„Počuješ?“ zašepká starenka. Podoprie si ucho kostnatou dlaňou a započúva sa do ticha. Starček už nemá taký sluch ako zamlada. Nakloní hlavu, natŕča obe uši k oknu: „Tuším čosi vŕzga.“
Starenka súhlasne prikývne: „To vŕzga sneh. Idú Vianoce.“

Kým Vianoce prejdú sedmoro hôr a dolín, zoderú sedmoro topánok a sedmoro čižiem. Keď vstupujú do chalúpky, nečudo, že sú mierne namrzené, páchnu kyslastým potom a vôbec sa netvária slávnostne. Ale starček so starenkou si za tie roky už zvykli. Pre nich pravé Vianoce vyzerajú takto.

Vianoce rozvešajú spotené háby nad prípecok, zasadnú na lavicu, ktorá pod váhou ich majestátneho zadku zastoná.
„Budúci rok nás už nečakajte.“ Prehlásia napokon nekompromisným tónom. „Je to sem príliš ďaleko. Neoplatí sa merať toľkú cestu kvôli dvom dôchodcom. Presťahujte sa do mesta, alebo aspoň na dedinu. Bližšie k ľuďom.“ Navrhnú Vianoce a uchlipnú čaju s hodnou dávkou slivovice, ktorou sa starčekovci pokúšajú prinavrátiť Vianociam dobrú náladu.
„Alebo presvedčte niekoho, aby sa sem prisťahoval. Nech je vás viac na jednej kope.“ Starenka so starkým krčia chudými ramenami. Dobre vedia, že na také čosi nikoho nenahovoria.
„Na konci sveta sa nikomu bývať nechce.“ Povie tichým hlasom starenka a trasľavou rukou doleje Vianociam do šálky čaju.
„A nám sa na staré kolená nechce bývať nikde inde.“ Pridá sa opatrne starký, dolievajúc do čaju slivovicu.
Vianoce sa rozpačito poškrabú v strapatej štici.
„Tak to je problém. Váš problém.“ Dopijú na jeden hlt, vystrú sa na lavici a zaspia skôr, než stihnú zavrieť oči.

Starček so starenkou sedia za stolom, hľadia na spiace Vianoce, potom jeden na druhého.
„Čo budeme robiť?“ pýta sa pošepky starenka. Starček chvíľu rozmýšľa, potom potichu odpovie:
„Vyzerá to tak, že toto sú naše posledné Vianoce. Máme poslednú príležitosť niečo si želať. Niečo poriadne.“
„Lenže čo?“ dumá starká. „Som na svete tak dlho, že už nič neočakávam.“
Dumajú starčekovia, dumajú, až sa im z toho drieme, no za živý svet na nič prísť nevedia.
„Želajme si niečo, po čom sme túžili, keď sme boli mladí,“ navrhne starček. „Hoci, Ruské kolo. Alebo atómovú ponorku!“
Starenke sa starčekova túžba nepozdáva. „Na čo by nám bola taká zgerba? V chalúpke je už aj tak málo miesta.“
„Vymysli niečo ty, keď si taká múdra,“ ofúkne sa starček. Starenka sa zasmeje do hrste. Tvári sa mazane.
„O niečom ...“ začne pomaly, “...o niečom by som predsa len vedela.“
Starček zvedavo nakloní hlavu.
„Čujme!“ Ale starenka sa zdráha.
„Tak von s tým!“ nalieha starček. “O chvíľu sa Vianoce zobudia a keď nebudeme mať pripravené želanie, odídu a nikdy sa už nevrátia.“
Starenka vystrúha sprisahanecký výraz, nakloní sa k starčekovi a pokračuje stíšeným hlasom.
„Ak by nás v chalúpke bolo viac, museli by sa o rok vrátiť.“
„Čo si sa načisto spochabila?“ zlostí sa starček. „Chceš sem nakvartírovať niekoho cudzieho?“
Starenka pokrúti hlavou.
„Čoby cudzieho. Nášho.“ A zašepká starčekovi do ucha: „Čo keby sme si... urobili dieťatko?“
Starček sa stále tvári nechápavo. „Dieťatko!?!“
„Synčeka,“ spresní starenka. „Ty budeš mať komu odovzdať rozumy a ja sa budem mať o koho starať.“
Starček chvíľu váha. Atómová ponorka by ho asi lákala viac, ale keď vidí žiarivý úsmev, ktorý vyhládza starenke na tvári vrásky, prikývne.

Zobraziť diskusiu (0)