Veľké asi ako vesmír
´Ujasnime si jednu vec hneď na začiatku, ešte kým sa poberieme ďalej, kým prenikneme hlbšie do toho, čomu nerozumieme, čo nezvládame, po čom však predsa len túžime, čoho sa obávame, čo nám chýba, ujasnime si to hneď teraz, aby sme mali aspoň nejakú istotu: nachádzame sa v Keflavíku.´ tak začína druhá časť ságy islandského mága Jóna Kálmana Stefánssona, ktorá nás zavedie do rodiny Ariho, k jeho umierajúcemu otcovi, opustenej manželke, späť na búrlivý Island.
Ujasnime si jednu vec hneď na začiatku, ešte kým sa poberieme ďalej, kým prenikneme hlbšie do toho, čomu nerozumieme, čo nezvládame, po čom však predsa len túžime, čoho sa obávame, čo nám chýba, ujasnime si to hneď teraz, aby sme mali aspoň nejakú istotu: nachádzame sa v Keflavíku. V tom zvláštnom, odľahlom mestečku s niekoľkými tisíckami obyvateľov, prázdnym prístavom, nezamestnanosťou, predajcami áut, stánkami s hamburgermi a s takou plochou krajinou, až z výšky pripomína skamenené more. V bezveterné rána sa však spoza nej ako tichý výbuch sopky vynorí slnko. Za vzdialenými vrchmi vzbĺkne oheň, akoby z hlbín stúpalo čosi obrovské, sila schopná nadvihnúť nebesia a všetko zmeniť, a vidíme, ako pred ňou tmavá farba noci začne ustupovať. A potom vyjde slnko. Spočiatku pripomína sopečný výbuch, ktorý zahubí hviezdy na nebi, tých prítulných psíkov, a potom začne stúpať na oblohu, majestátne vystúpi nad lávový polostrov Reykjanes. Pomaličky vystúpi hore, a my sme nažive.
KEFLAVÍK
— SÚČASNOSŤ —
OSUD SA ROZBEHOL A SNEH PADAL NA KEFLAVÍCKE ULICE, NA NEZAMESTNANOSŤ A BILBORDY
Moja a Ariho teta nikdy priveľmi nedôverovala ľudovým zvykom, čo je pravdepodobne iba zdvorilý výraz pre povery a nevedomosť, hoci možno predstavovali múdrosť, ktorá nás v našej neprajnej krajine, na tomto veľkom, osamelom ostrove po stáročia udržiavala pri živote. Život – ľudia aj osud – sa nad tetou málokedy zľutoval a za celý život zložila iba jedinú báseň. Bola o jej dcérke Láre.
Umrela
sotva osemročná po ťažkej chorobe. Zdalo sa, že si napriek
mladému veku uvedomovala, čo ju čaká, prejavila neuveriteľnú
silu, nebojácnosť, no ku koncu ju choroba zlomila, raz sa prebudila
z driemot, naširoko otvorila oči, schytila matku a vystrašene sa
spýtala: Mami, myslíš, že umieranie bolí? Mami, potom zostanem
úplne sama? A naša teta, ktorú vždy všetci volali Lilla, sa
usmiala a odvetila, nie, chrobáčik, budeme vždy spolu, nikdy ťa
neopustím.Nebolo jednoduché klamať, potom sa usmiať a nepoľaviť,
aby v posledných chvíľach života dcérka videla niečo krásne a
uverila, že smrť je iba krôčik bokom, chvíľkové zaváhanie
pred šťastím, aby sa nemusela báť, že smrť je krutá, škaredá
žena ukrývajúca sa v tmavých horách za dedinou. Lille sa síce
podarilo udržať úsmev, ale slzy zadržať nevládala, rinuli sa
jej zo sivých očí. Vzala Láru do náručia a cítila, ako z nej
vyprcháva mladučký život, objímala ju so všetkou silou lásky,
čo sa nedá odmerať a je oveľa staršia než sedemstoročná láva,
ktorú bolo vidieť z okna ich domu v Grindavíku.
