Na začiatku je zmätený rodič a na konci (možno) tiež
Pamätám si, že prvá kniha mi pomohla pochopiť alebo skôr uchopiť procesy porozumenia pre kontaktnosť mojej dcéry Tamu. Že sa to deje preto, lebo deväť mesiacov v bruchu počúvala tlkot môjho srdca, cítila môj dych, počúvala môj hlas. Veľmi jasne mi pomenovala všetky procesy, ktoré musím absolvovať, ak je mojím cieľom vychovať z nej emocionálne stabilného človeka s bezpečnou vzťahovou väzbou voči svojej materi.

To dám, vravím si.

A dala som. Dokonca dodnes dávam. Moja dcéra na mne práve leží a spí. V čase čítania tejto knihy (poznatky sa totiž špecializovali na prvý rok života) som uverila, že vo veku dva a pol roka už čosi pospí aj bez môjho tela. Ale nie, záver knihy o prvom roku dieťaťa sa nám zatiaľ nepodarilo precítiť ani v jej dva a pol roku.

Chcem tým povedať, že nie všetko, čo sa v knihách o rodičovstve píše, sa aj v skutočnom živote žije. A tiež že je to v poriadku. Aj vy a vaše dieťa ste v poriadku.

Skúšali ste múdre vety v praxi, ale nefunguje vám to: čo s tým?
Na prvý pohľad sa nám zdá, že cieľom kníh o rodičovstve a výchove sú odpovede na otázky zmätených či zneistených rodičov. Je to naozaj tak?

Je. Ale len za špecifických podmienok a iba ak ku knihe pristúpite ako k inšpirácii, s otvorenými očami či srdcom. A tiež s pripustením, že niektoré veci vám možno nefungujú aj preto, že ste ich nerobili vhodne. Cieľom príručiek o rodičovstve nie je poskytnúť vám manuál na konkrétne pochopenie vášho dieťaťa, tak ako vám kniha o úspechu nenájde vysnívanú prácu.

Všetko si to musíte odmakať vy, intenzívne a dlhodobo: každý jeden deň, každý jeden pocit. Neexistujú skratky. Ani v knihách o rodičovstve.

Čiastočné nepochopenie tohto žánru spočíva v zvláštnom opare nutkavej túžby po (ideálne okamžitom) vyriešení pálčivých momentov. Čo s tým? Nuž, čítať to s menšími nárokmi na knihu a s väčšími na seba samých. Nech to znie akokoľvek tvrdo.

Vety z knihy namiesto vlastného jazyka
Opačný extrém je potlačenie vlastnej prirodzenosti a túžba znieť vďaka knihám o rodičovstve ako „dokonalý rodič“. Naučiť sa repliky odborníkov a odborníčok z obavy pred vlastnou prirodzenosťou, lebo sa bojíme, že by sme si ňou skántrili dieťa. Slovo trauma totiž vylietava z každého otvoru, cez ktorý prelezie. Bojíme sa, že to pokazíme. A tak sa uchyľujeme ku knihám o rodičovstve. Viem to, lebo som tým sama prešla. Bolo to podobné, ako keď som sa na gymnáziu učila naspamäť definície z fyzicky a chémie, tváriac sa, že im rozumiem.

Nerozumela som. A ani tým procesom, myslím medzi mnou a Tamou, keď som ich vyslovovala bezmyšlienkovito, naučene, lebo modelová situácia v knihe znela takto. Alebo som po tom z toho mala mindráky, lebo som, naopak, neznela do bodky ako modelová situácia z knihy: ako keby na svete existovalo len jedno správne riešenie. Tento motív okrajovo súvisí s tým predchádzajúcim, ale predsa sa líšia.

V tom prvom čakáme na zázraky a v tom druhom veríme viac knihám ako sebe. Ideál je veriť v zázraky, ktoré vieme robiť my samy. Za určitej pomoci kníh o rodičovstve, ktoré vedia byť užitočným kompasom a majú schopnosť fúknuť vietor do plachiet, keď to potrebujeme.

Aj preto si myslím, že vedia byť príjemným spoločníkom na vašej ceste, ale ako aj náš vzťah s deťmi, aj knihy a ich múdra majú svoje hranice. Záverom si dovolím dodať, že neposlušné deti neexistujú a objaviť v sebe dobrého rodiča viete kedykoľvek. Dôležité je len „respektovat a být respektován“, nadýchnuť sa a povedať si „maminko, nekřič!“ a sem-tam tiež prelistovať napríklad aj Psychológiu pre milujúcich rodičov.

Profilový obrázok: Ľudovít Fulla: Deti (zdroj:webumenia.sk)

Zobraziť diskusiu (0)