O fašistoch

Je neskorá jeseň roku 1974, zo sivej oblohy padá mrznúci dážď a vzduch je nasýtený pachom mazutu, z ktorého je mi nevoľno. V maringotke je teplo, lebo je napojená na paru. To je vždy prvá vec, ktorú naša partia urobí, keď zaparkuje maringotku niekde v areáli rafinérie Slovnaft – napojí ju na paru. Sú v tom zruční. Sú to potrubári.

Náš predák má husté čierne vlasy ulízané dozadu od baretky, nízke čelo a veľké brucho. Rukou veľkou a mäsitou ako medvedia laba si napichuje kus slaniny a cibule, nasleduje chlieb, ktorý si pomaly vkladá do úst, ako keby to bola hostia. Tá pomalosť je kľúčom k úspechu, preto je najlepší zvárač v celom Slovnafte. To brucho slúži ako ťažisko.

Je deväť hodín ráno, čas na desiatu, ktorá sa často pretiahne až k obedu, lebo je komunizmus a práca počká. Päť chlapov fajčí a pije pivo z fľaší, rozhovor chvíľami viazne a opäť sa lenivo rozbehne, podobá sa na kľukatú rieku tečúcu podľa príkazov terénu. Tunajší terén zastavuje rozhovor, kedykoľvek hrozí, že sa do témy pripletie politika.

Ja som učeň, a preto len počúvam. Sú to v mojom živote prví cudzí dospelí muži, s ktorými trávim celé dni. Prijali ma medzi seba s ľahostajnou toleranciou, lebo vedia, že som tu len dočasne.

O rúrach ma naučili všetko: zvárať ich, ohýbať a brúsiť, chodiť po nich v desaťmetrových výškach a naučili ma ďalšie veci, ktoré nikdy nebudem potrebovať. Ale okrem toho mi dali ešte niečo, čo sa mi v živote veľmi zíde.

Dali mi nahliadnuť do svojho sveta, do ktorého som nechcel patriť. Nechcel som byť robotníkom, chcel som študovať, lenže diktatúra mi to zakázala a poslala ma medzi týchto chlapov. Strávil som medzi nimi rok a práve vďaka nim som pochopil, čo som si predtým nevedel predstaviť: ako žijú a premýšľajú ľudia, ktorí si nekladú otázky o povahe bytia, nečítajú knihy, nezaujímajú ich dejiny a pojmy ako dobro a zlo chápu len ako osobnú kategóriu. Dobré je to, z čoho majú prospech, a naopak.

Boli to srdeční a veselí muži. Zabudol som ich mená, ale ich tváre si pamätám. Aj postavy. Videl som každý deň ich svalnaté telá, ktoré si v spoločných sprchách dôkladne namydlili a radostne prekrikovali šum tečúcej vody, lebo o chvíľu už budú vychádzať z fabriky, doma budú pozerať televíziu a večer možno pôjdu do krčmy.

Boli sebavedomí a báli sa len jediného človeka. Tým bol majster, malý a mĺkvy komunista, ktorý im z času na čas zrazil prémie, keď ich našiel v maringotke piť pivo.

Patrili k tej väčšine, ktorá odmietala vpustiť veľké dejiny do svojich súkromných životov, lebo rozumne usúdili, že pokúšať sa porozumieť svetu je zbytočne vynaložená energia.

V tom roku odstúpil americký prezident Richard Nixon po afére Watergate, v Portugalsku prebehla „karafiátová revolúcia“, ktorá viedla ku koncu diktatúry, v Grécku padol vojenský režim a prebehli demokratické voľby, po špionážnom škandále rezignoval nemecký kancelár Willy Brandt, turecká armáda vtrhla na Cyprus a Malta sa stala samostatnou republikou.

Nič z toho sa do myslí týchto mužov v maringotke nedostalo, všimli si len zdraženie benzínu, ktoré súviselo so svetovou ropnou krízou v predošlom roku. Tú spustila Jomkipurská vojna, ktorú Egypt a Sýria začali proti Izraelu a prehrali ju, lenže o nej títo muži nemali ani poňatia.

Rozprávali sa o svojich autách a motorkách, ktoré neustále opravovali a zháňali na ne súčiastky, o prísadách do klobás, ktoré si po zabíjačkách navzájom ochutnávali, o rybách, ktoré nechcú brať, o kolegoch z inej partie, ktorých podrobne ohovárali.

