Matúš Mikšík
4.3.2025
Volám sa Dorota – ale kto som?
V poviedkovej zbierke Jany Varcholovej Len trochu v poriadku nájdeme protagonistov a protagonistky v stave permanentného nepokoja. Uchopenie vlastnej identity a sebarealizácia je im znemožňovaná rámcami súčasného spoločenského usporiadania, ktoré sa síce tvári ako objektívne, no v skutočnosti uväzňuje ľudské bytosti do bludných kruhov vykonávania tzv. „bullshit jobs“.
Dá sa byť celkom v poriadku? Alebo sme protagonistami a protagonistkami poviedkovej zbierky Jany Varcholovej Len trochu v poriadku, takže nám ten vytúžený vnútorný zen vkuse čosi znemožňuje? Stále nás v tomto svete zrkadiel a zosilňovačov, neprimerane znásobujúcich všetky (najmä tie nevyžiadané) podnety, niečo vyrušuje, a tak nedokážeme uchopiť našu vlastnú identitu? A je nám potom vôbec vlastná?
Sebarealizácia – zlaté teľa kapitalistického wellbeingu
Pokus rozprávačstva o uistenie sa o existencii seba samej, ktorý vidíme v závere textu Volám sa Dorota, je zúfalý – a ešte aj neúspešný. „Volám sa“ totiž neznamená ani len „som“, je to prázdny, externý denominátor. Niečo, čo je obvykle jednou z prvých informácií poskytnutých inému človeku, je tu postavené na záver, figuruje to ako to posledné, vyústenie, pointa textu. Úsilie o vyhmatanie zmyslu, zvrátené do uvedomenia si jeho absencie („nerobím vôbec nič“).
Prelína sa tu osobné a politické. Sebarealizácia, údajne privátna záležitosť, je znemožňovaná rámcami patriarchálneho koloniálneho kapitalizmu, súčasného spoločenského usporiadania, ktoré sa – celkom ironicky – tvári ako objektívne, racionálne a nepolitické. „Objektivita“ reality, udržiavaná ako status quo, je dymovou clonou podieľajúcou sa na uväznení ľudských bytostí do bludných kruhov vykonávania tzv. „bullshit jobs“ (David Graeber).
Môžeš si to dovoliť?
Deziluzívnosť situácie, v ktorej sa Varcholovej protagonistka nachádza, je podčiarknutá nielen kompozične (postavením interpretovaných viet na záver textu), ale i naratívne. Istý záblesk ľudskosti v Dorotinej korporátnej práci pre poisťovňu odchádza spoločne s jej nadriadenou, ktorá „bola odídená“ bez udania dôvodu. Ostáva len bezduchý priestor, kde treba stráviť tisícky hodín ročne, aby sme si „mohli dovoliť“ tráviť čas mimo neho.
Ono „nerobím vôbec nič“ sa dá čítať aj ako výhra nad systémom: nerobím nič a dostávam za to peniaze. Lenže takéto nerobenie ničoho vie byť poriadne ubíjajúce a je len groteskným prevrátením naruby skutočných „nepriateľov systému“: záhaľky pre záhaľku a zmysluplnej, no nekvantifikovateľnej práce. Tak (s tým) niečo robme! Autenticky zaháľajme a zmysluplne pracujme na ceste nielen k antikapitalizmu, ale i k uchopeniu našej identity.
Jana Varcholová: Len trochu v poriadku
NOMANTINELS, 2023
