Po opakovanom prečítaní som sa presvedčil, že je výborná, po všetkých stránkach. No a že je vlastne o nás, aj v tom prekonala prekladateľovo hodnotenie – radi by sme mali takú úroveň národného, historického, duchovného uvedomenia, ako Babkovove postavy, radi by sme tak hĺbkovo reflektovali spoločenské turbulencie osemdesiatych a deväťdesiatych rokov, chceli by sme tak jasne rozoznávať nadčasové duchovné hodnoty a ich prežívanie v protivenstve voči ubíjajúcim historickým i súčasným politickým osudom. Takže je to skôr o tom, akí by sme aj my radi boli.

Je to iste románová a mierne romantizovaná predstava elity, ktorú autor zosobnil v čudáckom intelektuálovi Franciškovi, odhodlanom aktivistovi Bahdanovi a krásnej umelkyni Eve Daminike. Ťažisko diela je v zápase o prebudenie duše národa, o jeho sebauvedomenie, vlastnú tvár a kultúru. Triáda hlavných hrdinov stelesňuje tri životné funkcie národnej duše a tri formy jej boja o prežitie: tvorbu a kultiváciu duchovných hodnôt, pri bytostnom spojení s „dušou sveta“. Jej základ je tu v obrazoch z hinduistickej a budhistickej filozofie, ale životodarné sú aj ďalšie zdroje z klasickej i modernej svetovej kultúry od gréckej mytológie a starej čínskej literatúry cez plejádu klasických, moderných i postmoderných autorov. Francišak v básnickej a esejistickej tvorbe prirodzene nadväzuje aj na odkaz bieloruských klasikov, po prvom zaváhaní s ruštinou píše výhradne po bielorusky. V jazyku, ktorý podľa jeho nadšeného vyznania „okamžite vylučuje akúkoľvek nádej na úspech, na ohlas, na svetovú slávu“. Podobne si za odbor štúdia zvolil orientalistiku, keďže vraj od detstva sa chcel vymaniť zo svojej doby, lebo z jej znamení sa mu chcelo zvracať. Preto sa „túžil zaoberať tou najextravagantnejšou a najnepotrebnejšou vecou, akú si len vedel predstaviť“. Tým dal najavo úplnú rezignáciu na reálne uplatnenie tvorivých aktivít, čím sa zbavil akýchkoľvek postranných ambícií v súvislosti s tvorbou, akoby sa zasvätil čistému duchovnu.

Ihar Babkov s prekladateľom Ľuborom Matejkom

Duchovná základňa plnohodnotnej národnej existencie (a nie nejaká nadstavba, ako to máme zafixované vďaka ignorantskému materializmu, marxistickému i trhovému) potrebuje k sebe druhú životnú funkciu – politické zabezpečenie a podporu, či aspoň toleranciu a rešpekt od politickej moci. Úsilie o otvorený a slušný charakter národnej politiky predstavuje osvietený a nepoliticky poctivý aktivista Bahdan. Eva Daminika zosobňuje čistú krásu, aristokratickú, ušľachtilú, umeleckú. Tiež nevyhnutnú pre dušu, človeka i národa. „Ona nielen hudbu robila... Ona sama bola hudbou,“ hovorí autor. Je tiež citovou funkciou duše – Francišak i Bahdan sú do nej zaľúbení a ona ich má rada oboch rovnako. Žartovne si predstavuje, že si ich bude držať ako hárem.

Spomínaný zápas o život duše národa by sme u nás označili ako boj o zachovanie národnej identity a traja románoví protagonisti by boli po našom národne orientovaní, národniari. Je riskantné používať tieto pojmy, tak strašne, možno beznádejne zdiskreditované. Ani Babkov ich nepoužíva, ale preto, lebo on sa v tomto texte očividne vyhýba explicitným zovšeobecneniam, napriek tomu, že je predovšetkým filozof. Najmä si však treba uvedomiť významný rozdiel medzi vážnosťou týchto pojmov v našom a v bieloruskom kontexte. Tam je pojem národná identita naplnený duchovnými hodnotami, veľmi vzácnymi, lebo sú dlhodobo spochybňované a existenčne ohrozené. Keď po stáročiach takého stavu začiatkom 90. rokov na chvíľu svitla nádej, že budú oficiálne uznané a bude možný ich prirodzený rozvoj, Bielorusi – elity v zhode s ľudovými masami – tú historickú šancu premrhali. Je to prejav nevídanej statočnosti, presvedčenia o správnosti svojho úsilia, keď v tej všeobecnej rezignácii a apatii, čo nasledovala a trvá dodnes, niekto napriek perzekúciám štátnej moci zveľaďuje hodnoty národnej identity. Ako Ihar Babkov a jeho románové postavy, aj ako napríklad jeho vydavateľ Ihar Lohvinov. Mohol by som si odpustiť poznámku, že u nás je to presne naopak, ale nedá mi to.

Situáciu takých Bielorusov azda najlepšie vystihla Bahdanova poľská priateľka: „Vy ste šťastní. Vy ešte máte proti komu bojovať,“ a po chvíli: „Hoci už niet o čo.“

Ihar Babkov v Minútke dokázal spojiť úplne odlišné a nekompatibilné substancie: situáciu aktívnej časti bieloruskej elity a orientálnu mystickú spiritualitu. Minský intelektuál typu Babkova a jeho Franciška je zrejme taký vyhladovaný po veľkých duchovných dimenziách, že vie integrovať do svojho duševného sveta aj také vzdialené a monumentálne učenia. Babkov asi má budhistické videnie sveta hlboko zažité, lebo jeho esejistické uvažovanie aj s obraznosťou je ním preniknuté. V celom románe, azda okrem druhej časti venovanej Bahdanovi a politike, sú rozoznateľné budhistické koncepty, ako absolútna jednota a harmónia všetkého, popretie existencie času, alebo odmietanie príčinných súvislostí. Jeho štýl, hoci esejistický, má pritom celkom moderný európsky švih, spád a vtip, aj pri minimalistickom príbehu čitateľa vťahuje, opantá a nepúšťa. Preto som Minútku s pôžitkom čítal aj druhý raz a teším sa, že si ju po čase prečítam znova. Ešte som neodhalil všetky jej pôvaby.

Ihar Babkov:

Minútka. Tri príbehy.

vydalo Artforum 2014

preložil: Ľubor Matejko

Recenzia bola pôvodne uvedená v Rádiu Devín.

Zobraziť diskusiu (0)