Farebné detstvo s krvavým finále

Začiatok vyzerá naozaj ako farebné detstvo pod africkým slnkom. Faye prežil prvé roky v najväčšom burundskom meste Bužumbura, v rodine francúzskeho otca a rwandskej matky. Navštevoval prominentnú francúzsku školu a rodina si dokonca mohla dovoliť aj služobníctvo.

Prvý mrak bol emocionálny. Vzťah rodičov sa rozlomil. Zrazu pochopili, že zamenili túžbu za lásku a svoje čnosti si vysnívali. Zdieľali dovtedy len ilúzie.

Gabymu začal relatívne slobodnejší život. Otec ich nezriedka kvôli obchodom (a novej milenke) aj so sestrou nechával doma bez dozoru. Chlapec sa pridal k partii miestnych chlapcov. Ich dobrodružstvá sa nápadne podobajú na hocijaké iné dobrodružstvá detí z hociktorého kúta sveta.

„Vonkajšie“ reálie sa v príbehu postupne dostávajú do popredia. Burundi zažíva v roku 1993 prvé demokratické voľby. Po víťazstve jednej zo strán sa prezidentom stáva muž bez uniformy. Gabyho otec správne vytuší, že bez podpory armády prezident Melchior Ndadaye dlho neprežije – nie iba politicky, ale doslova. Tušenia sa naplnili. Po prevrate sa všetko otočilo. Ulice mesta sú prázdne kvôli zákazom vychádzania, ale napriek tomu na nich vládnu násilie a úpadok.

„Ta země byla jen šepot a záhada. Plná neviditelných trhlin, vzdechů a pohledů, kterým jsem nerozuměl.“

Utečenec z krajiny aj detstva

Namiesto lepšej budúcnosti voľby naštartovali občiansku vojnu medzi etnickými skupinami Hutuov a Tutsiov. Oba kmene sú prítomné aj v Rwande, tamojší etnický konflikt bol ešte krutejší a vo svete sa o ňom viac vedelo. Vlasť Gabyho matky sa potopila do krvi viac ako ich nová „zemička“. Emigrácia jedným alebo druhým smerom zrazu už nemala žiadny zmysel.

„Rwanďané utekli před zabíjením, masakry, válkami, pogromy, etnickými čistkami, ničením, požáry, mouchami tse-tse, rabováním, apartheidem, znásilňováním, vražděním, vyřizováním účtů a nevím čím dalším. Stejně jako maminka a její rodina uprchli před těmihle problémy do Burundi, kde na ně čekaly jiné problémy – chudoba, vyčlenění, kvóty, xenofobie, odvržení, hledání obětních beránků, deprese, stesk po domovu, nostalgie.“

Gabyho príbuzní v Rwande nakoniec vo vlne masového vraždenia zahynú. Z jeho bratrancov zostanú na podlahe domu len škvrny po ich rozkladajúcich sa telách. Tento obraz bude už navždy nočnou morou matky, ktorá sa z vitálnej ženy zmenila predčasne na rezignovanú starenu. Faye nakoniec ako 13-ročný odišiel do Francúzska. Neodišiel len zo svojej vlasti, ale aj zo svojho detstva a to považuje za najväčšiu krutosť.

„Já jsem svou zemi neopouštěl, utíkal jsem z ní. I já se s tou minulostí narodil. Proudila ve mně. Patřil jsem jí.“

Zemička je sugestívnym rozprávaním aj pokusom konfrontovať sa so začiatkami svojho osudu. Zrastenosť s krajinou detstva je zdrojom večnej nostalgie, ale aj hnevu. Kto zabíja, nakoniec zabije aj vrúcnosť v duši tých, ktorí prežili. Naša prepojenosť je úžasná a strašidelná zároveň.

Gaël Faye: Zemička

Preklad: Tomáš Havel

Vyšehrad, 2025

Zobraziť diskusiu (0)