Krátka novela zachytáva tragikomický (ne)vzťah medzi egocentrickým (pseudo)intelektuálnym zúfalcom Andričom a rozvedenou matkou Laurou. Stretávajú sa sporadicky, pretože obaja žijú vo svojich súkromných ulitách na dvoch rôznych vzdialených miestach. Ich od začiatku stagnujúca, na mieste prešľapujúca a dva roky trvajúca(ne)známosť, symbolicky rámcuje myšlienkový marazmus a ľahostajnosť, ktoré panujú v priestore medzi Tatrami a Dunajom. Smutné výseky zo života obyčajných ľudí prezrádzajú naozaj dosť. Dosť o reálnych existenčných problémoch podmienených finančnou mizériou. Dosť o našej zakomplexovanosti a malosti. O našej paranoji, strachu, ustavičnom slabošskom fňukaní, neschopnosti vymaniť sa z ubíjajúcej rutiny, závisti či prachobyčajnej nefalšovanej tuposti.

K vytvoreniu presvedčivého obrazu dneška Ballovi stačí aj takáto mikroskopická národná vzorka. Píše stroho, úsporne a presne. Nezaujíma ho žiadna zbytočná vata, ide priamo k veci. Je správne razantný a najmä obsažný. Na „suchú“ textovú kostru dokáže navrstviť skutočne obdivuhodné množstvo významových rovín. Práve takýto prístup rád nazývam minimalizmom s maximálnym účinkom. Obsahová veľavravnosť je dochutená silnými ingredienciami v podobe tvrdých (seba)ironických šľahov, sarkastických úškľabkov a trpkého humoru. Úsečné opisy prostredia dajú vyniknúť aj typicky slovenskej poetike naberajúcej priam lyrickú atmosféru, ktorá funguje ako decentné zjemňovadlo inak značne depresívneho textu.

Balla svojim postavám v každom prípade rozumie. Vie sa im dostať správne pod kožu, má ich preskenované od hlavy až po päty a následne im to takpovediac dáva zožrať aj s chlpmi. Zároveň ich berie s pochopením, pocitom spolupatričnosti a riadnou dávkou súcitu. Súcitu s nemožnými rezignovanými melancholickými nešťastníkmi v rôznych štádiách alkoholizmu.

Hutná, úprimná a veľmi ľudská správa o stave vecí, ktorá rozochvieva vnútro aj bez lacných póz a otravnej hystérie.

Zobraziť diskusiu (0)