Všetko najlepšie, Dušan!
Dušan Dušek vraví, že písať treba dychtivo, tak, aby to človeka napĺňalo radosťou alebo hoci aj zúrivosťou, keď to nejde, ale neopustiť to. Písanie je preňho jediný dovolený spôsob kradnutia: človek okráda sám seba. Pamäť je vývojka. Písanie je ustaľovač. A Dušan Dušek je skvelý fotograf, ktorý si do svojich textov starostlivo vyberá výseky z každodenného života. Všetko najlepšie k narodeninám, Dušan!
1.
Spisovateľ je sólista na poštárskej trúbke.
A podobne.
2.
Skúška pera, či sa mu chce písať, či udrží linku.
Tie linky sú dve: prvá je z modrého atramentu, písmeno za písmenom, ťahy pera po papieri, druhou je linka autobusu císlo 4.
Píše to.
Môžem začať.
A hneď skončiť.
No zároveň pokračovať – chodiť, loziť, tárať sa.
Pátrať, vetrať, bubnovať.
A podobne.
3.
Opakoval som sa.
A ešte aj: mýlil som sa.
V každej knihe som mal historku o fotografovi Palinovi, ktorý podľa návodu urobil búdku pre ďatle. Dočítal sa, že musí byt pevná, priemer otvoru najmenej sedem centimetrov, ba i viac. Stĺkol ju z fošní, čo mu ostali po rekonštrukcii ateliéru, potom cez vysoký konár gaštana prehodil lano s hákom, zavesil ju a vytiahol do koruny. Pomocou dlhého rebríka ju pridrôtoval asi v päťmetrovej výške – práve tam sa ďatle zvykli zdržiavať. No zrazu sa ukazovali akosi pomenej.
Pri fotení jednej blondky, ako ju Palino nazval, chodila táto paripa s dlhými vlasmi fajčiť na terasu.
Hovoril jej, aby sa tam neukazovala holá, nemusí ju každý vidieť.
Blondka na to – hneď idem dnu, len chcem vidieť toho psa, čo chodí do búdy na strom. Nebolo by to zlé, keby som sa nemýlil, išlo o celkom inú historku.
V nej náš sused Fiala, večer čo večer, hľadal cestu domov.
Najprv prešiel všetky krčmy na okolí, robil posádkového alebo ponocného, potom blúdil v tme, až kým nestretol školníčku Palcovú, ktorá išla z kostola.
Spýtal sa jej: „Dušo kresťanská, neviete, kde tu býva pán Fiala?“
„Ved vy ste pán Fiala!“
Sused sa zháčil a raneným hlasom odvetil: „Ty teľa Kristovo, ja viem, že som pán Fiala, no neviem, kde bývam!“
Skôr či neskôr by sa táto historka objavila aj v tejto knihe, pričom sám by som to ani nezbadal, tešil by som sa, čo mám v zálohe, preto sa jej zbavujem už na začiatku, chcem to mať z krku, vyhnúť sa podobným chybám, no zároveň robiť ďalšie a ďalšie.
4.
Zrádzala ma ľavá strana tela. Zo slabiny sa mi hlásil pruh, ktorý mi už dvakrát operovali na pravej strane, teraz sa mi brušná stena otvárala vľavo – ako pokazený zub. Po lete som sa s tým chcel vybrať za primárom Dudkom, ak to dovtedy vydržia, či už primár, či už pruh.
Potom sa mi hlasno a nástojčivo ozývalo rameno, vystreľovala mi v ňom tiahla bolesť, stačil prudší pohyb, hneď sa mi tam čosi kŕčovito zovrelo a poriadne zabolelo.
Do tretice: zase ma raz pobolievalo hrdlo, zapálila sa mi v ňom uzlina, od nej sa ten katar presúval až k uchu, do pántu čeľuste, ktorá ma bolela pri každom jedle. Únava materiálu sa prejavovala v nových a nových obmenách, čo sa potvrdilo aj tým, že ma zrazu prudko, až rezavo, zabolel kĺb palca pod nechtom na pravej ruke; nemohol som sa ho ani dotknúť. Diagnózu mojej ženy, že ide o poranenú žilku, potvrdila modrina.
Sťažoval som sa na ľavú stranu, tak sa ozvala aj pravá, aby ani jednej nebolo ľúto. Hovoril som si: namiesto písania prichádza údržba, začnem od hlavy, prvá bude čeľusť, vŕzgajúci pántik papule, potom ľavé rameno, musím cvičiť, inak celkom iste skapem.
Na oblohe, chytená v osnove motúzov na sušenie bielizne, visela polovička rozpitého mesiaca. Vtáky podozrivo čušali. Inokedy sa ich hlasy prepletali na slivkách či marhuliach, na sivastej jabloni, na ostatných stromoch za domom, na čerešni, na hruške – a ešte aj na košatom kríku bazy, ktorý vrastal do plota a prenikal k susedom. Vrabce v trepotavých kŕdľoch poletovali okolo kríkov malín, pomedzi ich ostré šľahúne, číhajúce na každého zlodeja.
Asi na mňa.
Želal by som si, aby sa všetky moje patálie a lapálie vyriešili rovnako, ako sa nedávno vyriešili problémy s telefónom na Hollého ulici, kde mala moja žena byt po mame. Prístroj najprv stratil signál, volal som poruchovú službu, no odtiaľ mi oznámili, že linka je v poriadku, chyba musí byť v aparáte, načo som po príchode do Prievozu opäť zavolal na linku v meste a zanechal v jej schránke odkaz: „Aparát, oprav sa.“
Na druhý deň ráno mi odtiaľ volala moja žena, že všetko funguje, aparát sa naozaj opravil. Aj sám sebe by som rád oznámil, že potrebujem opravu, no nemal som spojenie, iba z ucha do ucha – a ponuky mojej ženy na vyšetrenie som ustavične odmietal.
Nato sa mi z Piešťan ozvala sestra Kamila.
Stretla na ulici primárku z Národného ústavu reumatických chorôb, spolužiačku z gymnázia – a tá jej ponúkla, že ma vezme do liečby, stačí sa jej ozvať, dá mi termín.
„Aj tak si tu už dávno nebol,“ povedala. „Prídeš?“
„Aj by som.“
„Tak áno, alebo nie? Dám ti jej číslo. Počkaj chvíľu.“
Odišla od telefónu, aby sa hneď vrátila, najprv som počul, ako sa jej rýchle kroky tratia v hĺbke bytu, prechádzajú z kuchyne do haly, ba možno až do spálne, potom sa rovnako rýchlo ženú späť – z týchto zvukov ku mne prilietali pohyby jej chôdze.
„Píš si,“ povedala.
Dušan Dušek
Ponožky pred odletom
Slovart 2015
