Blackwoodovej tvorbe prisudzoval hodnotu klasiky aj umelecký rozmer už H. P. Lovecraft vo svojej knihe Nadprirodzená hrôza v literatúre: „najväčšie Blackwoodove diela dosahujú úroveň skutočnej klasiky a evokujú, tak ako žiadne iné literárne dielo, pocit bázne a presvedčenia o blízkosti podivných spirituálnych sfér a bytostí.“ Osobitne o Vŕbach napísal: „Umenie i cit pre mieru v rozprávaní tu dosahujú vysoké kvality a dojem pretrvávajúcej skutočnosti je sprostredkovaný bez jediného zbytočného slova, bez jediného falošného tónu.“ Text je špecifický miešaním poetických a prozaických prvkov, zdôrazňovaním krásy aj nebezpečenstiev prírody a poukázaním na fakt, že ani zdanlivo prívetivé prostredie nemusí byť k človeku vždy priateľsky naklonené.

Velká přírodní zjevení na člověka samozřejmě vždy tím či oním způsobem zapůsobí a mně takové nálady nebyly cizí. Hory nám nahánějí strach a oceány nás děsí, zatímco tajemství velkých lesů působí svím vlastním, zcela osobitým kouzlem. Ale toto vše se dříve či později niterně spojí s lidským životem a lidskou zkušeností. Tyto fenomény probouzejí srozumitelné, byť znepokojivé, pocity, a obecně mají sklon nás povznášet.

Dej Vŕb je jednoduchý a čerpá z autorových zážitkov počas plavby na Dunaji: dvaja muži splavujú Dunaj a za vtedajším Prešporkom sa kvôli nepriaznivému počasiu zastavia na ostrove, kde sa rozhodnú prečkať prudký vietor a dážď. Postupne sa v náznakoch začína objavovať fakt, že na ostrove nie sú sami. Postavy oscilujú medzi pragmatickým, racionálnym uvažovaním vysvetľujúcim znepokojujúce udalosti ako dielo prírody až po panické reakcie vyvolané strachom o život. Blackwood pritom využil aj mytologické prvky a ľudové povery.

Pak následovala rychlá reakce. Byla to představa tak bizarní, tak absurdní, že jsem měl chuť se rozesmát. Ale smích nepřicházel o nic snáz než výkřik, protože zjištění, že má mysl je natolik vnímavá vůči podobným nebezpečným představám, s sebo přinesla další strach: totiž že útok přijde právě skrze naši mysl, nikoli skrze fyzická těla, a že ve skutečnosti už přichází.

Zdrojom neistoty a neskôr hrôzy sú entity žijúce na ostrove, alebo lepšie povedané prenikajúce do reality z iného sveta. Neschopnosť postaviť sa im tvárou v tvár, ich neuchopiteľnosť ľudským vnímaním a neustála hrozba straty života robia z Vŕb čítanie, pri ktorom je čoskoro jasné, prečo sa stalo klasikou žánru. Svojimi literárnymi kvalitami navyše ukazuje, že umenie sa skrýva aj v žánroch, kde sa na prvý pohľad ani neočakáva. Vŕby by mali patriť do knižnice každého priaznivca fantastiky, resp. weird fiction a tiež každého, kto sa zaujíma o nezvyčajné zákutia, akými sa poberala literatúra na začiatku 20. storočia.

Algernon Blackwood: Vrby
Preklad: Johana Petra Poncarová
Ilustárcie: Jan Hísek
Vyšehrad 2018
143 strán

Zobraziť diskusiu (0)