, že príbeh Dannyho, ktorému sa snívalo o mieste, na ktorom ktosi zahrabal mŕtvolu, si nájde svojich čitateľov.

Vo výsledku považujem Vábenie temnoty za vydarenú zbierku, ktorá stojí za prečítanie. Možno sa nezaradí medzi klenoty Kingovho portfólia, no som si istý, že jej prečítanie nebudete ľutovať.

Stephen King: Vábenie temnoty

Ikar, 2025

(Text vznikol ako študentská práca v rámci semestrálneho zadania na Katedre žurnalistiky a nových médií FF UKF v Nitre.)

Zobraziť diskusiu (0)