Smiech cez slzy

Pre amerického novinára Jacoba Mikanowského (píše aj pre The New Yorker a The Guardian) ide o intímne dejiny kvôli jeho pôvodu.

„Moji předkové jsou zdrojem a východiskem všeho, co píšu.“

Židovská časť jeho rodiny patrila do sveta sekulárnej židovskej inteligencie, ktorá mala blízko k poľskému literárnemu dedičstvu. Druhá, kresťanská, časť jeho predkov je poskladaná z nezlučiteľných príbuzenských vetiev s rozličným postavením a profesiami. Sú v nej roľníci, remeselníci aj aristokrati pochádzajúci z Maďarska, Litvy a Česka, pričom sa všetci považovali za Poliakov.

Východná Európa je pre obyvateľov západnej časti kontinentu súhrnným označením geografického územia chudoby, zločinnosti a svárov. Je považovaná za šedivú a tragickú. V skutočnosti je to predovšetkým ríša absurdity a povestného smiechu cez slzy.

Mikanowski hľadal základné obrazy, cez ktoré môže čo najnázornejšie (a pritom pomerne systematicky) vyrozprávať staršiu i novšiu históriu východnej Európy. Všíma si náboženstvá, ríše a národy, národnosti. V dvadsiatom storočí sa sústreďuje na obdobie vojny, stalinizmu, socializmu a definitívneho potvrdenia národných štátov vznikajúcich na troskách komunistických federácií.

Zmes príbehov, rozprávaní, osobností a udalostí je neskutočne pútavá. Z tejto pestrosti dodnes ťažia jazyky, kultúrne tradície a spoločenské zvyky.

Proti zabúdaniu

Súčasná mytológia východoeurópskych národov (vrátane nás) je poznačená falošnou snahou minulosť eliminovať a prispôsobiť ju aktuálnej politickej či ideologickej zákazke. Najdôležitejšie je vytvoriť domácu galériu hrdinov, ktorí sa vzopreli stáročnému útlaku ríš či cudzích mocností a z temnoty dejín oslobodili jadro svojho národa. Pritom dejiny Osmanskej ríše ukazujú prelínanie násilia a pozitívnych vplyvov v spojení s úsilím o pragmatickú prosperitu.

Najzaujímavejšie, paradoxné i prekvapivé príbehy sa zrodili na okrajoch východnej Európy. Ešte dnes stoja vo východnom Poľsku mešity. V Sedmohradsku nemeckí kolonizátori postavili luteránske opevnené kostoly, kúsok od nich je možné ešte aj dnes navštíviť arménsky chrám.

V zmesi náboženstiev a kultúr sa pohybovali kacíri, putovní mystici, zázrační rabíni, proroci, kočovníci, kolonizátori a žobráci všetkého druhu. Región bol v pohybe. Paradoxne, práve dnes napriek dynamickej dobe jeho obyvatelia túžia viac po stabilite a izolácii. Súčasné migračné vlny sú na smiech v porovnaní so všetkými masovými pohybmi včerajška, hoci nie všetky boli dobrovoľné.

Najnovšie dejiny východnej Európy končia transformáciou. V súčasnom politickom kvasení, z ktorého vystupujú strašidelné postavy demagógov, populistov a autokratov, je optimizmus ťažko skúšaný. Neskutočne rozmanitý kus Európy patrí medzi popredné územia zabúdania.

Oživovanie pamäti v štýle Jacoba Mikanowského je zábavné, ale aj extrémne užitočné. Poskytuje nové dôvody na hrdosť, pretože prežiť rozmanitosť je dobrý výkon.

Jacob Mikanowski: Sbohem, východní Evropo (Intimní dějiny země, která nebyla)

Preklad: Irena Steinerová

Host, 2024

Zobraziť diskusiu (0)