Vtáča proti zverovi

Smrť váhala. Hoci si Kristína myslela, že už zomrela. Dokonca si v duchu povedala „hotovo“ a oddala sa ťahavému pocitu, že skĺzava do tmy, bolo to ako chorobný spánok, ale teraz to kĺzanie prestalo. Srdce jej ohlušujúco búšilo a prehlušovalo ostatné zvuky. Stratila veľa krvi, myšlienky sa jej plietli ako opitej. No napriek tomu sa jej mozog prebral z panickej strnulosti a dokázala uvažovať. Je nažive. Leží na zemi. Na krivom, tvrdom povrchu pokrytom igelitom.

Tmavá clona, ktorá jej zahaľovala oči ako čierny roj otravných tučných múch, zmizla. Zmizla dokonca aj bolesť. Tú však necítila ani na začiatku, keď ju porezal ostrým nožom. Hlavne, že cítila ten nôž. Cítila, ako reže. Ale bolesť nie. Tak to pri vážnych poraneniach býva. A toto bolo horšie než poranenie: ten hajzel jej podrezal hrdlo.

Nedorezal, pomyslela si Chrystyna a s akousi pochmúrnou slasťou si v duchu zopakovala slovo „hajzel“.

Zaprela sa dlaňami do zeme a pritiahla si pod seba koleno. Igelitová fólia bola klzká od krvi. Chcela si opatrne ohmatať ranu, ale bála sa, že jej znovu príde zle. A potom by to už možno nestihla. Musí odtiaľ vypadnúť okamžite, kým sa ten hnusák natiera hovnom alebo čo to dočerta robí. Možno sa prezlieka za ženu, ušitú z kože iných žien… rovnakých hlupáň ako ona. Ako v tom filme… Ako sa to volal… Mala zvláštny pocit, že v tom názve bolo slovo „chliev“. Mierne povedané, bolo to absolútne nepodstatné, ale myšlienky sa jej už rozkrútili v nezmyselnom tanci a unášali ju kamsi ďaleko, kde neležala v kaluži vlastnej krvi.

Chrystyna rozhodne potriasla hlavou (v skutočnosti ňou len chabo pokrútila) a zodvihla sa. Ako zázrakom sa jej to podarilo na prvýkrát. No udržať sa na nohách bolo ťažšie – podpätok na pravej čižme mala zlomený a uvedomila si to, až keď sa pokúsila preniesť váhu na pravú nohu. Zaknísala sa a nespadla len preto, že vrazila do steny. Zatmelo sa jej pred očami, prepadol ju divoký, iracionálny strach, že sa jej hlava odlomí, a tak vystrašene zachripela a stisla si ranu dlaňou. Rozhliadla sa. Bolo to veľmi zvláštne miesto, no nemala ani silu, ani čas o tom premýšľať. V igelitovej zástene zbadala otvor, a to stačilo. Mechanickým a úplne zbytočným pohybom si napravila vyhrnutú sukňu a neisto krívajúc na pravú nohu k nemu zamierila.

Zver sa vynoril z ústia veľkej rúry a dieťa, ktoré zúfalo mávalo rukami, stískal pod pazuchou. Myslel si, že sa zľakne noža, ale tá hlupaňa nechápala, čo znamená, keď človeku niekto pri tvári drží nôž. Ale pustiť ju už nemohol. Spoznala ma, opakoval si Zver, akoby sa tým ospravedlňoval. Spoznala ma a videla krv. Urobí to. Pravdaže, nie len tak hocikde. Nie tam, kde by niekto mohol počuť krik a kde by sa do betónovej podlahy mohli navždy vryť stopy krvi. Zver to urobí tam, kde vždy. Aj tak tam treba upratať. Upratať po sebe.

Trhol šnúrou vypínača pripevnenou k stene a ventilátor unavene zavrčal a znížil otáčky. Dievča využilo, že Zver povolil zovretie a bleskurýchlo ho uhryzlo do dlane. Zanadával, odtiahol ruku a dievčatko prenikavo zvýsklo. No Zver už schádzal po chodbe a ani sa jej nesnažil zabrániť. Teraz nech si kričí.

Osobitosťou kameňolomu bolo, že dokonale pohlcoval zvuk. Stačilo sa vzdialiť od vývodu a von nepreniklo nič, nech by bol krik akýkoľvek. A ony kričali nahlas. Vždy im to dovolil.

Igelitový záves bol priamo pred ním. Pomyslel na to, čo ho čaká, a po chrbte mu prebehli zimomriavky. Nikdy nič také neurobil dieťaťu a trochu ho to desilo. Ani dvakrát za deň to ešte nespravil a tá myšlienka mu napĺňala myseľ ako kukla vzrušenia. Zver odhrnul kus zakrvaveného igelitu… A vyvalil oči na kaluž tmavej krvi na podlahe.

Mŕtva žena zmizla.

