Medzi knihami - čerstvé informácie z diania v knižnom svete

 

Víťo Staviarsky: Rinaldova cesta

Víťo Staviarsky, prešovský scenárista, spisovateľ a obchodník je doma v rôznych prostrediach a zamestnaniach, no jeho príbehy sa odohrávajú najmä v prostredí rómskych osád - debutová novela Kivader, román Kale topanky, za ktorú získal v roku 2012 cenu Anasoft litera aj novela Rinaldova cesta, ktorá sa dostala do finálovej desiatky tento rok. My vás v úryvku z ostatnej knihy pozývame na dobrodružnú cestu mladého chlapca za rodinným šťastím.

Vedel som, že ho nájdem v krčme. Kde inde by mohol byť? Máš tam gulečník a musicbox, do ktorého hodíš päťdesiat centov a hrá ti pesničky, aké len chceš. Sedel pod oknom pri zadnom stole, pred sebou pivo a klobúk. Okrem neho tam bol iba krčmár Andrej Fedorko. Stál na stoličke a zapájal reproduktory, lebo chystal večer diskotéku pre romákov.

„Bratúúú!“ zvolal Joker, keď som tam prišiel. Bol strašne rád, že ma vidí. „Poď tu! No sadaj!“ roztiahol náruč a vystískal ma, až ma všetko bolelo. Odrazu mi prišlo ľúto a vyhŕkli mi slzy. Joker si to všimol.

„No čo je? No ták!“ postrapatil mi vlasy. A ešte mi dal hlavičku do čela. Ale slabú, že sme kamaráti. „Si môj brácho! No ták…“ potľapkával ma a asi ho to tiež rozcítilo, lebo ma znova objal. Bol som šťastný, že som s ním, aj mi bolo smutno.

„Pivo, Ander! Aj vodku! A džús pre mladého!“ rozkázal Joker krčmárovi a obrátil sa ku mne. „No rozprávaj! Kde ste? Čo mama? Čo Monika? Lebo mi je za vami fakt, od srdca ti poviem, smutno… No ako sa máš?“

„Dobre,“ povedal som, no hneď som sa opravil, „či vlastne nie až tak dobre.“

„Ubližuje ti niekto? Lebo keď hej, tak ho zlomím!“ pozrel sa na mňa prísne, stisol päsť a zase urobil hlavičku. Lenže do vzduchu. Pomyslel som si, že keby tu bol Miki, Joker by ho zničil. Cítil som sa pri ňom v bezpečí. Vedel som, že keď som s ním, nikto mi neublíži. Lebo na Jokera bol každý slabý.

„Kľud, len sa tu nerozkrikuj!“ zlostil sa krčmár, keď doniesol pivo, pálenku a džús.

„Jasné, vedúci,“ povedal Joker, napil sa a prižmúril oči. „No rozprávaj, čo je s vami? Hľadal som vás v tej ubytovni, ale nikto o vás nič nevie.“

„Hore v Prešove, na skládke. Tam sme,“ povedal som.

„Na akej skládke?“ zdvihol nechápavo hlavu.

„Čo vozia smetie z mesta.“

„To vážne? Bývate na smetisku?“ čudoval sa. „A ja som si myslel, že ste išli za Monikou do Pešti.“

„Nie. U Čonku Zora žijeme,“ vysvetlil som mu, „ale on je dilino.“

„Robí ti niečo?“ vyzvedal.

„Mamu bije a berie jej sociálku… A keď zarobím za metly, tiež mi berie. A furt len pije.“

„Mám ho zabiť?“ spýtal sa Joker.

„Nie!“ zľakol som sa.

„Povedz a ho zlomím!“ zdvihol do výšky päsť.

„Aj tak som od neho ušiel,“ priznal som, „a bol som v Budapešti za Monikou.“

„Vážne? A ako sa má?“ zaujímal sa Joker, keďže Monika bola jeho láska.

„Zle,“ sklonil som hlavu.

„Jak zle?“ spýtal sa a naraz vypil vodku. „Čo ju ten Miki bije, či čo?“

„Joker! Musíš ju zachrániť!“ vyskočil som.

