Manželská história a jej následky

Aká veľká zrada milovanej osoby dokáže posunúť naše morálne hranice natoľko, aby sme sa dopustili nepredstaviteľného? Táto otázka autorovi mimovoľne vyplynula pri čítaní Danteho veršov a priviedla ho k vytvoreniu neobyčajného príbehu jedného obyčajného manželstva, akých boli v autorových časoch tisíce – síce nie dohodnutého, no prinajmenšom formálneho a založeného z pragmatických dôvodov (aspoň jednou stranou) –, no ktoré následkom zrady jedného z nich viedlo k strate zmyslu, ale aj postupnému vykúpeniu. A tak sa z bolesti stáva púť za smrťou, na ktorej je paradoxne protagonistom dopriate nazrieť za závoj predtým nepoznaného rozmeru života.

„Nevím. Netuším, jestli v něm vyvoláváte takový odpor, že mu vaše přítomnost nahání husí kůži, nebo jestli ho spaluje láska, kterou si z nějakého důvodu nedovolí projevit. Říkal jsem si, jestli jste sem oba nepřišli spáchat sebevraždu“ (s. 103).

Žiadna romantika, žiadny idylický koniec v spoločnom objatí, len večná otázka zmyslu života a zistenie, aké ťažké je zotrvať na ceste aj v prípade, keď človek už našiel správny smer. Istý rozmer dielu dodáva aj zasadenie do exotického prostredia Ázie, koloniálnej čínskej provincie sužovanej epidémiou cholery. Táto stratégia funkčného využitia prostredia, nepochybne inšpirovaného autorovými cestovateľskými skúsenosťami, mu umožňuje vytvárať viacnásobný kontrast prítomný na viacerých úrovniach príbehu – prírodných a kultúrnych krás so skazou všadeprítomnej smrti; starého s novým, známeho s neznámym/exotickým –, čo zdôrazňuje motív katarzie, premeny a dozretia hlavnej protagonistky. Tým všetkým autor nadviazal na jeden z najstarších literárnych motívov, ktorým je motív cesty, putovania (doslovne i duchovného), na ktorého konci je hlavnému hrdinovi dovolené nahliadnuť za závoj poznania.

„Život je tak zvláštní. Cítím se jako někdo, kdo celý život strávil u rybníka a najednou mu někdo ukáže moře. Tají se mi nad tím dech, ale také mne to vzrušuje. Nechci umřít, chci žít. [...] Myslím, že má duše prahne po neznámu“ (s. 140).

Kniha alebo film, čo bolo skôr?

Zrejme tu sú a budú dva druhy čitateľov Somersetovej knihy: tí, ktorí ju čítali po pozretí jej filmovej adaptácie (alebo práve vďaka nej), a tí, ktorí tak urobili predtým.

Z hľadiska literárnej histórie sa autorovo dielo radí k anglickej realistickej línii, pričom sa už ale posúva k postupom moderny, iné zdroje niektoré jeho diela radia priamo k moderným prúdom. Z formálneho hľadiska na texte upúta jeho úspornosť, niektoré kapitoly majú až nádych „prozaickej skratky“ s absenciou akejkoľvek „nadbytočnej“ opisnosti – čo v čitateľovi môže vyvolávať dojem, že číta „filmové scény“, akési dejové obrazy, brilantne zredukované len na to nevyhnutne potrebné, umne skonštruované s vynikajúcim citom pre mieru a výstižnosť zobrazenej situácie.

Možno aj to je dôvod, prečo sa kniha stala výborným podkladom k vzniku svojho filmového spracovania. Niektorým literárnym dielam filmové spracovanie rôznymi stratégiami zhutnenia deja odoberie práve toľko, až občas nespoznávame predlohu. V prípade Farebného závoja je to však opačne. Rozhodnutie nepridŕžať sa puritánsky verne predlohy a pozmeniť záverečné vyznenie len podčiarklo a zvýraznilo kvality príbehu, ako aj jeho hlavnú myšlienku, čo dokazuje vynikajúci cit pre text, či už režiséra, alebo scenáristu. Isté nuansy rukopisu a najmä idiolektu oboch tvorcov (autora a režiséra) sa citeľne líšia, avšak veľmi citlivá filmová adaptácia nechala za sebou práve toľko, aby súčasnému divákovi priblížila dielo bez istého temporálneho dištancu, ktorý je pri čítaní diel začiatku minulého storočia (a starších) prirodzene citeľný, a zachovala práve toľko, aby nestratila autenticitu diela a jeho posolstva.

Napriek tomu však knižné dielo zostáva kvalitným čitateľským materiálom, ktorý si už takmer storočie stále získava nových a nových čitateľov. Na záver nemožno inak, než odporučiť tak knihu Barevný závoj, ako aj jej filmové stvárnenie.

William Somerset Maugham: Barevný závoj

Preklad: Pavel Pokorný

PROSTOR, 2023

Zobraziť diskusiu (0)