Modra.

Večer v maminom byte na Dukelskej.

V zozname nájomníkov bytov v činžiaku sú samé mužské priezviská. Hlavy rodín. Mama žije v byte sama. Odjakživa bola hlavou rodiny. Aj keď si jej muži zavše mysleli niečo iné. Mama je introvertka, hovorí však rázne a forte. Ony so sestrou diminuendo...

Naša hrdinka má nepokojné prsty, ktoré neustále skladá a rozkladá proti sebe tak, že sa dotýkajú špičkami, ale život tejto osoby akoby bol sústredený v jej hnedých očiach. Všetkých pri stole dokáže zaujať aj rozosmiať, zavše oplýva duchaplnosťou, ale v mysli sa nemôže zbaviť dojmu, že je to iba skúška na nejakú významnejšiu príležitosť, ktorá sa možno ani nenaskytne. Jej najlepšie party sú humoristické.

Mama je chorá. Zlietajú sa u nej v byte aj so sestrou ako lastovice. Deň čo deň chodia na ožarova-

nia, raz do týždňa na chemoterapie, potom mame nie je dobre, a tak idú aj mimo programu. Vlastný život odtisli nabok. Mamina choroba ich obe vťahuje naplno. Sú k sebe všetky tri pozorné a dobré, ich svet zjemnel aj opeknel pozornosťou, ktorú si preukazujú.

Svet zrazu inak vonia.

Jej dcéra ide zajtra prvý raz do školy. V záhrade zbiera orechy. Spieva si. Toľko by jej toho o septembri aj škole vedela povedať! Sedáva u mamy a večer, keď sa vráti domov, nepovie dcérke nič. Nepovie, ako deň pred prvým septembrom mama jej sestre nastriekala bielou farbou po nej zdedené topánky. Ako mala vždy na chodbe nachystané nové. Tie ses-

tre nastrieka na budúci rok.

Usmievala sa, a zatiaľ čo sa sestra nadúvala, že ona nové topánky do školy nedostala, ale zdedila, závidela tú bielu farbu. Jej topánky voňali novotou, sestrine farbou.

V septembri mali obe čierne paprče od orechov a mama im ich čistila citrónom. Mladé orechy voňajú horkasto, trochu potom, a z jadierka si musíte stiahnuť takú bielu blankovi-

tú šupku. Tá vonia tiež.

Gaštany nevoňajú, ale pichajú.

Chalani vyliezali na strom a ony pod ním stáli s vyvrátenými krkmi a navigovali ich po strome.

– Aj tam je, aj tam, potras konárom.

Na zem padali pichľaví ježkovia, bolo ich treba rozmliaždiť opätkom, teniskou, kameňom, zvyčajne sa von vyvalili dva veľké gaštany a medzi nimi bol jeden malý, spľasnutý. Na gaštany sa chodilo v Modre na Gaštanku, aj za Hollerungačkou smerom do Harmónie ich bolo niekoľko a pod ich Hamrštílom boli dva. Pod nimi stará vinohradnícka búda, strecha jej chýbala, vyrastala odtiaľ baza, po modransky hular, a žihľava vyššia od nich. Kedysi dávno sa tam niekto obesil, tatko im to povedal, a tak na „ich“ hamrštílske gaštany vodievali decká a strašili ich obesencom. Často aj so sestrou boli také presvedčivé, že sa ešte skôr, ako príbeh o obesencovi stihli dopovedať, rozbehli a s revom spolu s ostatnými bežali domov.

Gaštany voňajú tiež, ale majú krásnu farbu.

Tie divé chodievali zbierať do parku a na výtvarnej z nich robili zvieratká na vratkých nohách zo špajdlí. Neskôr ich zbierali vo veľkom, sú liečivé. Dolu v škole stáli telocvikári, mali váhu, gaštany pekne odvážili, aby sa vedelo, koľko ktorá trieda odovzdala, akí kde boli usilovní. Nedostali nikdy nič.

Niektorých zavše vybrali pomáhať do suterénu školy vážiť a s hrmotom presýpať gaštany. Gaštany sa presýpali do vriec, hocikedy ste si mohli do nich ponoriť ruku až po lakeť a ony boli také hladké a chladili, a voňali.

Na jeseň pri cestách kvitol žltý vratič. Dával sa do izieb proti pavúkom. Voňal tak prudko, že ho po dvoch dňoch vždy vyhodili.

Vratič má slnečnú farbu a svieti v zaprášených jarkoch popri modranských chodníkoch. Čakanky voňajú tiež, ale len keď ich požmolíte medzi prsta-

mi. Večer odkvitnú, no ráno otvoria oči a opäť vyčkávajú. A ozaj, trezalka, trezalka vonia a je liečivá. Hovorí sa jej ľubovník. Prvý milovník v opere.

Na jeseň všade zavárali. Cinkali v dresoch zaváracie poháre, hrmotali zásuvky a zhľadúvali sa viečka a hlava. Varili sa octové nálevy, na ktoré ste mali chuť, hneď ako ste vošli do kuchyne a sliny sa vám zbiehali v puse až za ušami. Môcť si tak do nálevu namáčať prsty!

Ich mama zavárala slivky, ich teta Katka zavárala slivky, u susedov zavárali slivky...