Pevne
ju stískala, no smrť jej ju z náručia ťahala oveľa silnejšie,
a nakoniec k sebe pritiahne všetko, kvety aj slnečné sústavy,
bedárov aj prezidentov. Lilla to cítila, vedela, že láska, slzy
aj zúfalstvo sú márne, že v blízkosti smrti neexistuje
spravodlivosť, iba koniec, a tak zložila báseň, nedokázala si
pomôcť, poháňala ju akási nezastaviteľná sila, keď v náručí
držala útle osemročné
telíčko, už dávno
namiesto Láry ponúkla svoj vlastný život, svoje šťastie,
zdravie, spomienky, všetko, ostalo to však nepovšimnuté. Všetko
bolo márne a jediné, čo mohla Lilla urobiť, jediné, čo mohla
svojej dcére ponúknuť, bola náruč. Z očí sa jej rinuli slzy,
každá z nich bola prosbou takou úprimnou a čistou, až je
nepochopiteľné, že sa nič neudialo, že sa nič nezmenilo, možno
v tomto svete naozaj niet spravodlivosti, ani len maličká štipka.
Vtedy, možno dokonca práve z tohto dôvodu, zložila o svojej
dcérke báseň. O osemročnom dievčatku so svetlými kučeravými
vláskami, s jasným čelom, svetlomodrými očami a smiešne oblým
noštekom. Jej ústa sa dokázali smiať tak, až sa všetka zloba
sveta scvrkla na maličký kamienok, ktorý mohol hocikto odhodiť
preč.
Lillin
mladší brat bol básnik, aj jej sestra, ale Lilla nikdy nevedela
veršovať, ani jej starší brat, môj a Ariho starý otec,
nenapísala ani len riadoček až do dňa, keď všetko ostatné
zlyhalo. Jedna báseň, dve strofy, a potom umrel svet.
O
rok neskôr Lillu opustil manžel. Pôsobila, akoby sa jej už
nechcelo ďalej žiť, mať viac detí, pustiť ho k sebe, sotva mu
dovolila byť vo svojej blízkosti, dotýkať sa jej nemohol. Vyčítal
jej ten fanatický žiaľ, presne tak sa vyjadril, fanatický žiaľ.
Mohol som to tušiť, vyhlásil zlostne, takmer tie slová vypľul,
neraz ma pred tvojou rodinou varovali, že ste vrtošiví, nepoznáte
mieru, ste neurotickí umelci, na ktorých sa nedá spoľahnúť.
Chcem žiť ďalej, je to snáď zločin, je to zrada? Z tvojho žiaľu
prídem o rozum.
A
potom veľkou zaťatou päsťou buchol do stola, ale oči sa mu
ligotali, akoby zrazu musel bojovať so slzami. Neskôr sa z neho
stal rybársky magnát, bol známy na celom Islande, dokonca sa o ňom
píše v Dejinách mesta Grindavík, nie však o Lille, tak to už
raz chodí, pamätáme si bohatstvo, nie smútok. A ona sa vrátila
do Reykjavíku. Celý majetok zbalila do jedného kufra: šaty na
prezlečenie, štyri knihy, tabatierku svojho otca, ktorý umrel deň
pred jej konfirmáciou, opitý ako čík spadol v reykjavíckom
prístave do mora, s chechotom sa zmietal v studenej vode, nakoniec
ho odtiaľ vylovil kamarát, s ktorým bol piť, smial sa, lebo
Lillin otec, môj a Ariho prastarý otec, v mori pripomínal mátožnú
medúzu či nevydarenú rybu, vylovil ho však príliš neskoro, a
tak Lillin otec ochorel, chytil
zápal pľúc a umrel. V
kufri nemala nič viac, iba šaty na prezlečenie, štyri knihy,
tabatierku, Lárinu fotografiu, dvoje jej šiat, bábiku, štyri
kresby a báseň, ktorú neskôr prepísala na stroji a prilepila pod
fotografiu. A okrem toho už len výčitky svedomia, že Láru
zradila, keďže bola ešte stále nažive a neumrela s ňou.
Fotografiu
a báseň si v novom príbytku zavesila na stenu ako prvé vždy, keď
sa presťahovala do nového suterénneho bytu, do nového podkrovia,
do novej kutice, čo sa stávalo často, v priebehu štyridsiatich
rokov sa presťahovala dvadsaťšesťkrát. Takmer akoby bola na
úteku, na jednom mieste nevydržala viac než dva roky, a najprv si
vždy zavesila na stenu malú fotku usmiateho sedemročného
dievčatka pri dome v Grindavíku, z dôb, keď ešte svietilo slnko.