„Čo sa stalo?“ nerozumel mi. „Čo jej robí?“

„Idú niekam na výlet!“

Začudoval sa, oprel sa o stoličku a krútil si fúzy. Vysvetlil som mu, že idú v dvoch prívesoch, Miki, Monika, Karol, maharadža, ktorý lieta vo vzduchu, a ešte dvaja Česi.

„Tak to si potom fajnovo žije, keď chodí po výletoch!“ povzdychol si Joker. „Načo ju mám vlastne zachraňovať?“

„Musíš! Lebo štrnásteho júla odchádzajú!“

„Keď chce, nech si ide,“ povedal podráždene.

„Joker! Lenže ona nechce! Už sa možno nikdy nevráti!“ vykríkol som a chytil som ho za rameno. „Vieš, čoho je Miki Lacko schopný? Aj pištoľ má!“

„Nech má aj guľomet! Mne je to jedno!“ vytrhol sa mi. „Ale čo jej vlastne robí?!“

Sadol som si na stoličku a hanbil som sa to povedať.

„Musí zarábať!“ prezradil som ticho.

„A to je zlé?“ spýtal sa. Asi mi nerozumel. „Aspoň má peniaze.“

„Lenže nechápeš? Musí spať s gádžami!“

„Čože? Robí prostitúciu?“ vykríkol Joker.

„Hej! Presne! Prostitúciu!“ ďobol som prstom do vzduchu.

„Do mindži!“ zahrešil Joker a udrel päsťou po stole.

„Zabijem toho psa!“

„No ale dosť!“ okríkol ho krčmár. Ešte stále zapájal reproduktory. „Nerob tu čóro-móro! A migaj stade het!“

Zaplatili sme a vyšli sme von. Joker aj tak chcel ísť na čerstvý vzduch, pretože sa veľmi rozčúlil.

„Robí sa dôležitý, lebo kandiduje na starostu,“ prezradil mi na krčmára. Kráčal s rukami vo vreckách a bol veľmi zamyslený.

„No nehovoril som? A ste mi neverili!“ povedal a zastavil sa. „Lebo vy len parádne autá vidíte. Iba som kukol na fotku a hneď som vedel, čo je ten Miki zač.“

Mal pravdu. Mali sme ho počúvať. Miki na nás robil iba samé klamstvá.

„Presne také dačo som tušil,“ povedal smutne. Potom sa ma spýtal: „A kam to vlastne idú?“

„Niekam do Kodane. Ani neviem, kde to je,“ spomenul som si.

„V Anglicku!“ povedal Joker vážne, lebo poznal všetky mestá na svete. Prechádzali sme okolo domu čerstvo namaľovaného na zeleno. V záhrade som zbadal mladého romáka, Ilonkinho brata. Umýval parádne strieborné auto. Malo žltú značku. Prekvapilo ma to.

„Aj tí boli v Anglicku… A teraz kúpili dom od gádžov. Lebo v Anglicku sú dobré sociálky. Videl si, aký je pyšný? Ani mi nepozdraví…“ povedal mi Joker.

Díval som sa, či niekde v záhrade alebo na balkóne neuvidím Ilonku. Nakukoval som aj cez plot, no nevidel som ju.

„To aké sociálky majú, že si dom kúpiš? A u nás? Iba múku, olej, ryžu, fliačky…“ zamysel sa Joker.

„A Ilonka tu je?“ spýtal som sa. Rád by som ju videl.

„Joj, zabudni na ňu, chlapče,“ mávol rukou.

„Prečo?“ nechápal som.

„Lebo zabudni!“ povedal. Ale nič viac. Bolo mi to čudné. Cestou do osady som potom Jokerovi rozprával o všetkom, čo sa nám stalo. O ústave, smetisku, o Čonkovi a o Budapešti.

„Čo sa to stalo s ľuďmi, Rinaldo?“ vzdychol si Joker a položil mi ruku na plecia. „Dnes ťa aj najlepší kamarát zradí. Spomínaš si na Oláha? Teraz robí pre firmu. A kto ho niekedy učil po baniach chodiť, rozoznávať opály, ktorý je mliečny, drevený, drahý, voskový? To je normálne had na prsiach. Poviem ti, bratu, nikomu dnes never!“

Zastali sme a Joker sa na mňa usmial.

