Základom dobrej detskej knihy je fantázia, s akou sa reálne skutočnosti podávajú. O tom, že Kompaníková vie narábať s naráciou a sklony ku gýčovosti vynecháva, sme sa presvedčili už pri knihe Hlbokomorské rozprávky. I tentokrát sa autorka pohrala s prostredím a vytvorila čosi, čo sa na prvý pohľad zdá ako marginálna idea, doslova „nefakt“, ktorý popierajú aj najmenší. Všetci vieme, že miesto, kde končí svet existovať nemôže. Alebo?

Metaforické zobrazenie miesta, zahlteného ničotou, prázdnotou a ošumelosťou, kde niet živočíchov ani kvetov, iba paneláková výstavba reflektuje zúžené videnie detského hrdinu a detskej hrdinky. Ema so svojim mladším bratom Timim vyrastajú v byte na prízemí, ktorý „je obrátený k betónovým diaľničným pilótam. Z okna majú výhľad na grafitmi postriekané stĺpy a niekoľko suchých kríčkov.“ Prostredie funguje v súzvuku s nevedomým detí, čo všetko sa v ich blízkosti nachádza. Kompaníková vytvára svet fiktívny, založený na všeobecnom akceptovaní faktu – Koniec sveta, pretože tu nič nie je. Umocňuje to aj oficiálne pomenovanie ulice Koniec sveta oproti iným uliciam, napríklad Konvalinková. Tá už sama osebe prezrádza iný zreteľ, voňavý, intenzívnejší a atraktívnejší. Do domáceho Eminho a Timiho teritória vstupuje cudzinec Adam, ktorý nabúra šedé, stereotypné a nevedomé ignorujúce videnie týchto detí. Postupne odhaľuje tajomstvo toho, čo je za Koncom sveta a aj na Konci sveta. Adam zosobňuje to, že nech máme zo svojho domova akýkoľvek pocit, jeho krásy sa nestratia, sú tam, len ich treba vidieť. Snaží sa nabúrať od mamy prebraté názory Emy a Timiho.

„Aj my by sme chceli ísť von. Chceli by sme vedieť, čo je na druhej strane,“ Timi ukázal na bielu stenu. Muž zostal chvíľu ticho a potom vážne povedal: „Raz sa tam určite pozriete.“ (...) „Viete, ako sa to tu volá?“ spýtala sa Ema a jej čelo sa pokrčilo ako harmonika. „Koniec sveta. Mama vraví, že sa odtiaľto nikdy nedostaneme, nikdy nebudeme mať dosť peňazí, aby sme si našli lepší byt alebo odcestovali niekam inam, Jedine, že by sme vyhrali v lotérii.“

Cudzinec okrem toho disponuje silnou potrebou objavovať. „Hľadám a objavujem. Bojím sa totiž, že keď nebudem objavovať nové veci, svet sa prestane krútiť. (...) My sa zastavíme na mieste. Nepohneme sa ďalej a nič nové sa nenaučíme.“ Do tohto prostredia sa dostáva náhodou pri snahe nájsť špeciálneho, vzácneho chrobáka.

Príbeh autorka rámcuje, ako sa nám najskôr zdá, do úvodnej kapitoly, kde sa chrobák objavil a do jeho hľadania či nájdenia. Dej však pokračuje ďalej a rozvíja líniu osobnú, vzťahovú a autentickú. Hľadanie zostáva, no pretavuje sa do nových aspektov – hľadanie mamy, istoty, blízkosti, bezpečia, lásky, rodiny. V naznačených ohľadoch je kniha silná. Predstavuje nám neúplnú rodinu, kde kooperáciu súrodencov nachádzame pri spoločnom záujme – poznanie cudzinka, bývajúceho na ich streche. Kompaníková nezastiera pred detským čitateľom a detskou čitateľkou realitou. Jemne, zato priamo ju pomenúva.

„Mama toho veľa nenahovorí, ale keď raz niečo povie, tak to platí. Nezabudne a neustúpi a nedá sa s ňou vyjednávať. Sú sami, bez otca, starých rodičov alebo iných príbuzných, preto mama musí pracovať za dvoch. Večer chodí do mesta upratovať kancelárie a predpoludním, keď sú deti v škole, vkladá do malých papierových obálok oceľové špendlíky alebo šije bavlnené vrecúška. (...) Pod oknom domčeka je lavica, na ktorú sa obaja každý večer vyštverajú. Majú len jednu baterku a chvíľu sa o ňu škriepia. Potom Ema ukáže na niečo v kúte, odvedie bratovu pozornosť a kým napaprčený Timi vylezie späť, sestra niekoľkokrát zabliká. Nakoniec si baterku vezme Timi a zabliká aj on. Takto každý večer, presne o pol deviatej, posielajú mame signál. Sme v poriadku. Dobrú noc, mama.“

Dvojvrstvová rovina textu sa javí ako ideálna voľba, kde sa mieša zaujímavosť a bežný život, no v tomto prípade prevyšuje jedno nad druhým, a to je veľká škoda. V knihe sa pomenúva celé spektrum informácií, no tie podstatné a zásadné pre pochopenie fungovania sveta a najmä neúplných rodín sa skrývajú na pozadí. Autorka nebuduje líniu rodinnú a bežnú, zato sa prioritne a na zbytočne mnohých stranách venuje opisu hoci zaujímavých, no dej retardujúcich informácií o živočíšnej a rastlinnej ríši. Snaha o vzbudenie fascinácie nad nezvyčajnosťou a schopnosťou živočíchov citeľne ovplyvňuje čitateľský zážitok. Teoretické informácie, podávané síce jazykom prispôsobeným čitateľstvu, pôsobia v texte často násilne. Niektoré z vlastností alebo schopností živočíchov autorka transformuje a prepája s bežným životom. Takýto prístup je osviežujúci, ale uplatňovaný iba zriedka. Do rúk sa nám teda dostáva kniha s ústredným motívom – vedeli ste, že...?

Prípadná harmónia medzi dopovedaním toho, čo spôsobilo, že je rodina neúplná, tým, čo všetko si o Adamovi myslí mama alebo prečo Adam nemá rodinu (toto všetko sa napokon nedozvedáme) a na druhej strane užitočnými a atypickými faktami z prírodnej oblasti by textu výrazne pomohla. Monika Kompaníková sa rozhodla rozvíjať edukačnú stránku prostredníctvom príbehu o súrodencoch, ktorí objavili na streche cudzieho entomológa, a ktorý im pomôže nájsť mamu, keď v jednu noc neprichádza domov. Vzdelanie ako hodnota tak v globále knihy prerástla hodnoty priateľstva, rodiny, odvahy a záujmu.A to napriek záveru, kde autorka objasňuje svoj motivický záver.

„V mnohom sme si so svetluškami podobní. Putujeme, hľadáme a dúfame, že niekde v tom rozľahlom svete svojho súputníka nájdeme.“

Kvalitatívne dominujúcim prvkom tejto knihy sa stáva bezpochyby jazyk. Moderný, „dospelácko-detský“, ktorý implementuje v bežnom rozhovore slová edukačného charakteru. Detský čitateľ a detská čitateľka sa tak možno aj vďaka autorke dozvedia, čo je to krovka (nie tá cukríková), larva, entomológ, symbióza, parazit, a pod. Prirodzený jazyk, „jazyk dneška“ demonštruje knihu ako nestrojenú, priateľskú a „našu“, takú, ako sme my.

Zobraziť diskusiu (0)