Chvíľu sa snažil prísť na to, ako sa to mohlo stať. Hlavou mu preblesla spásonosná myšlienka, že nepozorovane mohla odísť len jedným smerom – hlbšie do katakomb. A to je to isté, ako keby sa sama pochovala. Jednoducho ho zbavila starostí, nič viac.

Niekoľkokrát si v duchu zopakoval „nič viac“ a presviedčal tým sám seba. Stihol si pomyslieť, že by bolo dobre pohľadať ju aspoň v okolí, čo ak mala dosť rozumu a ukryla sa niekde nablízku a neodišla do hlbín labyrintu. A zrazu mu v hlave vybuchla bolesť ako ohňostroj. Zuby mu mimovoľne zacvakli, zakrvavená zem sa mu začala približovať a sotva stihol vystrieť ruky.

Chrystyna vložila do úderu všetku svoju silu. Od tej chvíle, čo počula detský krik, v jej mysli nezostalo miesta ani na strach, ani na myšlienky o hrozivej rane na krku. Ak by mala poruke čosi ťažšie, aspoň lopatu, bola by ho na mieste zabila. Ako tučnú dobiedzavú muchu. Ale jej zbraňou bola len hrubá, krátka rolka igelitu. V krvavých rukách sa jej šmýkala a bol zároveň priťažká aj primäkká. Napriek tomu niečo docielila: úderom do zátylku prinútila Zvera pustiť dievča. Spadol doluznačky a Chrystyna z poraneného hrdla chrapľavo vykríkla, vrhla sa naňho a trieskala ho rolkou stále dokola.

„Bež!“ skríkla na preľakanú Naďu. „Utekaj!“

Naďa stála na mieste a neprítomným pohľadom hľadela do prázdna, snažila sa vrátiť do reality, ktorá ju znovu vytlačila na povrch. Bála sa. Veľmi sa bála. Veď utiecť treba niekam, ale vo svete, ktorý stratil objem, nebolo žiadne „niekam“ ani „odniekiaľ“.

„Bež!“ zvolala Chrystyna a po tretíkrát udrela Zvera rolkou do zátylku. No tentokrát sa stihol kryť rukou. V okamihu sa prevrátil na bok a zhodil ju zo seba.

„Utekaj!“ znovu zakričala Chrystyna, ale Zver ju udrel lakťom do tváre.

Dievčatko stále bezcieľne blúdilo očami po stenách obalených igelitom, po strope, po krvavej zemi, akoby nemalo na čo upriamiť pohľad.

„Neboj sa…“ zasyčal Zver hnusne sladkým hlasom a zviechal sa. „Poď ku mne… Neboj sa…“

Vtedy zdvihla dlaničky k tvári a ako zvyčajne zatlieskala. Tlesk! Tlesk-tlesk! Zvuk sa rýchlo stratil, pohltil ho kameň, ale dievčatko už nemalo roztržitý pohľad. Tlesk! Tlesk-tlesk! Teraz sa pozerala priamo na Zvera. Na jeho zakrvavené topánky. A len čo sa pohol jej smerom, Naďa vystrelila ako šíp.

„Stoj!“ zavrčal a rozbehol sa za ňou, ale Chrystyna stihla vystrieť nohu a kopnúť ho do členka.

Zver sa potkol, pokúsil sa udržať rovnováhu, ale pošmykol sa na krvavej fólii a rozpleskol sa po podlahe tak silno, až mu vyrazilo dych. Najradšej by chvíľu zbieral sily, ale vedel, že teraz na to nie je čas. Bolestivo sa rozkašľal, prevrátil sa na brucho a vrhol na Chrystynu ľadovo zúrivý pohľad. Ona naňho hľadela ako krava pred jatkami. A tak to aj bude, čaká ju taký osud, len o niečo neskôr. S ňou skoncuje potom, teraz je dôležitejšie to dievčisko.

Naďa bežala dole. Ak by ten zrozumiteľný zvuk neprestal, určite by vedela, kde je východ. Vzzzumm-vzzzumm-vzzzumm… Lenže ventilátor zmĺkol už dávno. Jedna chodba viedla nahor, druhá nadol. Naďa zaváhala len na sekundu. Svet sa pokúsil sploštiť, ale ona mu to nedovolila. Tlesk! Tlesk-tlesk! Medzi svetom tam hore a temnotou dole si vybrala temnotu kamenných stien, pretože tá ju nevytískala. Ukryla ju.

Zver si stihol všimnúť, ako sa vo svetle poslednej lampy v chodbe mihol jej ružový kabátik a odopol si baterku z opaska. Nič, doženie ju. Ona je len mentálne zaostalé dievča a tam vnútri je skutočný labyrint bez jediného zrnka svetla. Ešte pár krokov a vyľakaná hlupaňa zastane, pretože tam nevidno ani čerta. A vtedy ju chytí. Možno so všetkým skoncuje rovno tam… Do kameňolomu aj tak nikto nechodí. Ak sa to tak skončí, môže sa vykašľať na čistotu a urobiť to rovno tam.

