Izba, ktorú treba

Samému mi, somárovi, neprišlo na tom názve najskôr nič podozrivé. Vlastná izba, vlastná izba, to je už len umenie. Kniha sa rovno mohla volať „moje hodiny“, alebo „topánky, čo si večer obujem“. Už som od Virginie čítal knihy s lepšími názvami. Napríklad taký Orlando. V tom názve je obsah dobre kamuflovaný, človek len tak nevie, do čoho ide a na čom je. Ale vlastná izba? Á propos – kto by do nej už len dobrovoľne púšťal? Sotva vzduch, nieto ešte cudzích.

Po pár vetách som však dostal od Virginie takú facku, až že ma štípe doteraz. Vlastnou izbou myslela pokoj na písanie (čeština to vybaví v jednom slove). Súkromie. Prosto, priestor, kde by tí maniermi zatuchnutí hundroši nesmeli a nedovideli. Ak by dovideli, vkuse by dokúčali, nazerali, možno by si dovolili aj gúľanie očami a uchechtnutie plné pohŕdavého jedu. Samozrejme, iba za podmienky, že by ich zaujímalo, čo ich žena robí. Bolo to, až sa to zle píše, bolo to normálne. Iste, z pohľadu doby, spoločnosti a jej konvencií. Dofrasa, keby sa mi taký zadebnený bulo dostal do rúk, cylinder by som mu nazul až po ohryzok!

V taktných dávkach Woolfová nazerá do domácností, ukazuje, popisuje, koľko priestoru ostávalo ženám na písanie a za akých okolností si vôbec dovolili čosi také ako písanie pripustiť. Vydaj, povinnosti, starosť o domácnosť. To boli dobou nastavené priority, nikto sa nepýtal, ani nedával na výber. Žena bola predmetom rodinných kontraktov a všelijakých opileckých dohôd. Veď kto triezvy by vlastnú dcéru, ešte dieťa, za nejakého zhrbeného deda zaväzoval? Tak bolo. Nie inak.

Virginia Woolfová s krásnou dávkou irónie prichádza napríklad s tézou, ako by dopadla Shakespearova sestra, ak by mala jeho talent? Ktovie, možno by bola schopná aj autorskej korekcie, nie ako ten nadutec, sotva vraj čosi vo svojich textoch škrtol. Len zas, kedy by mala čas na písanie, keď v jej okolí boli všetci takí sprostí, že píšucu ženu považovali pomaly za bosorku?

Píšte, píšte, píšte. Potrebujeme vás

Na vzoroch veľkých ženských mien v literatúre Virginia Woolf ukazuje, aká veľká bola otázka súkromia v tvorivom procese žien. Mnohé z nich (pre zvýšenie čitateľskej zvedavosti neprezradím), čarbali na papier v spoločných obývačkách a hlavne rýchlo, pretože keby ich niekto odhalil. No. Čo by si o nich pomysleli? Žena a píše. To má čas? Veď spoločnosť jej nastavila toľko povinností a automatických očakávaní, že aj v spánku by mala čosi štopkať či miešať. Absurdné, nie? No, ako pre koho. Keby ste sa započúvali do diskusií v mužských salónoch osemnásteho storočia, asi by ste dramaticky treskli dverami, no predtým by ste im čosi nepekné povedali. Možno by sa vám aj mnohí zhnusili. Spisovatelia, skladatelia.

Dobre si pozrite portréty Virginie Woolfovej, aby ste mali k týmto lekciám dokonale ilustrovanú spoločníčku. Čítajú sa na jeden dych. Až mi bolo ľúto, že sa to skončilo, tak dobre tým farizejom ponakladala. Pár razí som sa z ničoho nič zarehotal tak, že som sa sám seba zľakol. Pišťal som jak Amadeus. Každopádne. Keď si to prečítate, možno budete mať nutkanie aj čosi napísať. Ak sa vás niekto opýta, že čo si to čarbete, nehanbite sa. Otvorte najskôr dvere, ak ten papľuh nepochopí (s tým mávame problémy), trošku ho poštuchnite, následne vyvetrajte a pustite sa do toho. Určite máte čo povedať.

Virginia Woolfová: Vlastná izba

Premedia, 2026

Zobraziť diskusiu (0)