„Pamätáš sa, ako tu niekedy chodili Česi? Celé leto stany. Aj si ma fotili. Víno kupovali.“

„Pamätám,“ povedal som, „skákal si cez oheň a zhoreli ti gate. A všetci sa s tebou chceli pretláčať.“

„Ale som ich zlomil, nie?“ zasmial sa Joker.

„Zlomil,“ pritakal som.

V osade sú domy na kopci, aby ich nezobralo, keď ide veľká voda z lesa. Dole pri ceste stáli zhrdzavené autá, niektorí chlapi už rezali drevo na zimu, deti sa čľapkali v mlákach. Oproti nám bežala s krikom a mňaukaním mačka. Na chvoste mala priviazané konzervy. Chlapci do nej hádzali kamene. Ale keď zbadali Jokera, rozbehli sa k nemu, lebo sa im páčilo všetko, čo robí. Šiel s cigaretou v ústach, v tielku, aby mu vynikli svaly, sako mal zavesené na pleci, klobúk frajersky posunutý. Jeden čávo si pred ním vyzliekol tričko.

„Joker, kukaj,“ zvolal a ukázal mu bicepsy, aby si všimol, že ich má dobre sformované. Joker mu ich ohmatal.

„Dobre! Ale aj tricepsy posiluj,“ pochválil ho, takže čávo bol veľmi pyšný.

„A ja, Joker?“ spýtal sa taký chudý s cigaretou, tiež napol svaly, strašne sa pri tom napúčal.

„Menej kúr a začni poriadne jesť!“ potľapkal ho Joker a všetci sa rozosmiali.

„Joker! Ty ukáž! Joker!“ kričali, spravili okolo neho kruh a on mi podal sako, ostal len v tielku, aby mu vynikol hrudník, napol bicepsy aj svaly na prsiach, až mu vyskočili žily. Ešte sa postavil zboku, lebo vedel robiť kulturistické stojky, také ako z časopisov, čo iba o svaloch sú.

„Dik, jaký frajer!“ kričali chlapci nadšene.

Niekedy mal Joker na bicepse vytetované srdce a v ňom nápis: Monika. Teraz ho však mal celé popálené od cigariet. Asi ho chcel odstrániť. Naklonil sa k jednému menšiemu čávovi, kázal mu, nech sa zavesí, a zdvihol ho do výšky. No hneď sa chceli zavesiť všetci. Tlačili sa k nemu, prosili ho a kričali: „Joker! Ja! Aj ja, Joker!“

No povedal, že už stačí, a obliekol si sako. Už sa mu nechcelo predvádzať. Keď bol mladší, robil v osade čísla a všetci sa chodili pozerať, ako cvičí s činkami a napína bicepsy. Stúpali sme hore schodmi, lebo Jokerov dom je až navrchu. Všade dookola boli rozhádzané smeti, až sa mi zdalo, že celý kopec je iba z odpadkov. Ľudia v osade majú drevené domy. Tehly a kvádre by museli kupovať a drevo v lese mali zadarmo, hoci výrub bol prísne zakázaný. Pri jednom dome sedel vo vani Jozef Birko, celý v pene, držal pred sebou zrkadielko, holil sa, ale keď nás zbadal, usmial sa a zamával nám britvou.

„Aj tak tu už nikomu neverím,“ pošepkal mi Joker, „tvária sa, že sú kamaráti, no furt ma sledujú, či nejdem do bane. A potom volajú políciu.“

Kým sme stúpali, rozprával mi, že keď som bol preč, zobrala bane do vlastníctva nová firma a urobila tvrdé zákony. Cigáni už nesmú zbierať opály. Ani v jarku. Nikde. Dnes je to trestný čin. Niekedy sa mohlo zbierať všade. Lenže nová firma je strašne skúpa. Všetky opály chce iba pre seba.

„Dnes ťa chytia a dostaneš naostro tri roky basy!“ prezradil mi, zhasol cigaretu a vošli sme do domu. Hoci mal Joker už tridsaťpäť, stále býval s mamou. Akurát dovarila polievku, vybrala z hrnca kuru, položila ju na tanier a začala hneď Jokerovi vyčítať, že stále vysedáva v krčme.

„Iba jedno pivko som si dal,“ vyhováral sa Joker.

