Zbíjačky na námestí vytvárali hrkotajúcim električkám refrén. Bolo by to zaujímavé libreto, mohlo by sa volať A potom praskla zem.

Robotníci, ktorí už pár desaťročí pokrikovali po oveľa mladších ženách, než je ona, trčali z asfaltových brázd ako figúrky, čo sa chcú prekopať k samému stredu Zeme a medzitým si stihnúť zapamätať všetky ženské mená.

Prešla cez priechod pre chodcov a zastavila pri hoteli Kyjev. Ťahala za sebou károvaný vozík na kolieskach a zbadala vtáky, ktoré prelietavali nad vežou kostola svätej Alžbety. Počula, ako si sadajú vedľa seba, každý na svoje miesto úsečky, ako si s úľavou ukladajú krídla k telu. Musia to stihnúť, než ich vyplaší zvon a ich hromadný vzlet pripomenie jemné zatlieskanie.

„A balatta!“ začula spevavý hlas Lívie Róthovej, jej prvej učiteľky klavíra.

Nosila svetlomodré šaty s veľkými goliermi a brošňami s farebnými očkami, a keď sa sústredila, spojila úzke pery tak silno, až vyzerala, že zapíska. Nikdy nezapískala, ženy ako ona to predsa nerobili.

„Festivamente! Slávnostnejšie!“ tlieskala drobnými dlaňami.

Hodiny s Líviou Róthovou boli slávnostné. Sama bola synonymom slávnosti, žiaci mali pri nej vždy neistý pocit, či náhodou nemajú zablatené topánky alebo špinavé nechty a nebudú vedľa nej pôsobiť prinajmenšom nedôstojne.

Chcela by si pamätať viac z Líviiných hodín a pravda je, že ak sa nejaké spomienky snažila udržať v hlave ako zasklené zaváraniny, ktoré časom len trochu vyblednú, patrili k nim tie na celkom prvé hodiny klavíra.

Všetko bolo podľa Lívie innocente a grazioso, kým sa nezmenilo na bolesť. Flebile.

Lívia Rothová zmizla, ako mizli deti z námestia. Raz za nimi prišla vo veľkom vlnenom kabáte vo farbe hmly, vlasy mala zakryté šatkou a ústa držala stisnuté ako obyčajne, len bez akéhokoľvek náznaku radosti. Ruky mala schované vo vreckách. Všetky deti, aj tie, ktoré neučila, ju úctivo zdravili z diaľky. Mysleli si, že ich chce poslať z námestia domov, aby sa nenamočili vo fontáne.

„Choďte domov a nehrajte sa tu, lebo vás vezmú!“ hovorila celkom vystrašene a nepamätali si, že by niekedy predtým mala v tvári tento výraz. Ani keď karhala trochu neobratného Lászlóa, že hrá ako medveď, ktorý zablúdil a namiesto do kuchyne s jedlom si to namieril k pianu.

„Nech vás tu nikto nenájde!“ zopakovala a neisto sa obzerala okolo seba. Zadívala sa na hŕstku nechápavých detí a vzdialila sa rovnako náhlivo ako prišla. Ruky ani na sekundu nevytiahla z vreciek kabáta, a hoci jej šatku okolo hlavy odfukoval vietor, ani raz si ju nenapravila.

Vtedy Viola povedala, že im sa nestane nič, ale včera jej rodičia hovorili, že s bratmi Braunovcami by sa veľmi nemali kamarátiť. Nikto tomu celkom nerozumel, lebo otec Juraja a jeho staršieho brata Adama mal obchod s čokoládou a rozdával ju na začiatku školského roka aj pred Vianocami deťom zadarmo. Ten rok to bolo poslednýkrát.

Pozerala do temných okien hotela. Okná boli prázdne špinavé obdĺžniky nasekané vedľa seba.

Tou ulicou sa vracala nespočetne veľakrát.

Sama si pamätala Špitálsku ako celkom inú ulicu s iným názvom a hoci si boli spočiatku cudzie, roky fungovali v rytme prvých ranných električiek a podnapitých štamgastov. Pomedzi ich reči a nesmelé lúčenie zaľúbených párikov počúvala z kostolnej veže netopiere. Ich reč bola iná ako reč vtákov. Ich krídla mali blany a vzbudzovali neurčitý strach – neboli hebké, nik ich nechcel hladkať ani sa ich dotýkať. Bdeli v noci a cez deň čakali na ďalšiu noc. Trochu im rozumela. Jej pracovná doba sa končila nadránom. Rozopla zafajčené čierne šaty a odložila prsty ako netopierie krídla.

