Hoci o tom medzi historikmi, antropológmi a sociobiológmi prebieha ostrá výmena názorov – v podstate vojna –, zdá sa, že dôkazy dávajú za pravdu tej strane, ktorá tvrdí, že ľudia mali odpradávna tendenciu útočiť na seba organizovaným spôsobom. Inými slovami, viesť vojnu. Toto poznanie nás privádza k tomu, aby sme pochopili, prečo sú ľudské bytosti ochotné a schopné zabíjať sa navzájom. Nie je to len intelektuálne cvičenie. Pokiaľ nikdy nepochopíme, prečo medzi sebou bojujeme, budeme mať len malú šancu vyhnúť sa budúcim konfliktom. Momentálne na to máme množstvo teórií, ale žiadnu odpoveď, na ktorej by sme sa zhodli. Je vojna dôsledkom našej chamtivosti alebo súťaženia o čoraz menší objem zdrojov, ako jedlo, územie, sexuálni partneri alebo otroci? Alebo nás ovplyvňujú biologické pudy a spoločná kultúra, ktoré nám hovoria, aby sme si chránili svoje vlastné spoločenstvá, či už klany, alebo národy, a báli sa tých ostatných? Sme ako naši šimpanzí bratranci, ktorí začnú okolo seba inštinktívne mlátiť, keď sa cítia ohrození? Je vojna niečo, bez čoho nevieme žiť, alebo je to niečo, čo sme si vytvorili pomocou ideálov či kultúry? Odpovede na tieto otázky sú dôležité, pretože vojna a strach sú prítomné aj v dvadsiatom prvom storočí.

Keby ľudia neboli ochotní zabíjať, vojna by neexistovala. To však nie je jej podstatou. Určite by sme za vojnu neoznačili bitku dvoch chlapíkov v bare či boje medzi členmi gangov na ulici alebo v parku. Násilie, ktorého dôsledkom sú zranenia alebo smrť, je len jej súčasťou. Vnímame ho ako prostriedok, nie ako cieľ vojny. Známy nemecký teoretik Carl von Clausewitz v jednom zo svojich najslávnejších diel poznamenal, že „vojna je akt násilia, ktorého cieľom je prinútiť protivníka, aby sa podriadil našej vôli“. Každá vojna má svoj cieľ bez ohľadu na to, či je útočná alebo obranná. Cieľom vojny môže byť, rovnako ako v prípade bitky jednotlivcov alebo gangov, ochrana cti, prežitie alebo dominancia, ale od krčmovej bitky sa líši svojím rozsahom a mierou organizácie. Na rozdiel od nej na seba v čase vojny útočia desiatky, stovky, tisícky, dokonca milióny ľudí. Je to zrážka dvoch organizovaných spoločností, ktorých členovia cítia vzájomnú spolupatričnosť a ktoré existujú určitý významný časový úsek a zvyčajne na jednom konkrétnom území. Ako napísal anglický politický teoretik Hedley Bull: „Ak sa násilie nevykonáva v mene politickej jednotky, nemožno ho považovať za vojnu…“ „A, naopak,“ pokračoval, „násilie vykonávané v mene politickej jednotky nie je vojnou, kým nie je namierené proti inej politickej jednotke.“ Gangy môžu byť dobre organizované a ich členovia sa môžu hlásiť k spoločným hodnotám a cieľom, ale nie sú to žiadne stabilné politické či sociálne jednotky. Samozrejme, nie je vylúčené, že sa nimi stanú. Postupne sa môžu rozrásť, zmenia sa na klany, kmene, kniežatstvá, kráľovstvá alebo národy, ktoré sú schopné viesť vojnu.

Jednou z veľkých tém pri diskusiách o pôvode a rozvoji vojny je, či miera násilia v človeku postupom času klesá alebo narastá. Steven Pinker a vedci, ktorí premýšľajú podobne ako on, teda napríklad archeológ Ian Morris, sú optimisti a veria, že trend je jasný: miera násilia klesá. Vo väčšine štátov dnes neexistujú verejné popravy, zavádzajú sa zákony proti týraniu zvierat alebo detí a športy ako psie zápasy sú bežne postavené mimo zákona. Optimisti však pokračujú ďalej, zrátavajú padlých v minulých konfliktoch – samo osebe náročná disciplína –, čím sa snažia demonštrovať, že počet vrážd v minulosti bol omnoho vyšší ako dnes a že v dvadsiatom a dvadsiatom prvom storočí padlo vo vojnách v porovnaní s celkovým počtom obyvateľov menej ľudí ako kedysi. A to aj napriek obrovskému krviprelievaniu počas prvej a druhej svetovej vojny. Druhá strana zas oponuje, že počet obetí vojen v dvadsiatom storočí tvorí až sedemdesiatpäť percent z celkového počtu za posledných päťtisíc rokov. Ak vás ešte neopustila viera v ľudstvo, štúdie, ktoré vznikli za pomoci matematických nástrojov na Florentskej a Coloradskej univerzite, naznačujú, že vojen bude síce menej, ale o to krvavejších. Vedci argumentujú tým, že čím je spoločnosť prepojenejšia, tým rýchlejšie sa po sieti šíri konflikt. Presne ako v prípade počítačových vírusov alebo lesných požiarov. Malý incident na Balkáne v lete 1914 prerástol do celosvetového konfliktu, pretože európske mocnosti boli pospájané rôznymi alianciami, dohodami a plánmi. Napätie vyvolané vraždou arcivojvodu Františka Ferdinanda v Sarajeve sa preto šírilo čoraz vyššie a čoraz ďalej, až prerástlo do svetovej vojny.

