Na tomto mieste je zbytočná filozofia na tému, do akej miery sa v sovietskom Rusku implementovala cenzúra a ako veľmi ovplyvnila kultúru. Stačí si pozrieť agitačné videá púšťané povinne pred každou projekciou v kine – takto máme ilustráciu komplexnú v obraze, slove, aj zvuku. Ukrajinský spisovateľ Vasilij Grossman protestoval na najvyšších miestach a snažil sa presvedčiť vtedajšiu hlavu zväzu Nikitu Sergejeviča Chruščova, aby jeho románu dožičil slobodu, čo sa však nestalo a do ovzdušia prenikol príbeh Ivana Grigorieviča až vtedy, keď sa spoločenská atmosféra uvoľnila pod vplyvom demokracie. Nie je náhoda, že sa Grossmanova tvorba objavila na knižných pultoch až vo chvíľach, keď komunistický režim zažíval paralýzu. V roku 1989 v Rusku a rok nato v preklade Igora Otčenáša aj na Slovensku. Išlo o román Život a osud. V rovnakom preklade teraz prichádza ďalší román Všetko plynie (Agora, 2021), kde sa dej orientuje okolo ponurého návratu Ivana Grigorieviča na miesta, ktoré sa mu kedysi zdali byť domovom. Taktiež tu možno hľadať paralelu medzi knihou a dobou, medzi slobodou a neslobodou, medzi úprimnosťou a zradou, aká v modifikovaných podobách zažíva svoje historické návraty a premeny. Najproblematickejší element románu bol v preukázateľnej teórii, že medzi komunizmom a fašizmom nejestvujú také hrubé múry, ako sa na každom kroku deklaruje, a to osloboditelia nemohli a nechceli dopustiť.

Ivan Grigorievič sa vracia vo vatovanom kabáte a zanedbaný. Rozbíja umelú ilúziu o domáckom pohodlí, vyrušuje svojou špinou, kritickými, ale spravodlivými reakciami a hlavne infekčným pocitom bezbrannej obete, pre ktorú spravodlivosť nikdy nenašla svoje uplatnenie. V nákazlivej krivde vlastného osudu otvára tiché súdy a necháva ich medzi svojimi vrstovníkmi, ako nikdy nepostavené šibenice, na ktoré sami roky prispievali nehmatateľným, jedovatým materiálom. Neúprimnosťou, zlobou, zatvrdnutosťou. Paranojou, akú šíril samotný diktátor Stalin a oni ju servilne podporovali v strachu o stratu vlastného zázemia. Stalinove fóbie obsiahli témy rezonujúce aj v druhej vojne.

„Niektorí ľudia sa rozpomínali na okolnosti nedávnych úmrtí svojich príbuzných a písomne žiadali orgány bezpečnosti, aby tieto úmrtia vyšetrili a vyvodili dôsledky voči židovským lekárom. Obzvlášť smutné bolo, že týmto chorým verili nielen domovníci, závozníci a šoféri, nevzdelanci a opilci, ale aj niektorí doktori vied, spisovatelia, inžinieri, študenti.“ (str. 21)

Podobné emócie za sebou zanechávali dlhé kilometre železničných tratí, po akých sa masovo deportovali nepohodlní obyvatelia Ruska. Dostať sa do nemilosti bolo pritom v úrovni školáckeho žalovania, čo sa dalo vo svoj zlomyseľný prospech ľahko využiť. Nepriateľ systému sa identifikoval hladko, stopy po zločine „bezpečnosti“ ťažko. Novým miestom na život pre neposlušných sa stávali nehostinné a zamrznuté sídla v mŕtvolnom kŕči galejí, aké pod budovateľskými heslami mali recidivistov obracať v ilúziu jednotného a neohrozeného systému. Kde však systém používa na svojich ľudí hrubú silu, tam s veľkou pompou prichádza na alegorickom voze smrť a šialenstvo. Ten voz po sebe zanecháva v ruskej rasputici, nepriechodnom blatistom mori, hlboké jamy, z akých sa snažia pokorení povstať, hoci brudné bahná sú pre mnohých jediným miestom, kde na úkor všetkých fatálnych rizík nemuseli popierať samých seba, a tak sa za touto tortúrou obracali a nachádzali v nej myšlienku škaredého a izolovaného miesta, kde však v tichosti práce a múk môžu protestovať proti nespravodlivosti.

