Predkladané vydanie Hindenburgových pamätí je ich skrátenou verziou, úpravami (vypustené boli hlavne Hindenburgove plytké a prepálené filozofické úvahy a oslavné pasáže na adresu cisára a panovníckeho rodu Hohenzollernovcov) a úvodom knihu opatril britský vojenský historik Charles Messenger.

Od Veľkej vojny, ako sa tiež zvykne nazývať prvá svetová vojna, nás delí už celé jedno storočie. Dovtedy najväčší vojenský konflikt v ľudských dejinách, ktorý zasiahol celú planétu, priniesol smrť miliónom a na jeho konci došlo k najväčším územným zmenám na starom kontinente, k pádom starých ríš (rakúskej, ruskej a osmanskej) a k vzniku množstva nových štátov vrátane predchodcu toho nášho. Svojím výsledkom sa stal tiež jednou z hlavných príčin konfliktu ešte strašnejšieho...

Nebolo mojím zámerom napísať historickú prácu, ale skôr tlmočiť dojmy a udalosti, ktoré ovplyvnili beh môjho života, a definovať princípy, podľa ktorých som počas svojej služby premýšľal a konal. Nič mi nie je vzdialenejšie, ako pokúsiť sa napísať nejakú apológiu či polemickú prácu, a rovnako mi nejde o pokus akokoľvek glorifikovať vlastnú osobu. Myslel som, konal i mýlil sa ako každý iný človek.

(z Hindenburgovho predhovoru v knihe)

Život

Paul von Hindenburg (2. októbra 1847 – 2. augusta 1934) predstavoval stelesnenie dôstojníka starej pruskej školy, čo bola vo svojej podstate feudálna a privilegovaná spoločenská trieda, absolútne verná svojmu panovníkovi. Pochádzal z východopruskej šľachtickej rodiny von Beneckendorff und von Hindenburg. Jeho otec bol pruským dôstojníkom a matka dcérou vojenského lekára. Ako syn dôstojníka, ktorého hodnosť stála na rozhraní medzi nižšími a vyššími, prešiel Hindenburg vo svojej vojenskej kariére typickou cestou od kadetky až po zaradenie medzi dôstojníkov cisárskej gardy. Zúčastnil a vyznamenal sa v oboch pre Prusko najdôležitejších vojnách 19. storočia – s Rakúskom (1866) a s Francúzskom (1870 – 1871), ktoré vyústili do vzniku zjednoteného Nemecka pod vládou pruského kráľa už ako nemeckého cisára. Dlhé pôsobenie v štábnych funkciách mu poskytlo dobré základy stratégie, taktiky a operačných zdatností, a naučilo ho rozumieť aj vzťahom medzi armádou a civilným sektorom. V roku 1905 bol vymenovaný za veliteľa zboru, čo bolo v čase mieru pre nemeckého dôstojníka vrcholné postavenie. Vo veku 64 rokov odložil Hindenburg svoj meč a odišiel do penzie, aby ho len o tri roky nato opäť chytil do ruky.

Paul von Hindenburg pochádzal z východopruskej šľachtickej rodiny.

A teraz táto vojna pred nami! Beznádejnosť našich šancí uzatvoriť s Francúzskom nejaký kompromis, ktorého základom by bol status quo, skončiť s obchodnou rivalitou Anglicka a ruskou chamtivosťou bez vypovedania zmluvy s naším rakúskym spojencom už dlho vyvolávali v Nemecku pocit napätia, pri ktorom bolo vypuknutie vojny pociťované takmer ako oslobodenie od dlhodobého bremena. Vojak vo mne opäť ožil a prevládol nad všetkým. Bude ma môj cisár a kráľ potrebovať?

(s. 50).

Potreboval. Starý vojak dostal 22. augusta telegram z hlavného stanu, či je pripravený ihneď nastúpiť do služby. Odpovedal obratom: „Som pripravený.“ Bolo mu zverené velenie 8. armády, sústredenej na východnej hranici východného Pruska proti silnému ruskému nepriateľovi. Za náčelníka jeho štábu bol vymenovaný generál Erich Ludendorff (1865 – 1937). Títo dvaja muži, ktorí sa dovtedy osobne nepoznali, si už na prvom povestnom stretnutí na vlakovej stanici po sotva polhodinovom rozhovore absolútne padli do oka a vytvorili jednu z najznámejších vojvodcovských dvojíc v dejinách vojenstva. Vo svojich pamätiach Hindenburg píše, že s Ludendorffom mali vzťah na úrovni „šťastného manželstva“, pričom za jednu zo svojich najdôležitejších úloh považoval poskytnúť v čo najväčšej miere slobodu jeho intelektuálnym schopnostiam, takmer nadľudskému pracovnému úsiliu a neúnavnej odhodlanosti. Ako píše vo svojom úvode ku knihe Charles Messenger, Ludendorffov bystrý intelekt a nepokojná energia skvele doplňovali Hindenburgovu flegmatickosť a vodcovské schopnosti.

