Vladimir Sorokin: Manaraga
Po fantasmagorickom Telúrsku vydáva Artforum ďalší výborný distopický román Vladimira Sorokina, ktorý tentokrát Sorokin venoval knihám a ich neistej budúcnosti - okolo roku 2040 budú kuchári na snobských grillparty pripravovať pokrmy na ohni z horiacich papierových kníh. V kruhoch Kuchárov sa však nájde istý reformátor, ktorý chce túto zábavku dostať aj do fastfoodov a medzi plebs.
13. marca
Večer: šašlík z jesetera na Idiotovi. Kvalitný román, poloťažká váha, 720 gramov, 509 strán, papier velínový, väzba celotkaninové kaliko. Vystačil na osem ražňov.
Podľa dohody sa klient + siedmi hostia usadili okolo grilu. Prirodzene, nie preto, aby sa presvedčili, že pálim naozaj prvé vydanie, knihu za 8700 funtov, a nenahradil som ju akousi severskou detektívkou dvadsiateho prvého storočia o sto päťdesiatich odtieňoch priemernosti. Chceli umenie. A dostali ho.
Všetko, všetko bolo, ako má byť. Bol som na úrovni.
No len book’n’griller vie, koľko nástrah je v jeho práci. To je naša vnútorná kuchyňa. Ako vieme, romány sa tlačili na rôznych druhoch papiera. A každý môže horieť inak. Môže tlieť, môže vzbĺknuť, listy môžu vzlietnuť a prilepiť sa na mäso alebo krúžiť nad hlavami klientov. V našich griloch máme špeciálne vzdušné odsávače, ktoré nedovolia, aby horiaci aj spálený papier vzlietol. No používajú ich len začiatočníci. Skutočný majster musí pracovať rukami i hlavou. Tie odsávače redukujú nielen plameň, ale aj predstavenie. Spolu so vzduchom vysávajú efekt. Kniha však má byť jasná: má blčať a ohurovať. Skúsený majster si musí prepočítať celý proces ako šachovú partiu a chladnokrvne balansovať nad priepasťou. Väzba, kapitálik, kaliko, lepenka, gázové stuhy, konopná šnúra, záložky, kazeínové lepidlo, vysušené kvety, knižné vši, blchy alebo šváby v chrbte – to všetko sú skryté hrozby. Treba s nimi rátať. Raz jednému kuchárovi vzbĺkol mikrofilm vložený v chrbte knihy z polovice dvadsiateho storočia.
Iný mal problémy s antropodermickou väzbou knihy 120 dní Sodomy. Všetko, všetko je možné... Najmenšia chyba, neistota alebo sebavedomie – a katastrofa je na svete. Moja profesia je spojená s rizikom. V tom lepšom prípade je to strata peňazí, víno do tváre, údery vzácnym riadom po hlave. V tom horšom mäkká, no nezriedka aj tvrdá guľka. Teraz si zločinci čoraz častejšie objednávajú antikvárne hostiny. A po vojne je Európa plná zbraní.
Dnešný Nemec je ozvenou zlatej predvojnovej doby.
Riziko rastie, keď dámy a páni sedia okolo grilu a kuchár nemá zázemie. No práve preto som špičkový hosťujúci kuchár a nie obyčajný book’n’griller. Keď gril zo všetkých strán obklopia klienti s prázdnymi taniermi, spomeniem si na toho legendárneho kúzelníka, čo kedysi chodil po európskych mestách a šokoval publikum jednoduchým číslom – klincom si prebodol prst. Je to elementárny trik, úplne závisiaci od uhla pohľadu ťuťmákov. No raz kdesi na námestí podnapití ľudkovia schmatli „kúzelníka“ a hlasno sa dožadovali kúzla. Dali mu klinec. Obstúpili ho zo všetkých strán. A kúzelník si musel naozaj prebodnúť prst. A grimasu bolesti ľudia pokladali za úsmev. A až vtedy ho naozaj uznali. Ale čo my? My si nemáme čo prebodnúť. Celé moje neobyčajné povolanie sa zakladá na čistom majstrovstve. Sláva ohňu, za tých deväť rokov som sa naučil správne zaobchádzať s knihami. U nás sa hovorí: ten kuchár dobre číta. Ja čítam vynikajúco. Čiže stránky blčia, jedna po druhej očarúvajú klientov, mäso škvrčí, oči sa ligocú, honorár rastie…
Knihy sú ako kone – divé a svojhlavé, ak si k nim človek nenájde prístup. Ja sa zaobídem bez bičíka a ostrôh. Vľúdnosť, jedine vľúdnosť... Knihy pre mňa nie sú len drevom, ako sa im hovorí v našej kuchárskej tajnej komunite. Veď kniha je celý svet, aj keď navždy zaniknutý. V tomto zmysle som romantik. Som syn humanitára, vnuk stomatológa, pravnuk advokáta, prapravnuk rabína. A presne viem – ak naozaj miluješ knihu, dá ti všetko svoje teplo. A ja milujem ruskú klasiku, hoci som ani jeden ruský román neprečítal ani do polovice. Nebudem však piecť stejk na druhotriednom spisovateľovi, napríklad na Gorkom. Ja a moja múdra blcha poznáme všetku klasiku naspamäť: obsah, autorov životopis so všetkými podrobnosťami, dátum vydania papierového polena. To musí vedieť každý kuchár, aj keby vôbec nevedel čítať knihy. Žiaľ, takých ľudí je u nás čoraz viac. Ak však má kuchár knihu dobre prečítať, nemusí ju bezpodmienečne prečítať. Paradox dvadsiateho prvého storočia. „O tempora, o mores!“ ako hovorieval môj nebohý otec profesor. A ja som si ako chlapec myslel, že hovorí o tempure, ktorú pripravovali v jednom japonskom hostinci v susednej ulici. Už vtedy sa vo mne prebudila duša kuchára. Za tých deväť rokov mi práve ruská literatúra zabezpečila veľmi slušný príjem. Vďaka jej horiacim stránkam som prešiel drsnou cestou od obyčajného kuchára v tajných bufetoch v Hongkongu až po trojhviezdičkového šéfkuchára na pozvanie a môžem si teraz dovoliť brázdit svet a žiť z pohostinských vystúpení.
No a samozrejme – Prax, Prax, tá „dcéra pokusov a omylov“.
Jej matkou je Príležitosť. A otcom Intuícia.
Všetko, všetko prichádza s vekom...
Takže knihu treba milovať. Nie náhodou môj guru Zokal, ktorý dostal doživotie za legendárny nočný banket v Aténskej knižnici, vravieval: „Kniha je najlepší dar.“ My, vtedy ešte kuchtíci, sme mu na štyridsiatku venovali prvé vydanie Doktora No, vedeli sme, že chystá veľkú grilovačku na zobraných spisoch Iana Fleminga pre rodinku jedného amerického miliardára zblázneného do Bonda.
Takže nech žijú správne knihy v plameňoch!
Vladimir Sorokin
Manaraga
Artforum 2017
preklad: Ján Štrasser