Prihovárali sa jej štukové maskaróny starých domov, ktoré sa pred svitaním zobúdzali. Hlavy levov a celé osadenstvo tvorov prilepených nad oknami pohľadom sprevádzali okoloidúcich. Niektoré tváre nadobúdali rokmi čoraz prekvapenejší výraz. A netopiere vo veži spolu s ranným zvonením oznamovali, kedy sa majú všetky bytosti znovu stať iba nehybnou dekoráciou. Secesné medúzy, ktoré ústami pridržiavali strechy, začali postupne miznúť a nahrádzali ich hranaté okná s plechovými parapetmi. Z domov trčali káble, po lešeniach chodili robotníci. Pískajúc zaťapkávali maltu a mĺkvych strážcov nad bránami odprevádzali do večného zabudnutia.

„Tak už máme zase ránko, súdružka! Ruky nebolia?“ zvykol sa jej pýtať zametač a neskôr jej zo smetiarskeho auta mávali muži, ktorým sa šichta začínala v čase, keď ona končila.

„Česť práci!“ volali, keď s predstieraným entuziazmom čistili ulicu.

„Česť, česť,“ zvykla odpovedať unavene, keď dofajčievala prvú rannú cigaretu. Usmiala sa. Bola zvyknutá sa od klavíra usmievať na ľudí.

Smetiari sa zvykli zašívať a zapáliť si s ňou v niektorej z uličiek.

„Našli sme minule v smetiaku také poháre. Boli v krabici, vyzerali ako úplne nové. Tak som ich zobral domov deťom, žena ich vyumývala, boli na nich také lístočky či čo,“ rozhovoril sa jeden zo smetiarskeho auta, keď si vytiahol zo škatuľky detvu.

Druhý sa začal smiať, príbeh už poznal.

„No a deťom sme do toho naliali mlieko a viete, čo sa stalo?“

Naklonil sa k nim bližšie.

„Normálne holé ženy sa tam začali zjavovať na tom skle. So všetkým…“

Znázornil siluetu ženských pŕs.

„Moja žena s tým skoro do smetiaka vyhodila aj mňa.“

Mandy sa unavene zasmiala. Ranné príbehy boli trochu iné ako tie, s ktorými sa ľudia delili v noci, zdali sa byť menej vážne. Ale tie vážne s nocou dostávali odtlačok nádeje ako rúžu na pohári.

Skoré rána boli ako zvieratá, čo sa vyzliekali z noci. Ráno upratovačky a hostinskí vylievali noc do kanálov spolu so špinavou vodou z dlážky, vyhadzovali ju von so zvyškami jedla a čakali na smetiarov a zametačov. A ten prerod počuli len vyvolení.

V ušiach jej zostávali zvuky, ku ktorým priraďovala časti dní a rokov, útržky rozhovorov, skladby, na ktorých názvy si po čase nemohla spomenúť. Ale na melódiu nikdy nezabudla. Stačilo, aby si na chvíľu zakryla uši a v šume dlaní si ju prehrala najskôr v hlave. Potom začala hrať aj bez nôt.

Z kabelky vytiahla maličký zápisník a tupou drobnou ceruzku doň čosi načmárala.

Nikdy si nemyslela, že raz bude za sebou ťahať nákupný vozík na kolieskach.

Ľudia s vozíkmi na kolieskach mali náhle veľa času vyberať si v obchode podľa zľavových letákov.

Občas na okamih závidela tým, od ktorých si pri pokladni pýtali občiansky preukaz.

Raz počula, ako sa skupinka tínedžerov dohaduje, komu z nich skôr predajú fľašu vodky. Ona sa medzitým snažila zbaviť karotku vňate pri regáloch so zeleninou. Podišiel k nej muž v bežeckej súprave s bezdrôtovými slúchadlami v ušiach, schmatol jej mrkvu a bez opýtania ju zbavil listov so slovami: „Ukážte, ja vám pomôžem, pani!“

Kričal pritom na celý supermarket, lebo mu v ušiach dunela hudba. Všimla si však, že všetko robil v jednom rytme, rytmicky kráčal, trhal vňať aj kýval hlavou. Zaiste sa cítil ako hrdina, ktorý úbohej dôchodkyni s taškou na kolieskach pomohol zvíťaziť nad mrkvovou vňaťou. Medzitým jej však ušiel záver príbehu s vodkou.

Keď však pochopila praktickosť pohyblivého nákupu, prestala bojovať.

