V päťdesiatych rokoch režisér Akira Kurosawa podľa jeho poviedok natočil film Rašómon, ktorý vzbudil medzinárodný ohlas a bol ohodnotený hneď niekoľkými medzinárodnými oceneniami. Rjúnosuke Akutagawa je považovaný za jedného z najvýraznejších japonských autorov, najmä v kontexte krátkej prózy, a bol inšpiráciou pre mnohých umelcov, ktorí prišli po ňom. Vo svojom diele integroval západné aj východné literárne dedičstvo a často je prirovnávaný k majstrovi hororovej poviedky Edgarovi Allanovi Poeovi – Alice Kraemerová v doslove k najnovšiemu prekladu v tejto súvislosti upozorňuje na to, že napriek mnohým podobnostiam ich životných osudov aj umeleckej tvorby sú Akutagavowe poviedky napísané jemnejšie a, prirodzene, sú viac ukotvené v japonskej tradícii.

Súbor poviedok už raz vyšiel pod názvom Telo ženy (MF, 2005), aktuálne vydanie Život jednoho blázna je obohatené o tri novopreložené texty. Celkovo obsiahnutých trinásť poviedok pochádza z obdobia 1916 – 1927.

Texty sa rôznia štýlom, umeleckými postupmi, mierou príklonu k domácej a západnej literárnej tradícii a námetom. Ak by sme však hľadali zjednocujúci prvok, je to ono imanentne všadeprítomné „peklo osamělosti“ z rovnomennej poviedky, ktorá celý výber rámcuje. Osamelosť, ktorá nie je samotou ani nie je závislá od spoločnosti priateľov či rodiny, ale integrovaná do samotnej osobnosti a prežívania postavy či subjektu. Či už je to zenový mních hľadajúci (a nenachádzajúci) východisko v spoločnosti kurtizány, pes nespoznaný vlastnými majiteľmi, Jasukiči zvonka pozorujúci životné etapy novomanželky majiteľa miestneho obchodu alebo „blázon“ z posledného textu, ktorého tak akosi nudí rozhovor s milovanou ženou, všetkých spája „peklo osamelosti“ pevne ukotvené v ich melancholickej duši, ktoré akoby prirodzene ani neponúkalo východisko, koniec koncov častokrát nehľadané.

Tvorca par excellance

Variabilita próz sa prejavuje najmä na formálnej úrovni. Či už protagonista, alebo niekedy aj personálny rozprávač, ktorý je v často sa meniacich polohách a formách výrazným nositeľom autorovej experimentálnej bravúry, je pozorovateľom detailov, pozorovateľom podpovrchového náznaku, ktorý vlastné prežívanie odráža vo videnej realite. Skúma a pozoruje svoje okolie, objektívne i skepticky, čo ústí do vypointovaného introspekčného momentu. Napríklad celkom všedný a jednoduchý sujet poviedky A-ba-ba-ba tvorí krátke pozorovanie mladomanželky miestneho predavača protagonistom príbehu, otvára však veľmi široký interpretačný rámec, zdanlivo nezaujaté pozorovanie života naokolo je vlastne prostriedkom sebapoznania, analýzy seba samého.

Diela, hoci sa v nich prejavuje aj typická výrazová jednoduchosť a významovo nasýtená skratkovitosť japonskej literatúry, sú bohaté na intertextuálne aj intratextuálne odkazy. Akutagawa sa narodil a žil v období, keď sa Japonsko otvorilo svetu, a to znamenalo okrem iného aj príchod západnej literatúry a moderných umeleckých smerov. Preto ak čitateľ snáď očakáva „čisto japonský literárny zážitok“, určite nebude sklamaný, ale viac než určite bude prinajmenšom veľmi prekvapený množstvom priamych či nepriamych odkazov na západné umenie, čo dokazuje autorovu mimoriadnu rozhľadenosť a literárne vzdelanie.

Experiment je na úrovni, ktorá je neporovnateľná so slovenskou súdobou tvorbou, pripomína skôr ďaleké ozvy postmoderny. Ak však zostaneme nohami na zemi, rozpoznáme minimálne prvky niektorých „-izmov“ z európskej literatúry prvej polovice 20. storočia. Zbierka tak tvorí podivnú jednotu burlesknej extravagancie moderných postupov a toho najlepšieho z japonského bohato symbolického a významovo vrstevnatého literárneho dedičstva.

Výber zostavovateľov sa v prípade najnovšieho prekladu sústredil práve na texty dokladajúce autorovu štylistickú zručnosť a umeleckú bravúru. Dopĺňa tak obraz spisovateľa u nás známeho z hororových poviedok Obraz pekla a jiné povídky (Státní nakladatelství krásné literatury, hudby a umění, 1960) o nový rozmer a v určitom zmysle nám, čitateľom, umožňuje na jeho dielo nazerať o čosi komplexnejšie (hoci v pomere k celkovému množstvu Akutagawových počinov ide stále len o reprezentatívnu vzorku) a nad rámec podobností s dielom Edgara Allena Poa.

Život jedného blázna uzatvára celú zbierku a zároveň predznamenáva autorov blízky koniec – krátko po napísaní spáchal samovraždu. V kontexte tejto knihy je to práve tu, kde najviac pripomína Edgara Allena Poa, z ktorého prózami sú jeho texty bežne porovnávané (Akutagawa prekladal jeho texty do japončiny), avšak nie obsahom, ako skôr náhľadom na život. Je to autobiografická sonda do života „jedného blázna“ rozdelená do 51 etáp, akýchsi životných míľnikov, ktoré retrográdne smerujú k rezignácii (Porážka). Postupné vykorenenie a strata akéhokoľvek záchytného bodu k životu sú evidentné nielen v úvodnom liste adresovanom priateľovi: „Žijí nyní v tom nejnešťastnějším štěstí“ (s. 116), ale i v poslednej vete, ktorá uzatvára dielo aj jeden život: „Svůj život trávil ve věčném soumraku. Jako by se opíral o tenký meč se zlomenou čepelí“ (s. 138).

Rjúnosuke Akutagawa: Život jednoho blázna

Preklad: Jan Levora

Malvern, 2025

Zobraziť diskusiu (0)