A samozrejme o ženách. Najčastejšie o mohutnej predavačke v kantíne, ktorú rečami vyzliekali donaha, ale zdalo sa mi, že to robia skôr z povinnej mužskej nadradenosti, bez vášne, ktorú mali vyhradenú pre autá a rybolov. Zo steny maringotky sa na mňa z plagátu Playboya pozerala krásna nahá žena, ale oni si ju už dávno prestali všímať.

Títo muži sú už s najväčšou pravdepodobnosťou všetci mŕtvi, ale v mojej pamäti ožívajú vždy, keď príde reč na tú záhadnú bytosť, ktorej hovoríme mlčiaca väčšina.

Neboli hlúpi. Dokonale sa vyznali vo svojom mikrokozme, ale informácie z vonkajšieho sveta prijímali náhodne, ako keď si rozložili staré noviny, na ktorých si čistili cibuľu, a zrak im padol na titulok, že sa v Keni zrútilo nemecké lietadlo. Chvíľu sa hádali, kde je Keňa, a potom usúdili, že nemecké lietadlá nestoja za nič.

Nevedomosť týchto mužov bola z ich pohľadu rozumná. Aj keby vedeli o príčinách zdraženia benzínu, nijako by im to nepomohlo. O podstate komunistického režimu vedeli dosť na to, aby v ňom dokázali pohodlne prežívať, nemali dôvod počúvať Hlas Ameriky.

Zámerná nevedomosť bola nielen výhodnou životnou stratégiou, ale bola aj morálne neutrálna. Som si istý, že nemali radi komunistov, lebo jeden taký bol ich neobľúbeným šéfom. Diktatúra sa síce opierala o ich pasivitu, ale určite by sa ohradili, keby som im vyčítal, že jej ňou slúžia.

Správali sa podľa svojej prirodzenosti a vyčítať im ju by bolo ako vyčítať ovci, že nechce jesť mäso. Ku mne sa správali s ľahostajnosťou, ktorá by sa dala nazvať aj toleranciou, len občas ma poslali po rožky a tresku do kantíny a potom sa vypytovali na predavačku. Inak sa ma ani raz na nič nespýtali.

Odvtedy ubehlo pol storočia a táto mlčiaca väčšina začala hovoriť. Tá zmena je rovnako prekvapivá a hrozivá, ako keby ovce začali jesť mäso.

Svoju zámernú nevedomosť, ktorá bola kedysi obranou voči politickej moci, odrazu mlčiaca väčšina vymenila za presvedčenie, že svetu rozumie a má právo ho meniť na svoj obraz.

Dnes by sa chlapi z maringotky rozprávali o tom, že elektrické autá sú výmyslom elít, ktoré chcú ovládnuť obyčajných ľudí, že Ukrajinci sú nacisti a Rusi vedia, čo robia, keď ich bombardujú, že ženy, gejovia, imigranti a Rómovia sa vymkli kontrole a treba ich vrátiť tam, kam patria, kým nebude neskoro.

Vtedy boli tí muži na svoju nevedomosť možno aj skryto pyšní, dávali ňou komunistickému režimu najavo, že ich nezaujíma. Dnes je to naopak. Majú mobily, ktoré ich utvrdzujú v pyšnom presvedčení, že svetu rozumejú, hoci sú rovnako provinční a nevedomí ako vtedy.

Moja dávna skúsenosť s touto mlčiacou väčšinou sa mi teraz zíde. Viem si predstaviť, ako premýšľa a ako žije. Nekladie si otázky o povahe bytia, nečíta knihy a pojmy ako dobro a zlo chápe len ako osobnú kategóriu. Dobré je to, z čoho má zajtra prospech. A naopak.

Môžu to byť rovnako veselí a srdeční ľudia ako vtedy, ale na rozdiel od nich sú teraz pre mňa hrozbou.

.............

Autor: Martin M. Šimečka

Vydavateľstvo: N Press, s. r. o.

Žáner: eseje, politika, spoločnosť

Počet strán: 176

Rozmer: 115 × 185 mm

Väzba: mäkká

Dátum vydania: 28. 10. 2025

Expedícia: 22. 10. 2025

ISBN: 978-80-8230-413-1

Odporúčaná predajná cena: 16,90