„Poznám ja toto tvoje jedno pivko!“ zahundrala mama.

„A čo tu mám vlastne robiť? No povedz?“ rozčuľoval sa Joker.

„Nájdi si dačo poriadne. Len sa furt vyhováraš!“

Jokerovi sa ju však nechcelo počúvať, vzal tanier s kurčaťom, zaviedol ma do izby a zabuchol dvere.

„No povedz, Rinaldo, čo tu mám robiť, keď ani na opály nesmiem? Daj si, len sadaj, jedz…“ núkal ma, zhodil zo stola banícku prilbu a položil naň tanier.

„Celý život som zbieral kamene. Ale už nemusím, lebo ich mám tu, na žlčníku,“ zasmial sa a pošúchal si pravý bok. „Stade také bolesti, že to až zúfalstvo bolo. Aj v nemocnici som ležal.“

V kúte izby mal kopu starých autobatérií. Vyberal z nich olovo a dával do zberu. Strašne veľa ich mal. To bol teraz jeho biznis.

„Na jar ma chytili v bani a dali ma na súd. Lenže som si kľakol na kolená a prosil som ich o zľutovanie, že tam už nikdy v živote nepôjdem. Dali mi podmienku. Nesmiem sa k baniam priblížiť na dvesto metrov. Všetci to vedia. Preto ma sledujú!“ vysvetľoval mi, znovu si zapálil, a kým som jedol, pozeral z okna.

„Mesiac dozadu idem do lesa a hneď policajné auto, že čo tam robím. Povedal som, že som bol na huby, no neverili mi. Musel som ukázať ruksak. Ale nič som nemal. Ani som nehľadal, iba som sa prechádzal. A že si vraj na mňa posvietia.“ „Ale pustili ťa?“ spýtal som sa.

„Hej. No povedal som si, že je nebezpečné mať doma opály a že ma už asi niekto udal. A dobre som tušil. Na druhý deň tri policajné autá. Domová prehliadka.“

„A našli ti?“

„Neboj sa! Tu môžeš hľadať, koľko chceš, nič tu nie je,“ zasmial sa Joker, „ešte predtým som všetky opály odniesol k Bendíkovi.“

„Čože?!“ zľakol som sa. „Bendík je dilino, spadnutý na hlavu!“

„Veď práve preto!“ žmurkol na mňa Joker. „Kto by u neho hľadal?“

Zrazu som si spomenul na zlatníka, za ktorým sme boli s Mikim Lackom.

„Joker! V Budapešti predáš opály za tridsať euro! Poďme po Moniku, zoberme ich a všetky predáme. Vieš, koľko peňazí budeme mať?“

„Tridsať euro hovoríš?“ spýtal sa zamyslene. „Za fľašku?“

„Nie! Jeden opál za tridsať!“ vykríkol som natešene.

„Viem presne, kde od nás kúpia, ti ukážem! A keby si mal brúsené, vieš koľko za nich môžeš dostať?“

„Koľko?“ spýtal sa.

„Tisíc euro!!!“

Joker sa dlho škrabal vo vlasoch.

„Potom je to už celkom zabité…“ vzdychol si smutne. „Bendík sa totiž zľakol a všetky fľašky niekde zakopal.“

„Tak poďme a vykopme ich!“

„Lenže ten dilino zabudol kde,“ vysvetľoval mi.

„Ideme po lese, Bendík ukáže: Tu! Začnem kopať, no o chvíľu ukáže dvadsať metrov ďalej: Nie tu! Tam! Idem, kopem a zase mi ukazuje celkom inde. Nič si nepamätá… To by som mohol prekopať celú Šimonku.“

„A teraz čo?“ spýtal som sa bezradne. „Načo si mu ich dával?“

„Ale niečo ti prezradím!“ povedal mi, zahodil špak, zavrel okno, zatiahol záves, sadol si na stoličku a naklonil sa ku mne.

„Našiel som žilu! Vieš akú?“ pošepkal mi. „Vidíš tú kopu bateriek? Asi takú!“

„Naozaj?!“ zvolal som prekvapene. No Joker sa zľakol a priložil si prst na ústa. Zapol nahlas rádio, aby nás nikto nepočul.