Pokiaľ by aj mal Pinker pravdu, čo stále nie je také jasné, nepôsobí to vôbec upokojujúco. My, ktorí si užívame dlhotrvajúci mier od roku 1945, nesmieme zatvárať oči pred tým, že vo väčšine sveta od Indočíny cez Afganistan, oblasť Veľkých afrických jazier až po veľkú časť Stredného východu prebiehal alebo prebieha vojnový konflikt. Podľa odhadov dlhoročného projektu švédskej Univerzity v Uppsale zahynuli medzi rokmi 1989 až 2017 následkom vojny viac ako dva milióny ľudí. Od roku 1945 utekalo pred vojnou zhruba 52 miliónov ľudí.

Rozmach násilia a vojny v minulosti a fakt, že existujú dodnes, vyvoláva nepríjemnú otázku, či je ľudstvo geneticky naprogramované, aby medzi sebou bojovalo. Jednou z ciest, ktorou sa uberal výskum, bolo pozorovanie našich najbližších príbuzných v ríši zvierat: šimpanzov učenlivých a šimpanzov bonobo. Oba druhy žijú v organizovaných skupinách, komunikujú medzi sebou a dokážu vyrábať primitívne nástroje. (V Severnom Írsku zaznamenali prípad dvoch šikovných šimpanzov, ktoré využili padnutú haluz ako rebrík, aby ušli z belfastskej zoo.) Šimpanzy učenlivé a šimpanzy bonobo sa na seba podobajú tak veľmi, že do dvadsiatych rokov dvadsiateho storočia ich považovali za rovnaký druh. Rozdiel je však v tom, ako sa správajú voči sebe navzájom aj voči cudzincom.

Jane Goodall študovala v Tanzánii šimpanzy v ich prirodzenom prostredí vyše polstoročia. Postupne s kolegami splynuli s okolím, vďaka čomu ich šimpanzy úplne ignorovali. Takto mohli sledovať, ako si budujú vzťahy, ako sa starajú o svojich potomkov, ako sa hrajú. A aj ako sa zabíjajú. Videli, ako skupiny vedené samcami so silným putom k vlastnému územiu viedli organizovaný útok proti inej skupine. Často bez akejkoľvek provokácie. Zabíjali osamelé šimpanzy, ktoré sa zatúlali priďaleko od svojho teritória, uskutočňovali nájazdy, zabíjali nepriateľské samce, samice aj ich potomkov. V jednom konkrétnom dlhotrvajúcom konflikte postupne vyhladila jedna skupina druhú a zabrala jej územie. Goodall neskôr v pamätiach zachytila, ako si zo začiatku myslela, že šimpanzy, ktoré boli súčasťou jej výskumu, boli „väčšinou milšie ako ľudia“. „Potom,“ pokračovala, „sme zrazu zistili, že dokážu byť veľmi násilnícke – že podobne ako naša, aj ich povaha má aj temnejšie stránky.“

No skôr než sa stotožníme s tým, že ľudská povaha je neodvratne poznačená temnotou, mali by sme sa pozrieť na druhý príklad. Šimpanzy bonobo medzi sebou nebojujú ani sa nezabíjajú. Dosahujú porovnateľnú úroveň inteligencie ako ich šimpanzí bratranci, ale vyvinuli sa celkom inak – pravdepodobne preto, lebo žili južne od rieky Kongo, kde bolo jednoduchšie zaobstarať si potravu a zároveň ich neohrozoval silnejší nepriateľ, najmä gorily, ako v prípade šimpanzov v Tanzánii. V čele ich skupín stáli zväčša samice, ktoré boli dominantnejšie ako samce. Keď na seba narazili dva cudzie jedince, neútočili. Namiesto toho sa vzájomne pozorovali a po chvíli sa k sebe začali opatrne približovať. Potom sa začali deliť o jedlo, upravovať sa, objímať sa a poskytovať si navzájom rôzne formy potešenia. (Videá hrajúcich sa šimpanzov bonobo sú na internete veľmi populárne, hoci niektorí by ich zrejme nepovažovali za vhodné na sledovanie s deťmi.) Či je preferovanie lásky pred vojnou v prípade šimpanzov bonobo dôsledkom prostredia alebo evolúcie, o tom sa dodnes diskutuje.

Ktorý z týchto bratrancov sa viac ponáša na človeka? Odpoveď zrejme znie, že obaja. Vzájomná príbuznosť sa poprieť nedá. Ľudská DNA sa na 99 percent zhoduje s DNA šimpanzov učenlivých a šimpanzov bonobo. Na rozdiel od nich však využívame na komunikáciu jazyk, vyvíjame technológie a sme schopní abstraktného myslenia. Vytvorili sme komplexné spoločnosti stojace na inštitúciách, ideáloch, vierach a hodnotách. Podobne ako šimpanzy učenlivé, aj my dokážeme byť agresívni, keď sa bojíme, ale zároveň sme ako bonobo: máme silno vyvinutý zmysel pre priateľskú interakciu, spoluprácu, dôveru a altruizmus.

Ukážka z knihy Vojna: Ako nás formoval konflikt

Autorka: Margaret MacMillan

Preložila: Martin Sliz