Medzi knihami - čerstvé informácie z diania v knižnom svete

 

Veľké asi ako vesmír

´Ujasnime si jednu vec hneď na začiatku, ešte kým sa poberieme ďalej, kým prenikneme hlbšie do toho, čomu nerozumieme, čo nezvládame, po čom však predsa len túžime, čoho sa obávame, čo nám chýba, ujasnime si to hneď teraz, aby sme mali aspoň nejakú istotu: nachádzame sa v Keflavíku.´ tak začína druhá časť ságy islandského mága Jóna Kálmana Stefánssona, ktorá nás zavedie do rodiny Ariho, k jeho umierajúcemu otcovi, opustenej manželke, späť na búrlivý Island.



Ujasnime si jednu vec hneď na začiatku, ešte kým sa poberieme ďalej, kým prenikneme hlbšie do toho, čomu nerozumieme, čo nezvládame, po čom však predsa len túžime, čoho sa obávame, čo nám chýba, ujasnime si to hneď teraz, aby sme mali aspoň nejakú istotu: nachádzame sa v Keflavíku. V tom zvláštnom, odľahlom mestečku s niekoľkými tisíckami obyvateľov, prázdnym prístavom, nezamestnanosťou, predajcami áut, stánkami s hamburgermi a s takou plochou krajinou, až z výšky pripomína skamenené more. V bezveterné rána sa však spoza nej ako tichý výbuch sopky vynorí slnko. Za vzdialenými vrchmi vzbĺkne oheň, akoby z hlbín stúpalo čosi obrovské, sila schopná nadvihnúť nebesia a všetko zmeniť, a vidíme, ako pred ňou tmavá farba noci začne ustupovať. A potom vyjde slnko. Spočiatku pripomína sopečný výbuch, ktorý zahubí hviezdy na nebi, tých prítulných psíkov, a potom začne stúpať na oblohu, majestátne vystúpi nad lávový polostrov Reykjanes. Pomaličky vystúpi hore, a my sme nažive.


KEFLAVÍK

— SÚČASNOSŤ —

OSUD SA ROZBEHOL A SNEH PADAL NA KEFLAVÍCKE ULICE, NA NEZAMESTNANOSŤ A BILBORDY

Moja a Ariho teta nikdy priveľmi nedôverovala ľudovým zvykom, čo je pravdepodobne iba zdvorilý výraz pre povery a nevedomosť, hoci možno predstavovali múdrosť, ktorá nás v našej neprajnej krajine, na tomto veľkom, osamelom ostrove po stáročia udržiavala pri živote. Život – ľudia aj osud – sa nad tetou málokedy zľutoval a za celý život zložila iba jedinú báseň. Bola o jej dcérke Láre.

Umrela sotva osemročná po ťažkej chorobe. Zdalo sa, že si napriek mladému veku uvedomovala, čo ju čaká, prejavila neuveriteľnú silu, nebojácnosť, no ku koncu ju choroba zlomila, raz sa prebudila z driemot, naširoko otvorila oči, schytila matku a vystrašene sa spýtala: Mami, myslíš, že umieranie bolí? Mami, potom zostanem úplne sama? A naša teta, ktorú vždy všetci volali Lilla, sa usmiala a odvetila, nie, chrobáčik, budeme vždy spolu, nikdy ťa neopustím.Nebolo jednoduché klamať, potom sa usmiať a nepoľaviť, aby v posledných chvíľach života dcérka videla niečo krásne a uverila, že smrť je iba krôčik bokom, chvíľkové zaváhanie pred šťastím, aby sa nemusela báť, že smrť je krutá, škaredá žena ukrývajúca sa v tmavých horách za dedinou. Lille sa síce podarilo udržať úsmev, ale slzy zadržať nevládala, rinuli sa jej zo sivých očí. Vzala Láru do náručia a cítila, ako z nej vyprcháva mladučký život, objímala ju so všetkou silou lásky, čo sa nedá odmerať a je oveľa staršia než sedemstoročná láva, ktorú bolo vidieť z okna ich domu v Grindavíku.

Pevne ju stískala, no smrť jej ju z náručia ťahala oveľa silnejšie, a nakoniec k sebe pritiahne všetko, kvety aj slnečné sústavy, bedárov aj prezidentov. Lilla to cítila, vedela, že láska, slzy aj zúfalstvo sú márne, že v blízkosti smrti neexistuje spravodlivosť, iba koniec, a tak zložila báseň, nedokázala si pomôcť, poháňala ju akási nezastaviteľná sila, keď v náručí držala útle osemročné telíčko, už dávno namiesto Láry ponúkla svoj vlastný život, svoje šťastie, zdravie, spomienky, všetko, ostalo to však nepovšimnuté. Všetko bolo márne a jediné, čo mohla Lilla urobiť, jediné, čo mohla svojej dcére ponúknuť, bola náruč. Z očí sa jej rinuli slzy, každá z nich bola prosbou takou úprimnou a čistou, až je nepochopiteľné, že sa nič neudialo, že sa nič nezmenilo, možno v tomto svete naozaj niet spravodlivosti, ani len maličká štipka. Vtedy, možno dokonca práve z tohto dôvodu, zložila o svojej dcérke báseň. O osemročnom dievčatku so svetlými kučeravými vláskami, s jasným čelom, svetlomodrými očami a smiešne oblým noštekom. Jej ústa sa dokázali smiať tak, až sa všetka zloba sveta scvrkla na maličký kamienok, ktorý mohol hocikto odhodiť preč.