Tašku na kolieskach si vždy starostlivo zapínala a predstavovala si, že práve odchádza na vlak do Budapešti, lebo večer hrá v New York Café a ťahá za sebou kufor so šatami. Zelenina v akcii sa menila na tyl. Mala rada šaty s tesnými trojštvrťovými rukávmi, na klávesoch jej v nich vynikali zápästia. Rokmi sa jej drobné čiarky na zápästiach znásobili a stali sa jej vlastnými letokruhmi.

„Ty si stará duša, duša moja,“ povedala jej raz Cigánka na Štefánikovej, ktorá si od nej pýtala peniaze na jedlo a cigaretu. „A nebuď smutná. Budeš mať dlhý život! Ačhen devleha!“

Mandy jej venovala zvyšok cigaretovej škatuľky. Dlhý život sa automaticky považoval za výhru. Všetci ho želali druhým, málokto premýšľal nad tým, či to, čo sa javí ako žičlivosť, nenesie v sebe aj trochu kliatby.

Mandy sa zdalo, že ľudia miznú ako kvety na námestí, kde sa hrávali. Ráno sa dalo vidieť, ako dvíhajú hlavy, narcisy v rozpuku, sirôtky so smutným zamatovým výrazom a na druhý deň tam zrazu neboli. Niekto sa možno spýtal, kde sú a čo sa s nimi stalo, ale o chvíľu tomu prestal venovať pozornosť.

Poznala aj predchádzajúce názvy ulíc, ktoré sa menili, akoby sa vydávali za režimy a mužov, po ktorých boli pomenované. Potom im jednoducho odňali tabuľu a zavesili novú. A všetci si zvykli.

Prešla na druhú stranu, pamätala si krátery po domoch, ktoré sa plnili novým svetom. Kolieska na taške sa jej vzpriečili.

V drobnom zošite mala spísané nákupné zoznamy. Mala ich niekoľko, záviselo, aký bol deň a či sa chystala na väčší alebo len bežný nákup. Striedala polievky aj koláče, k niektorým potravinám, ktoré sa míňali rýchlejšie, si nakreslila hviezdičku. Mala systém. Čím viac času ušetrila pri varení, tým dlhšie mohla hrať. Celý život dávala prednosť jedlám jednoduchým na prípravu.

Zvykla si k nákupu prihodiť bielu čokoládu, hoci by nemala, ale nikdy si ju nezapísala do zoznamu, a tak sa mohla sama pred sebou tváriť, že si ju v skutočnosti nekupuje.

Okolo kostola svätého Ladislava boli vysadené narcisy. Počkala na semaforoch a pomaly sa vybrala k supermarketu. Skupinky s čučom práve dopíjali predpoludňajšiu fľašu a zvonkohra na námestí cengavo vyzváňala Jedna ruža, dve ruže.

Vtom zbadala Vlada. Jeho chôdzu poznala z diaľky. Mal tmavomodrý kabát, nos zaborený do vysokého goliera, no i tak otáčal hlavu a vykúkal z neho ako korytnačka z panciera. Vždy bol pripravený zdraviť okoloidúcich, mal pocit, že ho všetci poznajú, že pre všetkých varil.

Na chvíľu jej napadlo, či by sa nemala radšej otočiť do výkladu a počkať, kým bez povšimnutia prejde okolo nej. Zjavil sa pred ňou ezoterický obchod s čínskymi mačkami šťastia, ktoré na ňu mávali a volali ju do úkrytu.

Náhle sa zdala smiešna sama sebe. Čo máš dvadsať, prekrista?

Fúkalo. Vlásenky, ktoré jej držali vlasy, si pritiahla tesnejšie k spánkom. Silnejšie zovrela rúčku na taške.

Stretli sa im pohľady, neuhla. Trvalo mu pár sekúnd, kým sa naozaj uistil, že je to ona.

„Mandy? na chvíľu akoby zaváhal.

Prikývla a podvedome pokrčila ostrým nosom ako zakaždým, keď bola nervózna. Vždy, keď si sadala za nový nepoznaný klavír, pokrčila nosom, akoby to bol nevyhnutný rituál, ktorým sa navzájom zoznamovali ešte predtým, než naň položila prsty.

„Ahoj,“ povedala ticho.

Premeral si ju.

„A ty ešte žiješ?“ zvolal prekvapene, až sa netopiere vo veži trikrát otočili v spánku a jeden rad vtákov sa prestal na chvíľu rozprávať.

Jeho údiv bol úprimný. Mal o tri roky menej než ona, no vždy sa cítil byť mladší ako zvyšok populácie.

„Hej,“ odvetila.