„Viem o nej iba ja. A teraz ty!“ Potom si ťažko vzdychol a pokrčil plecami. „A ešte Oláh. Opil som sa, tak som mu povedal…“

Ostal chvíľu pozerať na kopu bateriek v kúte.

„Chcel vedieť, kde je tá žila. Ale čo si? Som mu neprezradil,“ zasmial sa. „Našťastie! Lebo o mesiac už robil pre firmu.“

„Tak ju vyťažme, v Budapešti ju predáme a budeme boháči!“ šepkal som vzrušene.

„Čo ti hovorím?“ krútil Joker hlavou. „Chytia ma a bez milosti pôjdem do basy.“ Asi si všimol moje sklamanie, lebo vypol rádio a začal prekladať baterky. Vytiahol spoza nich veľkú papierovú škatuľu.

„Dačo ti ukážem,“ povedal, postavil ju na stôl a vybral z nej nejaký prístroj.

„Čo to je?“ spýtal som sa nechápavo.

„Brúska, more!“ zašepkal Joker a zasvietil na ňu banícku lampu, až sa celá leskla. „Špeciálna. Šesťstopäťdesiat otáčok. Na opály.“

Potešil som sa, lebo som vedel, že vybrúsené sú oveľa drahšie.

„No asi ju predám,“ povedal Joker smutne.

„Nie!“ zvolal som prekvapene.


Víťo Staviarsky

Rinaldova cesta

vydal: Víťo Staviarsky

Zobraziť diskusiu (0)

Rinaldova cesta

Rinaldova cesta

Víťo Staviarsky

Novela Rinaldova cesta je rozprávaním o pitoresknej púti mladého rómskeho chlapca Rinalda za rodinným šťastím. Dobrodružný, vtipný, ale i citlivý Rinaldov príbeh, ktorého silnou devízou je jeho sociálno kritický rozmer, je zároveň pútavou sondou do života rómskej komunity.

Kúpiť za 9,81 €

Záchytka

Záchytka

Víťo Staviarsky

Knižku tvoria tri prózy, ktoré spája spoločné prostredie a protagonista, ošetrovateľ na záchytke. Ich východiskom boli autorove zážitky v tomto povolaní.

Kúpiť za 10,36 €

Človek Príjemný

Človek Príjemný

Víťo Staviarsky

Zbierku krátkych poviedok laureáta prestížnej Ceny Anasoft litera 2013 spája čierny humor, absurdita, koncíznosť a hutnosť vyjadrovania, vyúsťujúca do epickej skratky.

Kúpiť za 6,65 €

Podobný obsah

Finálová päťka Anasoft litera 2023

Správy

Finálová päťka Anasoft litera 2023

18. ročník slovenskej literárnej ceny za najlepšiu pôvodnú prózu v priamom prenose Rádia DEVÍN vyhlásil tohtoročné finalistky a finalistu. Zo širšieho výberu porota do finále posunula prózy Jany Bodnárovej, Jakuba Juhása, Dominiky Moravčíkovej, Veroniky Šikulovej a Sone Urikovej.

Desiatka Anasoft litera 2023

Správy

Desiatka Anasoft litera 2023

Literárna cena Anasoft litera v utorok 7. marca v popoludňajšom vysielaní Rádia DEVÍN vyhlásila desať nominovaných kníh na prestížne ocenenie. Okrem diel etablovaných spisovateliek a spisovateľov sú medzi nimi aj silné prozaické debuty. Rukami odbornej poroty prešlo 123 hodnotených kníh. Po dlhých diskusiách z nich vybrala týchto desať titulov v abecednom poradí podľa priezviska ich autorov a autoriek:

Pod slnkom Turína

Recenzie

Pod slnkom Turína

Prišla tesne pred Vianocami. Vďaka obálke, na ktorej sa vyníma anjelská tvár štíhlej dievčiny s prenikavým pohľadom, sa medzi ostatnými obálkami profilovala na prvý impulz ako milostný román. Dobrakovovej kniha Pod slnkom Turína (Marenčin PT, 2021) však určite pod nejednou jedličkou spôsobila zmätok. Nie svojím nenápadným, patetickým žánrovým vizuálom, ale literárnym obsahom, kde nechýbajú jej tradičné schémy charakterových patológií, vzťahových deviácií a plné cynizmu.