Fotografia visela nad malou zelenou pohovkou, pod ňou bola prilepená
báseň a naokolo umiestnené štyri kresby. Napokon už iba tá
fotografia a báseň svetu pripomínali, že Lillina dcérka kedysi
kráčala po zemi. S Arim sme sa báseň rýchlo naučili naspamäť,
nik nás nežiadal, ani sme si to neuvedomili, mnohokrát sme sedeli
v kreslách naproti pohovke, popíjali sme horúce kakao, jedli
koláče, užívali sme si Lillinu dobrosrdečnosť a báseň do nás
akosi presiakla. Lilla to zistila náhodou, už bola stará a
chorľavá, nedokázala sa ovládnuť, tá vyrovnaná žena sa zrazu
rozochvela, začala sa kolísať dopredu a dozadu, aby sa upokojila,
ale potom sa rozplakala, sedela pred nami úplne bezbranná, akoby
jej báseň bola jedinou vecou zabraňujúcou, aby jej dcérka upadla
do zabudnutia. Akoby sa existencia básne a fakt, že ju ktosi poznal
naspamäť, postarali o Lárino bezpečie na onom svete. Akoby na ňu
niekto dozeral, keď v temnote číhali hrôzy – akoby báseň
predstavovala odkaz, ktorý dokázal preklenúť neopísateľný
priestor medzi životom a smrťou a dosiahnuť až k osemročnému
dievčatku čakajúcemu na svoju mamu, ďaleko za naším chápaním,
dosiahnuť až k nej, dotknúť sa jej a povedať: ššš ššš,
všetko bude v poriadku, o chvíľu príde mama, o chvíľu umrie a
potom budete môcť spolu zbierať iskerníky.
Presťahovala
sa dvadsaťšesťkrát, zo suterénu do podkrovia, z podkrovia do
suterénu, a kým sa v novom príbytku po prvý raz uložila k
spánku, spočítala okná v byte, jedno, dve, tri, štyri, päť,
lebo potom sa človeku splní sen, bola to stará obyčaj, povera,
staré bremeno,
a snáď jediná vec podobného druhu, ktorej prikladala nejakú
váhu, ktorej chcela veriť, že sny v sebe skrývajú silu, a tá
zostáva utajená bdelej mysli i logike, a ktovie, možno sa jedného
rána zobudí a zbadá úsmev svojej dcérky, ktorá ešte stále
bude mať iba osem rokov, hoci medzitým uplynuli desaťročia, v
smrti predsa nikto nestarne, vo večnosti čas neplynie, tam z jeho
bezohľadnej sily nič nezostane. Z nejakého dôvodu sme s Arim od
nej prebrali zvyk spočítať okná tam, kde si po prvý raz líhame
do postele, aj keď iba dočasne, poveru, že taká drobnosť by
človeku mohla splniť sny, ovplyvniť prírodné zákonitosti; a tak
som spočítal okná na strýkovom malom dvojposchodovom drevenom
dome v starej štvrti Keflavíku. Musel som však vyjsť von do
padajúceho snehu, takého hustého, až sa v ňom Keflavík úplne
strácal. Celý biely som sa vrátil dnu, zahalený do anjelského
rúcha, akoby ma sneh požehnal, strýkove mačky na mňa zaprskali
ako dva jedovaté hady, a šiel som spať, len čo som strýka, ktorý
zaspal v kresle, prikryl dekou a vypočul som si „život je
nádherný” od Hljómar, čo je veru odvážne tvrdenie. Prikryl
som strýka a dva razy som pritom hlavou narazil do modelov
lietadiel, amerických stíhačiek, ktoré na tenkých drôtoch
viseli zo stropu. Spočítal som okná, sneh sa na mne zatiaľ
roztopil, opatrne som zatvoril dvere na izbe, aby sa mačky nedostali
dnu a nemohli mi vyškriabať oči, potom som si ľahol do postele,
ktorá pripomínala starú detskú posteľ, a zaspal som. Cez oponu
spánku ku mne doliehal šum mora, bolo kdesi za oknami, vonku v
snežení, neďaleko od domu, najväčší hudobný nástroj zeme,
ktorý vo svojich tónoch nosí súrodencov osud a smrť, protiklady
útechu a drsnosť. Pomaly som upadol do ríše spánku a šum mora
splynul s mojimi snami. More kedysi bolo domovom Oddura, Ariho
starého otca, keď sa naň díval, cítil sa slobodný. Posledné,
čo som začul, než ma úplne premohol spánok, kým ma sny vzali do
náručia, bol strýkov hlas, v obývačke nado mnou rozprával zo
spánku a potom sa radostne zasmial.
Zaspal som.
Jón Kalman Stefánsson
Veľké asi ako vesmír
Artforum 2017
preklad: Zuzana Stankovitsová