Z Modry sa na jeseň stalo bludisko, všetky jej cesty voňali po slivkách, tá vôňa ju prenasledovala od kamarátky ku kamarátke. Potom sa zavárali jablkové a hruškové kompóty, voňali klinčeky a hocikde na zemi ste našli malé čierne jadierko, na parapetných doskách na oknách dozrievali hrušky fajky a posledné zelenkavé rajčiny, sušil sa cesnak, cibuľa, feferónky, z ktorých vypadávali jadierka, a ak ste si zabudli umyť ruky, štípala vás tvár aspoň dva dni.

Ich mama robievala čalamádu, stála zakrytá v obrovskom plechovom lavóre pod kuchynskou utierkou, aby prekvasila, so sestrou ju koštovali a koštovali, popúšťali pod utierku všetky mušky.

September majú mušky rady. Prídu si na svoje. Začnú dozrievať tekvice a pečú sa s cesnakom, mama robí lečo a nakladá ho do pohárov, inde si v záhrade vykopú hrobľu alebo po modransky krecht a uložia zeleninu, čo vykopali, do zeme.

September vonia. Cvrlikajú cvrčky, stromy začínajú posielať na zem prvé lístie, ktoré po daždi vonia a štípe v nose. Najradšej by ho zavárala a jedla!

September vonia aj hubami a podhubím, machom a vlhkými miestami lesa, bedle si pristanú vo vysokej tráve ako lietajúce taniere a keď sa vypražia, tečie po brade akýsi výťažok lesa, vôňa, ktorú si s ničím nepomýlite.

U nich v Modre však september vonia najmä hroznom. Cestuje autom, čo sa vlečie za nákladiakom, traktorom či koňmi, ktoré ťahajú obrovskú vlečku plnú tuniek s hroznom, za sebou zavše nechávajú sladkú cestičku, ako keď niektorým autám tečie benzín či olej z motorov. Modranom tečie mušt.

Občas natrafíte na vlečku s cukrovou repou, hrčatou, zemitou, toto že bude cukor? Spomalíte, viete, že je september, zem vyvrháva svoje poklady, vinič je obťažkaný strapcami hrozna, vo vinohrade čikajú nožnice, lepia sa prsty a dlane a všetky včely a osy prišli na hostinu. Hocikde reve decko, ktoré niečo poštípalo, ústa mu zapchajú sladkým hroznom, oblizuje bobuľky aj štípanec, doma mu mama strčí ruku do octu. Buchocú tunky, čistia sa sudy, nabíja sa preš, chlapi mudrujú a morfondírujú, aká bude cukornatosť, tešia sa a kričia na susedov, pýtajú sa koľko?

Keď bola malá, pred bránou cintorína sedával starý pán Kollár, pekár, a keď ste sa ho opýtali:

– Pán Kollár, už zamaká? – akože hrozno vo viniciach, rozosmial sa odpovedal:

–V galotách!

Na desiatu si nosili všetky decká mastný chlieb a strapec hrozna, vymeniť znamenalo ochutnať inú odrodu. Pri oberačkách sa varila voňavá polievka z mäkkej fazule s rezancami a nakoniec sa upiekla hus alebo kačka.

V septembri voňalo v Modre ako v raji.

A oni boli malí a niektorí mali nové topánky, a papučky mali nové všetci a triedy boli vymaľované a okná umyté, a pani učiteľky prvého septembra dostali veľa kvetov, georgíny, astry, všetky tie jesenné šeplety, ktoré kvitnú v septembri v záhradách. Ráno prvého septembra to na modranskom námestí vyzeralo ako na kvetinovom trhu, všetci kupovali kytice a vyobliekané decká s prstami čiernymi od orechov a prázdninovými zážitkami za ušami bežali do školy. Tí mladší mali všetci prestriekané topánky, starší nové, novučičké so šnúrkami zaviazanými na mašličky, ktoré pripomínali motýle. V aktovkách to voňalo zeleninou a hroznom,

novučičkými plastovými obalmi.

Prvého septembra večer sa u nich rysovali okraje a mama zavárala slivky.

Prvého septembra sa aj u Gabiky Šebovej, Mariky Kadlečíkovej, Eleny Zverinovej robili okraje a ich mamy zavárali hrozno, jabĺčka alebo slivky.

Ich tatko chodieval na huby a vláčil plné koše hromádok, plávok a masliakov, mama ich nestačila zavárať, vyprážala bedle, ktoré vždy prikrývali ostatné huby v koši ako klobúky. Nakoniec ich núkali susedom a rodine a tatko len chodil a chodil na tie huby, zavše popoludní po vyučovaní ich vzal do lesa, nosili biele podkolienky a na tie sa im lepili všelijaké trávičky a bobuľky, tričká mali od černíc, a večer, keď zaspávali, spomenuli si až v posteli, že tuším mali úlohu.

V septembri hrávali guľky. Modrania im hovorili ramorky. Hádzka šulka, vybika, box habana, pravidlá boli presné. Stávali v kŕdľoch okolo jamiek vyhĺbených pätou a vydlabaných a hladkých, ako bývajú kropeničky v kostole. Okolo bola udupaná a vymetličkovaná zem ako hlinená dlážka v starých kuchyniach. Stávali okolo, zavše aj takí, čo nehrali a kibicovali, podobne ako starí chlapi vo Francúzsku na nábreží Seiny či Rhony pri petangu.

Najcennejšie boli sklenky. Tie boli také cenné, že sa s nimi zvyčajne nehralo a iba sa nimi pretŕčali, kým im tú sklenku niekto neukradol a potom sa ňou pretŕčal o kúsok ďalej pri inej jamke.

Hrávalo sa do tmy a všetky mamy kričali na deti z okien, že večerááááť.

Zobraziť diskusiu (0)