Za Zverovým chrbtom sa Chrystyna snažila pozviechať. Umrieť by bolo ľahšie. Istým spôsobom umrieť aj chcela. A aj by umrela. Ale myšlienka, že to, čo spravil jej, spraví aj dieťaťu, by ju prinútila vstať hoc aj z hrobu. Hrdlo ju bolelo, akoby prehltla rozpálené klince. V hlave jej hučalo, ale už jej aspoň pred očami netancovali muchy a myšlienky už nemala ako opité mumlanie. Myslela jasne. Presnejšie, myšlienku mala len jednu. Bolestivo sa jej ozývala v spánkoch väčšmi ako rana a pozostávala len z dvoch slov: Zachráň dieťa.

Kedysi čítala alebo možno videla v televízii… Skôr to niekde videla, Kristína čítala len zriedka… Videla, ako samička strnádky odláka líšku od hniezda. Na rozdiel od samcov sú samičky strnádok sivé, nenápadné a pripomínajú vrabce. Perie sa im neleskne na slnku jasnožlto a zlatisto. O samičke strnádky nikto nepovie: „Aha, aký krásny vtáčik!“ Zrejme by na ňu necielili ani mačky. „To je príroda, dcérka, nič sa nedá robiť,“ to sa hovorí, keď niečo napadne samičku strnádky. A v tom televíznom príbehu nenápadné vtáča ako kameň spadlo do trávy rovno pred líšku, aby odlákalo pozornosť. Ba čo viac: predstieralo, že je chromé. Mozog má sotva väčší ako fazuľa, ale vedelo, že dravci idú po slabších. A hoci väčšinu jej mozgu poháňal pud sebazáchovy, mala aj niečo omnoho silnejšie. To, čo prinútilo nenápadné vtáča riskovať svoj život. Chrystyna si pomyslela, že teraz je ona strnádka. Veď ak tá mala dosť rozumu a odvahy, aby odlákala dravca čo najďalej od mláďat, bude ho mať aj ona.

So zlomeným podpätkom skutočne krívala a skackala ako vtáča, ktoré predstiera, že nemôže vzlietnuť. Vyšla spoza igelitovej steny a pozrela na miesto, kde sa obklopený chladnými kamennými stenami skrýval Zver. Tu ho nikto nezastaví. Okrem nenápadnej chromej strnádky.

„Poviem, kto si!“ zvolala do tmy schodiska, ktoré viedlo dole a zamierila k východu. „Dnes sa všetci dozvedia, kto v skutočnosti si!“

Musel ju počuť. Mal by vedieť, že má dosť síl.

„Všetkým to poviem!“ zakričala a zvuk ju v hrdle rezal ako britva.

Cítila, že ju čochvíľa zradí hlas. Namiesto kriku bude čoskoro len bolestivý šepot. Rúra! Potrebovala rúru. Kristína pridala do kroku.

Zver zastal a baterkou osvecoval steny. Tmavá, jaskynná hornina akoby pohlcovala všetko svetlo – lúč svetla zanechával bledý, sotva badateľný lesk. „To sa len zdá,“ povedal sám sebe. „Sú tu jednoducho príliš čierne steny... O chvíľu si oči zvyknú.“ Zadržal dych a čakal, že začuje kroky alebo možno cudzí dych. Ticho. Aj keď bola spomalený, mala dosť rozumu, aby sa skryla. Zver prestal dýchať… Ale jediný zvuk prichádzal zozadu: to nedobité dievčisko prenikavo a prerušovane kričalo, že všetkým všetko povie. „Dobehnem ju neskôr,“ rozhodol sa Zver, hoci si nebol istý, či dokáže chytiť obe. Ona určite zomrie. Aj keď netrafil artériu, nemala pobehovať po katakombách a chytať ho. Ak by sa dostala k ľuďom…

„Nedostane sa!“ uťal myšlienky a vstúpil do tmy.

Oči si zvykli a teraz vo svetle baterky videl steny nízkej chodby s mnohými odbočkami, ktoré sa pred ním rozvetvovali. Nájde ju. Nemohla odísť ďaleko.

„Poviem, kto si!“ ozvalo sa zozadu a vzdialený hlas teraz znel jasne, akoby kričala z vane.

Rúra! uvedomil si. A akoby na potvrdenie toho odhadu, sa ozývalo aj klopkanie podpätku, ktorý vydržal. Ešte chvíľa a utečie!

„Potvora…“ precedil cez zuby a váhavo sa obzrel.

Tá spomalená sa odtiaľ nevymotá. Nikto sa nedostane von, ak sa v tejto nepreniknuteľnej tme odbočí aspoň dvakrát.

A rozbehol sa späť.

Tam, kde chromá strnádka kvílila do rúry v nádeji, že ju Zver bude nasledovať a čo najväčšmi sa vzdiali od mláďatka.