(venované TSĽO, teda tradičným slovenským ľudovým obyčajom)

Nedohodli sa, čo si oblečú, len si v predvečer prízvukovali, že klásť fantázii medze ani tentoraz nemienia.

„Bude to nebezpečná lopota, fuška, hrdlačina, otročina?“ pýtali sa samy seba. „Alebo zábava?“

„Zábava, zábava, zábava!“ odpovedali si veselo.

Daciu Lodgy zaparkovali pri pošte. Pestro boli vystrojené. Malvíne sa podarilo ukoristiť králikovský kostým, v kožúšku jej bolo fajn, zaránky prituhovalo. Oľga, zvyčajne v odievaní celkom striedma, to dala na vyzývavku: minisukňa, štekle, výstrih snáď až po pupok, bolerko, drdolček. Janina si vzala otcove poľovnícke maskáče, Marka sa vyparádila, akoby sa chystali do hôr na túru, ostatné tri vyzerali obyčajne, civilne. Podstatné bolo, že každá mala pri sebe sukovicu, riadnu, fakt riadnu, nijaký detský prútik.

Poštu si nezvolili náhodne. Naopak, šlo o prefíkané strategické rozhodnutie, bolo odtiaľ totiž dobre vidno do troch smerov – celú Hasičskú až po námestie, Hrabovú až k lesu, Školskú až k dvoru pri základke. Podupkávali, rozhliadali sa.

„A čo sme sa prerátali? Nik nechodí.“

„Neboj, vylezú.“

„Len aby.“

„Aha ich,“ ukázala Malvína k dvoru.

Vypli hrude a vybrali sa im naproti.

Boli traja, asi tridsiatnici, mali korbáče, niekde vo vrecku možno aj kolínsku.

„Kam ste sa vybrali, dievčence?“ zakričal jeden z nich už z diaľky.

„Vyjebať vám šibačku z hlavy,“ odpovedala Janina a zdvihla svoju sukovicu do výšky, aby bolo jasno.

Chlapíci sa rozosmiali, obočia podvíhali, očiská ironicky vypleštili.

„Dievčence, dievčence, vás sme tu ešte nevideli...“ zadúšal sa ten najnižší.

Predstúpila Oľga. Zízali jej na prsia.

„Chlapci, chlapci, máme to tu ♀♀♀♀♀♀♀ proti ♂♂♂. Choďte domov.“

Novú salvu smiechu za okamih nahradili stony, výkriky, funenie, bľabotanie...

„Čo nevýskate?!“

„Čo sa nesmejete?!“

„Čo zamilovane nešpúlite pery?!“

„A čo, nie ste vďační, že vám venujeme pozornosť?!“

„Čo nám pálenku úslužne neponúkate?!“

„Hááá!?!“

Najvyšší sa pokúsil vzdorovať a skrížil korbáč s Oľginou palicou.

„Toho bohdá nebude, aby slovenský králíček z boje utíkal!“ vykríkla Malvína a pretiahla chlapíka sukovicou po chrbte.

Kungfu šuviks proti všetkému, čo sa v to sviatočné ráno dialo na Školskej ulici.

„Svine,“ zasyčal stredný, kým vzal nohy na plecia.

Ostatní ho nasledovali.

„Si mi vzal slovo z úst,“ vyprevádzala ho Marka.

Vrátili sa k pošte. Sukovice pohádzali medzi sedadlá a nastúpili.

„Koľko je?“

„Pol siedmej.“

„Ešte stihneme jednu dedinu.“

„Možno aj dve, keď to pôjde takto hladko.“