Možno sa vrátiť z trestaneckého tábora, umyť sa vo vani, obliecť do čistej košele a vykročiť na ulicu, kde sa velebí budovateľská stránka politického zriadenia, aké všetkých odporcov necháva napospas mučivým podmienkam? Možno veriť čomusi, z čoho vzíde voči otvorenosti názorov len šikana, teror a absolútne sociálne vylúčenie? Zďaleka pritom nejde len o mučenie jednotlivca alebo úzkeho okruhu intelektuálov, konkrétnych nepriateľov režimu, ale aj o celé etnické skupiny a susedstvá. Neslávny príklad je aj hladomor na Ukrajine, a to nie ten za cára Mikuláša, ale za Stalina a roky 1932 ‒ 1933.

„Sneh zišiel a ľudia začali opuchať, opuchali od hladu. Opuchli im tváre, nohy mali ako kanvy, v bruchu vodu, jednostaj močili, ani nestihli vyjsť na dvor. Vieš, ako vyzerali dedinské deti? Videl si v novinách fotografie detí z nemeckých koncentrákov? Vyzerali takisto: hlavy vodnaté a ťažké ako gule, krk tenký ako bocian, na rukách a na nohách im bolo pod kožou vidieť, ako sa pohybuje každá kostička, každý kĺb, celá ich kostra akoby bola potiahnutá žltou gázou. Deti mali zmučené, starecké tváre, akoby dojčatá boli prežili na svete už sedemdesiat rokov. Pred príchodom jari už ani nemali tváre, len také vtáčie hlavičky so zobáčikom, s papuľkou, ako žaba - s tenkými, doširoka otvorenými perami, alebo ako malá rybička s otvorenými ústočkami. To už neboli ľudské tváre. A tie ich oči, Panebože! Súdruh Stalin, pre živého Boha, videl si tie oči? Možno, že o tom ozaj nevedel, on, čo napísal článok Závrat z úspechov.“ (str. 111)

Okrem dokumentárnej ilustrácie pekelného hladomoru sa Vasilij Grossman vo svojej knihe obracia aj za spisovateľmi svojej doby, medzi ktorých sa zdanlivo nevie zaradiť. Ako je možné ignorovať takú rozsiahlu krivdu, pokračovať v písaní, nepoukazovať na skutočné problémy? Román Všetko plynie odhaľuje neuveriteľnú ľudskú imunitu voči tragédiám, akých sa dopúšťa náš druh.

„V ten deň som si kúpila noviny a prečítala článok Maxima Gorkého, že deti potrebujú kultúrne hračky. To vari Maxim Gorkij nevedel o tých deťoch, ktoré vozy vyvážali na smetisko? Načo by im boli hračky? Alebo o tom vedel? A napriek tomu mlčal, tak ako mlčali všetci ostatní? A napriek tomu písal, tak ako písali ostatní, že tie mŕtve deti jedia slepačiu polievku.“ (str. 114)

Josif Vissarionovič Stalin, neohrozený vládca Ruska a papierový víťaz druhej svetovej vojny, začiatkom marca 1953 zomrel. Zmiešaná atmosféra krajiny, v akej dlhé roky určovala dynamiku tortúra, ilúzia jednoty a teror, sa odrazila na ambivalentnom zrkadlení pravdy. Rus však ešte nestihol odhaliť plnosť a podstatu svojej integrity, zaujať postoj voči okoliu a systému a pri moci už bol po sérii politických machinácií Nikita Sergejevič Chruščov. Ten istý politik, ktorý autorovi knihy s týmito postrehmi znemožnil publikovanie a cenzúrou strážil myšlienky identifikujúce paralely medzi fašizmom a komunizmom, hoci sám kult osobnosti, aký okolo seba udržiaval Stalin, odsudzoval. Prirodzene, motívy démonického Ruska s represívnym postojom k odporcom boli známe, nie však publikovateľné, a tak si hľadali cestu k čitateľovi dlhé dekády, až si ju napokon, po autorovej smrti, našli. Aby myšlienky prežili, často museli zo zväzu putovať na západ, ako to bolo aj v prípade prózy Všetko plynie.

Panta rhei, ako sa často zmierlivo hovorí v prípadoch, keď sa chceme potešiť a slovne ohradiť voči plynutiu času. Ten je ako ruská rieka absorbujúca topiaci sa ľad. Vo svojich mrazivých vodách hltá všetko, čo jej stojí v ceste, dlhé kilometre sa nekompromisne valí, vzbudzuje rešpekt, hoci donedávna driemala pod hrubou vrstvou ľadu. Čas aj voda vo svojom toku spracujú všetko, treba však byť na pozore, či rieka čosi nevyplaví.

Vasilij Grossman: Všetko plynie

Agora, 2021

Preklad: Igor Otčenáš

obraz: Stanislav Žukovskij (1873 – 1944), Polnoc

Zobraziť diskusiu (0)