Lillin mladší brat bol básnik, aj jej sestra, ale Lilla nikdy nevedela veršovať, ani jej starší brat, môj a Ariho starý otec, nenapísala ani len riadoček až do dňa, keď všetko ostatné zlyhalo. Jedna báseň, dve strofy, a potom umrel svet.

O rok neskôr Lillu opustil manžel. Pôsobila, akoby sa jej už nechcelo ďalej žiť, mať viac detí, pustiť ho k sebe, sotva mu dovolila byť vo svojej blízkosti, dotýkať sa jej nemohol. Vyčítal jej ten fanatický žiaľ, presne tak sa vyjadril, fanatický žiaľ. Mohol som to tušiť, vyhlásil zlostne, takmer tie slová vypľul, neraz ma pred tvojou rodinou varovali, že ste vrtošiví, nepoznáte mieru, ste neurotickí umelci, na ktorých sa nedá spoľahnúť. Chcem žiť ďalej, je to snáď zločin, je to zrada? Z tvojho žiaľu prídem o rozum.

A potom veľkou zaťatou päsťou buchol do stola, ale oči sa mu ligotali, akoby zrazu musel bojovať so slzami. Neskôr sa z neho stal rybársky magnát, bol známy na celom Islande, dokonca sa o ňom píše v Dejinách mesta Grindavík, nie však o Lille, tak to už raz chodí, pamätáme si bohatstvo, nie smútok. A ona sa vrátila do Reykjavíku. Celý majetok zbalila do jedného kufra: šaty na prezlečenie, štyri knihy, tabatierku svojho otca, ktorý umrel deň pred jej konfirmáciou, opitý ako čík spadol v reykjavíckom prístave do mora, s chechotom sa zmietal v studenej vode, nakoniec ho odtiaľ vylovil kamarát, s ktorým bol piť, smial sa, lebo Lillin otec, môj a Ariho prastarý otec, v mori pripomínal mátožnú medúzu či nevydarenú rybu, vylovil ho však príliš neskoro, a tak Lillin otec ochorel, chytil zápal pľúc a umrel. V kufri nemala nič viac, iba šaty na prezlečenie, štyri knihy, tabatierku, Lárinu fotografiu, dvoje jej šiat, bábiku, štyri kresby a báseň, ktorú neskôr prepísala na stroji a prilepila pod fotografiu. A okrem toho už len výčitky svedomia, že Láru zradila, keďže bola ešte stále nažive a neumrela s ňou.

Fotografiu a báseň si v novom príbytku zavesila na stenu ako prvé vždy, keď sa presťahovala do nového suterénneho bytu, do nového podkrovia, do novej kutice, čo sa stávalo často, v priebehu štyridsiatich rokov sa presťahovala dvadsaťšesťkrát. Takmer akoby bola na úteku, na jednom mieste nevydržala viac než dva roky, a najprv si vždy zavesila na stenu malú fotku usmiateho sedemročného dievčatka pri dome v Grindavíku, z dôb, keď ešte svietilo slnko. Fotografia visela nad malou zelenou pohovkou, pod ňou bola prilepená báseň a naokolo umiestnené štyri kresby. Napokon už iba tá fotografia a báseň svetu pripomínali, že Lillina dcérka kedysi kráčala po zemi. S Arim sme sa báseň rýchlo naučili naspamäť, nik nás nežiadal, ani sme si to neuvedomili, mnohokrát sme sedeli v kreslách naproti pohovke, popíjali sme horúce kakao, jedli koláče, užívali sme si Lillinu dobrosrdečnosť a báseň do nás akosi presiakla. Lilla to zistila náhodou, už bola stará a chorľavá, nedokázala sa ovládnuť, tá vyrovnaná žena sa zrazu rozochvela, začala sa kolísať dopredu a dozadu, aby sa upokojila, ale potom sa rozplakala, sedela pred nami úplne bezbranná, akoby jej báseň bola jedinou vecou zabraňujúcou, aby jej dcérka upadla do zabudnutia. Akoby sa existencia básne a fakt, že ju ktosi poznal naspamäť, postarali o Lárino bezpečie na onom svete. Akoby na ňu niekto dozeral, keď v temnote číhali hrôzy – akoby báseň predstavovala odkaz, ktorý dokázal preklenúť neopísateľný priestor medzi životom a smrťou a dosiahnuť až k osemročnému dievčatku čakajúcemu na svoju mamu, ďaleko za naším chápaním, dosiahnuť až k nej, dotknúť sa jej a povedať: ššš ššš, všetko bude v poriadku, o chvíľu príde mama, o chvíľu umrie a potom budete môcť spolu zbierať iskerníky.