Hindenburg ako generál pechoty

Víťazstvo na východe

Ako prví to mali pocítiť práve Rusi, ktorým už pár dní nato početne výrazne slabšia nemecká armáda pod velením tejto dvojice totálne rozdrvila jednu celú armádu (bitka pri Tannenbergu) a druhú s obrovskými stratami donútila ustúpiť (bitka pri Mazurských jazerách). Tento veľkolepý úspech urobil z Hindenburga národného hrdinu. Cisár ho 1. novembra 1914 vymenoval za vrchného veliteľa všetkých nemeckých síl na východnom fronte, ktorú nasledovalo povýšenie do hodnosti poľného maršala. Avšak napriek úspechom na východnom fronte a snahe Hindenburga s Ludendorffom rozhodnúť tu i celú vojnu, presadzoval nemecký náčelník generálneho štábu Erich von Falknehayn ako prioritný stále západný front. Vstup Talianska do vojny na strane Dohody, dlhotrvajúce, ohromné a nesmierne krvavé bitky pri Verdune a pri Somme, a konečne aj vyhlásenie vojny Rumunska Centrálnym mocnostiam v auguste 1916 však zlomili Falkenhaynovi väz. Cisár Vilam II. zveril osud Nemecka do rúk dvojice Hindenburg – Ludendorff.

Keď mi bolo zverené velenie všetkým operáciám, pokladal som náladu v našej vlasti za vážnu, ale zďaleka nie malomyseľnú. Bolo celkom nepochybné, že ľudia doma boli vojnovými udalosťami v posledných niekoľkých mesiacoch ťažko sklamaní. Hmotné ťažkosti v bežnom živote navyše narastali. Ekonomickou situáciou trpela predovšetkým stredná trieda, ktorá ňou bola postihnutá mimoriadne silno. Potravín začal byť nedostatok a žatva bola v nedohľadne

(s. 91).

Situácia Nemecka a jeho spojencov (Hindenburg ich vo svojej knihe všetkých, ich armády a čelných vojenských predstaviteľov, krátko, ale vojensky celkom trefne charakterizuje) sa však napriek istým vojenským (napr. porážka Rumunska) a politickým (podpísanie brestlitovského mieru s Ruskom po boľševickej revolúcii) úspechom výrazne nezlepšovala. Neobmedzená ponorková vojna, ktorej zástancom bol aj Hindenburg, priviedla nakoniec do tábora protivníkov aj USA (apríl 1917). Veľká jarná ofenzíva v roku 1918, ktorú naplánoval Ludendorff, po počiatočných úspechoch stroskotala, najbližší nemecký spojenec Rakúsko-Uhorsko sa pomaly rozpadal a vyčerpané Nemecko nakoniec muselo požiadať o mier. Že s tým Hindenburg nebol zmierený, svedčia aj jeho slová: „Naša vláda sa podvolila v nádeji na umiernenosť a spravodlivosť. Cesty nemeckého vojaka a nemeckého štátnika sa rozdelili. Priepasť medzi nimi už nemohla byť prekonaná“ (s. 201). S koncom vojny skončilo aj Nemecké cisárstvo. Nakoniec ani vojenské schopnosti Hindenburga s Ludendorffom nedokázali zabrániť nemeckej porážke a pádu cisárstva.

Hindenburgove pamäte (pôvodný názov znel Aus meinem Leben) sú také, ako bol ich pisateľ sám, priamočiare, prehnane patetické (keď ide o vlasť, armádu a cisára), bez výraznejšej myšlienkovej hĺbky (rovná sa nudné a vyhýbajúce sa väčšine kontroverzných tém), zohľadňujúce predovšetkým vojenské udalosti (bez zachádzania do prílišných podrobností). V jeho očiach stojí nemecký vojak vysoko nad všetkými svojimi protivníkmi, bojuje statočne, aby bol nakoniec zradený svojou vlastnou vládou a politikmi. Bolo to posolstvo, ktoré pomohlo nacistom na ceste k moci. Paradoxne ako budúci prezident, a teda politik, Hindenburg nacistom pomôže aj priamo, keď chtiac-nechtiac vymenuje Adolfa Hitlera (hoci ho neznáša) v roku 1933 za kancelára. O rok nato Hindenburg zomiera. Legenda, ktorá priviedla Nemecko k jednej porážke a k tej druhej ho nasmerovala.

Roman Mocpajchel

Paul von Hindenburg: Velká válka.

Editoval a úvod napísal Charles Messenger.

Grada 2014

tento text bol publikovaný na www.historyweb.sk

Obrazová príloha: Bundesarchiv, www.wikipedia.org

Zobraziť diskusiu (0)