Začiatky zaľúbenosti do Moskvy

Horičkovu knihu nemožno čítať bez ohľadu na súčasnosť. Hoci je väčšina faktov z troch povojnových rokov všeobecne známa, každú chvíľu fascinuje podobnosť s dnešnou geopolitickou zmätenosťou Slovenska.

Opäť tu máme naivných demokratov, zaslepených vládnych politikov, mýty o moste medzi Východom a Západom (alebo o politike štyroch svetových strán), pofidérne vplyvové aktivity z Moskvy či prísľuby ekonomického profitu zo zločinného spojenectva.

Najviac prekvapuje prosovietsky zápal deklarovaný už prezidentom Benešom v Humennom v apríli 1945. Už vtedy československý prezident vyhlásil Moskvu za „drahé hlavné mesto nášho veľkého spojenca“. Hoci boli príčiny tejto eufórie v danej chvíli pochopiteľné, tri roky trvajúca neochota otvoriť oči a pochopiť sovietsku expanzívnu politiku bola strašidelná.

Sovietske modely myslenia v spojení s mýtom slovanskej vzájomnosti (v červenom prevedení) sa rýchlo a zásadne dostali do politickej praxe povojnových rokov. Demokracia zrazu dostala prívlastok „ľudová“. Obmedzená bola politická súťaž a limitovaný bol aj počet strán. Sovieti už v prvej fáze umožnili účasť na správe štátu len vybraným a lojálnym politikom. Vyhnať Maďarov a Nemcov bolo dovolené bez ohľadu na krutosti a kolektívnu vinu.

Nakoniec aj pôvodne prozápadní demokratickí politici uznali Sovietsky zväz ako „záruku slobodného života a všestranného rozmachu malých národov vôbec a slovenského zvlášť“. A všeobecne obľúbený minister zahraničných vecí Jan Masaryk bol voči sovietskej expanzii skeptický iba v súkromí.

Ústupky demokratov sú cestou do pekla

Autor postupne prechádza obdobím troch rokov, pričom okrem chronologického prístupu formuluje aj zaujímavé tematické okruhy. Analyzuje epizódy na ceste k sovietskemu područiu aj ich aktérov. Všíma si ekonomické, kultúrne aj propagandistické kontexty. Špeciálnu pozornosť venuje československému spojenectvu s Francúzskom, pozícii štátu v OSN a sovietskemu ovládnutiu filmového priemyslu. V období po februári 1945 skúma postoj Československa k vzniku Izraela.

V jeho podaní ide o vzrušujúci príbeh. Občas stačilo tak málo, aby sa kormidlo dejín otočilo. Raz to bola únava západných veľmocí, potom zase ústupčivosť nekomunistických členov Gottwaldovej vlády.

Najzaujímavejším je rozprávanie o odvolaní československej účasti na rokovaniach o Marshallovom pláne pre povojnovú Európu. Ministri Masaryk i Heidrich po odchode z rokovaní so Stalinom v Moskve pochopili, čo sa stalo: „Všichni demokratičtí členové delegace jsme si jasně uvědomili, že pro Kreml je v Československu možný jen čistý komunismus a nic jiného…“

Martin Horička sa drží svojho remesla. Neponúka lacné analógie. Nakoniec všeličo je dnes inak: Rusko sa formálne nehlási k marxizmu-leninizmu a Slovensko sa už pre svoje spojenectvá rozhodlo. Existuje realistický predpoklad slobodných volieb a prípadnej politickej zmeny.
Analógie netreba vymýšľať, povrchne sa zabávať v pikantných podobnostiach alebo v nich preháňať. Najdôležitejšie je všimnúť si často nepozorovateľný proces prechodu do iného civilizačného okruhu. „Tretia republika ukazuje, kam môžu viesť ústupky demokratických síl politickým extrémistom – domácim aj zahraničným.“

Najväčšou výhodou Horičkovej knihy je, že kombinuje odbornosť historika so schopnosťou prerozprávať archívne zdroje príťažlivým štýlom. Tu nejde o beletrizované zjednodušovanie, ale o poctivú historiografiu dochutenú naliehavými súvislosťami.

Martin Horička: So Sovietskym zväzom na večné časy

Slovart, 2025

Zobraziť diskusiu (0)