Presťahovala sa dvadsaťšesťkrát, zo suterénu do podkrovia, z podkrovia do suterénu, a kým sa v novom príbytku po prvý raz uložila k spánku, spočítala okná v byte, jedno, dve, tri, štyri, päť, lebo potom sa človeku splní sen, bola to stará obyčaj, povera, staré bremeno, a snáď jediná vec podobného druhu, ktorej prikladala nejakú váhu, ktorej chcela veriť, že sny v sebe skrývajú silu, a tá zostáva utajená bdelej mysli i logike, a ktovie, možno sa jedného rána zobudí a zbadá úsmev svojej dcérky, ktorá ešte stále bude mať iba osem rokov, hoci medzitým uplynuli desaťročia, v smrti predsa nikto nestarne, vo večnosti čas neplynie, tam z jeho bezohľadnej sily nič nezostane. Z nejakého dôvodu sme s Arim od nej prebrali zvyk spočítať okná tam, kde si po prvý raz líhame do postele, aj keď iba dočasne, poveru, že taká drobnosť by človeku mohla splniť sny, ovplyvniť prírodné zákonitosti; a tak som spočítal okná na strýkovom malom dvojposchodovom drevenom dome v starej štvrti Keflavíku. Musel som však vyjsť von do padajúceho snehu, takého hustého, až sa v ňom Keflavík úplne strácal. Celý biely som sa vrátil dnu, zahalený do anjelského rúcha, akoby ma sneh požehnal, strýkove mačky na mňa zaprskali ako dva jedovaté hady, a šiel som spať, len čo som strýka, ktorý zaspal v kresle, prikryl dekou a vypočul som si „život je nádherný” od Hljómar, čo je veru odvážne tvrdenie. Prikryl som strýka a dva razy som pritom hlavou narazil do modelov lietadiel, amerických stíhačiek, ktoré na tenkých drôtoch viseli zo stropu. Spočítal som okná, sneh sa na mne zatiaľ roztopil, opatrne som zatvoril dvere na izbe, aby sa mačky nedostali dnu a nemohli mi vyškriabať oči, potom som si ľahol do postele, ktorá pripomínala starú detskú posteľ, a zaspal som. Cez oponu spánku ku mne doliehal šum mora, bolo kdesi za oknami, vonku v snežení, neďaleko od domu, najväčší hudobný nástroj zeme, ktorý vo svojich tónoch nosí súrodencov osud a smrť, protiklady útechu a drsnosť. Pomaly som upadol do ríše spánku a šum mora splynul s mojimi snami. More kedysi bolo domovom Oddura, Ariho starého otca, keď sa naň díval, cítil sa slobodný. Posledné, čo som začul, než ma úplne premohol spánok, kým ma sny vzali do náručia, bol strýkov hlas, v obývačke nado mnou rozprával zo spánku a potom sa radostne zasmial.

Zaspal som.


Jón Kalman Stefánsson

Veľké asi ako vesmír

Artforum 2017

preklad: Zuzana Stankovitsová

Zobraziť diskusiu (0)

Veľké asi ako vesmír

Veľké asi ako vesmír

Jón Kalman Stefánsson

Pokračovanie románu Ryby nemajú nohy od islandského mága - rozprávača Jóna Kalmana Stefánssona. Nechajte sa vtiahnuť do sugestívnej severskej atmosféry, kde rytmus života diktuje príliv mora a generácie Ariho rodiny žijú v blízkosti vody a rýb.

Kúpiť za 12,67 €

Ryby nemajú nohy

Ryby nemajú nohy

Jón Kalman Stefánsson

Ari, muž stredného veku, sa po niekoľkoročnej neprítomnosti vracia do rodného Keflavíku, na miesto, ktoré nejaký tamojší papaláš nazval „najčernejším“ – a asi mal pravdu. V Keflavíku má Ari na večer dohodnutú schôdzku s najlepším priateľom z detstva.

Kúpiť za 12,67 €

Letné svetlo a potom príde noc

Letné svetlo a potom príde noc

Jón Kalman Stefánsson

Island, deväťdesiate roky dvadsiateho storočia, nastupujúca finančná expanzia a následný krach. Malá islandská dedina však žije v rytme sezónnych prác, pohybov blízkeho mora a a mrakov plávajúcich po oblohe.

Kúpiť za 10,20 €

Podobný obsah

Náš člověk aneb A. J. Fikry o knihách, které fakt nemusí

Náš člověk aneb A. J. Fikry o knihách, které fakt nemusí

Otevřel jsem knihu Příběhy opředený život A.J. Fikryho. A tam po pár stránkách našel tohle knihkupecké vyznání:

Od Kyjevské Rusi k Pussy Riot

Od Kyjevské Rusi k Pussy Riot

Martin C. Putna napsal knihu o souvislostech ruských dějin. Jaký div, že se z knihy stala událost a žádané zboží. Rus je v tancích zase za humny...

Flannery O´Connor: A násilní ho uchvacujú

Flannery O´Connor: A násilní ho uchvacujú

Koncom februára Artforum vydáva knihu americkej autorky Flannery O´Connorovej. Kúsok americkej južanskej gotiky ochutnajte už teraz: