Dejiny v kombinácii s faktmi nie sú samozrejmosťou
Ak niekomu šklblo lícom, že to je samozrejmosť, odporúčam v prezlečení za stredoškolákov anonymné sedenie na niektorej z takýchto hodín. Možno by nastalo (ne)milé prekvapenie, alebo potešenie – každému podľa chuti. Kto je však skalným fanúšikom faktov a zdravého rozumu, pôjde asi na inú prednášku alebo si kúpi knihu. Stojí to za to. Ešte viac stojí za to, ak čitateľ zohľadňuje nielen históriu samotnú, ale aj históriu vydavateľstva. Aktuálnu históriu. Mnohé vydavateľstvá totiž „išli s dobou“ a fakty poslali na dlhodobú PN. Hej, narážam aj na nedávnu kauzu vydavateľstva Veda, keď vyprodukovali škodlivú a konšpiratívnu knihu Lenin a 21. storočie od Ľuboša Blahu s pseudonymom Peter Vidovan. Kto si ju aspoň otvoril, tak vie, že Ľuboš Blaha sa stavia za autorstvo tejto knihy do martýrskej pozície. Spätne sa autorstvom netajil, rovnako sa netajilo vydavateľstvo Veda tým, že dáva takémuto autorovi priestor. Ak máte záujem, môžete si pogoogliť Blahove knihy a na veľké prekvapenie sa možno ocitnete aj na stránke preskoly.sk s celým archívom jeho „literatúry“. Skúste. Taká je realita. Neveselá.

Pozor na pekné obálky
Chcem tým napísať/povedať len toľko, že seriózne pôsobiaci obal ešte obsah nerobí. Zvýšenú ostražitosť treba mať aj pri vydavateľstve Sol Noctis. Tiež som sa dal nachytať peknými obálkami. Nedajte sa pomýliť tým, že tam nájdete aj naozaj dobrú literatúru ako H. P. Lovecraft, František Švantner, tiež tam narazíte na ruského ideológa a pseudohistorika Alexandra Dugina, Alaina de Benoista alebo kohosi píšuceho pod pseudonymom Sebastián Jahič (a to už je iná káva, pozornému čitateľovi neujde, že napríklad pri knihe Antagonista [S. Jahič, 2020] medzi riadkami hovorí, že ten Hitler bol vlastne v mnohých veciach omylom, nechtiac, akokoľvek – v každom prípade ho nevnímal ako jedného z najhorších masových vrahov histórie, ale hľadal za jeho činmi osobnosť). Kúpou každej knihy, napríklad neboráka Lovecrafta a Švantnera, podporíte aj spomenutých experimentálnych filozofov v najhoršom zmysle slova.

Ale späť ku kvalite. Aby som bol konkrétnejší a pozdvihol morálnosť knihy Pád impérií, kde boli editormi práve Jakub Drábik a Branislav Kovár, môžem uviesť aj príklad z tejto knihy:

„Keď sa v 18. storočí osmanské Turecko dostalo do konfrontácie s ruským cisárstvom, Rusko začalo expanziu ospravedlňovať potrebou ochrany kresťanského ortodoxného obyvateľstva Osmanskej ríše. V Konštantínopole zatúžili po podobnej úlohe ochrancu moslimského obyvateľstva v Rusku a vtedy si spomenuli na kalifát. Asi ‚pátraním v archívoch‘ zistili, že sultán Selim I. od posledného káhirského kalifa tento úrad prevzal, a teda že osmanskí sultáni sú zároveň kalifmi. Vydržalo im to až do 20. storočia, v marci roku 1924 bol rozhodnutím parlamentu Tureckej republiky osmanský kalifát zrušený. Kalifát ako politická a náboženská inštitúcia v moslimskom svete nadobro zanikol, pseudokalifát Dá’išu (tzv. Islamský štát) si zmienku ani nezaslúži.“ (str. 146, autor: Jaroslav Drobný).

O bezpečnosti myšlienok som sa pri týchto autoroch presvedčil pri viacerých knihách – Fašizmus (J. Drábik, 2019, Premedia); dvojzväzková História pre zaneprázdnených (J. Drábik, B. Kovár, 2019, Premedia; J. Hyrja, B. Kovár, 2023, mamaš); Epidémie v dejinách (B. Kovár, O. Zajac, L. Benediková, 2020, Premedia); Sila zániku (B. Kovár, 2020, Premedia) Klíma v dejinách (B. Kovár, O. Zajac, L. Benediková, 2022, Premedia). Spolu sú to tisícky strán faktov, no ani keď si to uložím takto na papier a vidím, koľko času som do týchto kníh investoval, nebanujem. Naopak, som rád, že máme na Slovensku generáciu angažovaných historikov so schopnosťou prístupným jazykom odhaľovať kľúčové obdobia našich dejín. Je to nenahraditeľná služba spoločnosti. Okrem toho, kniha Pád impérií má v sebe aj veľa humoru a ľudskosti:

„Mayovia s obľubou cudzie názvy prekladali a zapisovali ich síce doslovne, ale v mayčine. Z toho vieme, že Teotihuacán sa nazýval Poh-nal, Poh (tŕstie)-nal (lokatívny sufix, čo doslovne značí ‚mesto/miesto tŕstia‘. Je to preklad pôvodného názvu, o ktorom vieme aj z dobových piktogramov v užšom okolí metropoly a tiež z oveľa neskorších historických odkazov v rôznych mezoamerických jazykoch, zvlášť tých, ktoré používali jazyk náhuatl. Tie retrospektívne označovali toto mesto ako Tula/Tollán s úplne rovnakým významom Toll(in), druh tŕstia a -án/lán/tlan, skrátený lokatívny sufix (Montemayor 2009). Napospol sú to však preklady. Akoby slovenská obec Biely Potok bola známa iba pod anglickým názvom White Creek, maďarským Féhér Patak a španielskym Arroyo Blanco. Rozumeli by sme síce, čo ten názov znamenal, ale nevedeli by sme, že pôvodný názov bol po slovensky a znel Biely Potok. Podobne netušíme, ako znel názov Teotihuacánu v jazyku pôvodných obyvateľov, hoci vieme, že znamenal mesto tŕstia.“ (str. 174, autor: Milan Kováč).

„Na postupne už len trojročnú povinnú vojenskú službu nenastupovali všetci muži odvodového ročníka, často šlo maximálne o tretinu, a aj z tej bola väčšia časť mužov odoslaná po osemtýždňovom výcviku do takzvanej náhradnej zálohy. Dôvod bol prostý. Na vojnu (a armádu) sú potrebné tri veci: peniaze, peníze a peňeži.“ (str. 354, autor: Michal Cáp)

Pády impérií

Jakub Drábik, Branislav Kovár (eds.)

Premedia, 2024

Zobraziť diskusiu (0)