Z Ameriky priviezol iba opasok

Kvôli záverečným stranám je neslušné tento román označiť za zábavný. Napriek tomu je rozprávanie o Nathanovi Stramerovi, ktorý sa vrátil z krátkej americkej emigrácie späť do Tarnova, a jeho šiestich deťoch naozaj vtipné.

Nathan je zasnívaný až naivný. Výzorom pripomína zápasníka. Na otázku, ako sa má, zvykne odpovedať: „Celkom dobre, ale nie beznádejne.“ Pri záchvatoch zúrivosti nadáva po anglicky, a keď zaľahne do postele so žalúdočným katarom, celá domácnosť musí stíchnuť. Každú chvíľu rozbieha nový nepodarený biznis. Aj preto rodina žije vlastne v jedinej miestnosti a vo všetkých ohľadoch skromne. Synovia zažívajú chlapčenské dobrodružstvá v tarnovských uliciach na spôsob Huckleberryho Finna. Snívajú o dospievajúcich spolužiačkach a doťahujú sa s nežidovskými kamarátmi.

Do vojny chýba ešte viac ako desaťročie a spolužitie obyvateľov Tarnova je len príležitostne narušené relatívne bezvýznamnými konfliktmi. Zástupca starostu mesta je tradične zo židovskej komunity.

Stramerovskí chlapci sú talentovaní a hovoria po poľsky dokonale. Poľský nacionalizmus vyznávačov mojžišovského náboženstva vyčleňuje viac psychologicky ako prakticky. Dramatickejšie sú sociálne rozdiely a politické konflikty medzi sionistami a komunistami.

Nech sa deje čokoľvek, základným prístavom bezpečia je spoločné stolovanie Stramerovcov. Nathanov americký opasok slúži väčšinou iba ako varovanie. Ich skromný život nie je zďaleka ľahký, ale základné rámce sú zásluhou rodinného zázemia prívetivé a bezpečné.

Hitleria

Dvaja stramerovskí synovia kvôli sympatiám s komunistickým hnutím končia vo väzení. Najtalentovanejší synovia odchádzajú na školy do Krakova a uvoľňujú miesto v maličkom byte tým najmenším.

Atmosféra sa postupne – ešte pred nemeckým útokom na Poľsko – zvrháva. Pribúdajú slovné a fyzické útoky aj opovrhovanie židovskými susedmi. Tragédia je blízko a je predznamenávaná mnohorakými signálmi. Jedno zo stramerovských dievčat dostáva namiesto vyznaní lásky papierové cestovné lístky do Palestíny, prirodzene iba v IV. triede. Učiteľka ju rozosmiatu zmrazila slovami: „V Hitlerii by ti nebolo až takto veselo, Vilhelmína.“

Stramerovské deti vzbudzujú sympatie. Vzdorujú nešťastnej dobe s nesmiernou húževnatosťou, odvahou aj vzájomnou vernosťou, ktorá je silnejšia ako ich zlyhania.

Łoziński rozpráva sebavedomým štýlom. Nebojí sa preskakovať do vedľajších časových línií – a robí to tak, že sa čitateľ nestratí.

Stramerovská rodinná kronika je napriek prichádzajúcemu čiernemu mraku pôvabná. Pre autora, ktorý je synom uznávaného filmového dokumentaristu Marcela Łozińského (narodil sa na začiatku vojny v Paríži, po vojne sa rodina vrátila do Poľska), je román osobnou záležitosťou. V tomto prípade to však neznamená neznesiteľnú porciu smútku.

Mikolaj Łoziński: Stramer

Preklad: Karol Chmel

Slovart, 2025

Zobraziť diskusiu (0)