Bolo by ťažké a hádam i nespravodlivé presne definovať tému, ktorej sa Šimečkov Džin dotýka. Novely Výpoveď, Žabí rok a Džin sú väčšmi otázkou ako odpoveďou, majú bližšie v pokornému prijatiu ako donkichotskému blúzneniu a istotne k nim prináleží spojenie obnažujúci literárny akt. Samotný Martin Milan Šimečka vyrastal v rodine známeho filozofa a disidenta Milana Šimečku, ktorého komunistický režim za prejavy slobody zatvoril do väzenia. Senzitívnu, elegantnú a krásnu matku toto nedobrovoľné vyčiarknutie zo spoločnosti vnútorne zožiera a jej cukrovka je akýmsi prirodzeným fyzickým vyústením vnútorného trápenia a tápania. Na synov dopadá prizma režimu v podobe zákazu študovať, vyjadrovať sa, voľne dýchať. Mladý Martin je napriek intelektuálnej povahe nútený pracovať fyzicky. Džin sa však nedotýka iba perzekúcií, ktoré na rodinu trpko dopadli, otvára tému lásky s pôvabnou intelektuálkou Táňou, často bolestného hľadania vlastného ostrova istoty, vyprevádza na cestu za sebapoznaním. Šimečka sa napriek uštedreným ranám osudu a doby nestavia do pozície martýra, hlboko zakorenené dobro považuje za prirodzený morálny kódex. V prvej novele Výpoveď sugestívne maľuje obrazy nemocničného prostredia, kde pôsobí ako ošetrovateľ. Dennodenné operácie mozgu, stret života a smrti podáva so silným nábojom pravdivosti a obrazotvornosti. Akoby sa aj jeho pero menilo na chirurgický nôž, nemilosrdne a presne smerujúci do útrob poznania, ktorý reže bez zaváhania s jediným cieľom. Odstrániť nádor patologický, ale aj metafyzický – zhluk buniek klamstva a falošného pátosu. Zoči voči smrti sme si všetci rovní a Šimečka tento svoj nemocničný údel vníma takmer ako katarziu, rituál pripomínajúci konečnosť a oslavujúci život. Žabí rok bližšie ukazuje vzťah medzi mužom a ženou, Táňou a Martinom, a napriek mladíckej vôni omamného oparu letnej Bratislavy, fyzického spojenia a vzájomného duševného vylaďovania v ňom zaznieva akási vyššia múdrosť. Ako ťaživý mrak visí nad mladým autorom otcovo väzenie, núti pýtať sa mnoho otázok ohľadom významu bytia a žitia v neslobode, nutkavo pripomína, aké náročné je vážiť si seba samého, keď má duch odstrihnuté krídla. Ale Martin Milan Šimečka pozná svoj vnútorný ventil. Behanie sa v autorovom podaní transformuje na posvätný rituál a spojenie s fyzickým mu neuberá na duchovnosti, naopak – stáva sa vďaka nemu čistým extraktom bytia. V záverečnej novele Džin sa Šimečka po krátkom odbehnutí do profesie predavača v železiarstve opätovne vracia do nemocnice, tentoraz priamo k dejisku existenciálnej skúsenosti – do pôrodnice. Potraty, pôrody, ženské telá meniace sa na schránky s dôležitou poštovou zásielkou, oči hladné po láske. A nad tým všetkým mimoriadne pozorovateľské oko autora a jeho príbeh.

Jednotlivé novely vychádzali v 80. rokoch v samizdate, po revolúcii sa dočkali súborného knižného vydania, ktoré už posledné roky nebolo dostupné. Nový knižný šat však nie je len úctivou pripomienkou samizdatového spisovateľa. Literatúra Martina Milana Šimečku je mimoriadne umelecky zaujímavá, príťažlivá a čítavá. Poetický jazyk, zmysel pre nečakané a prekvapivé metafory spolu s vycibreným pozorovateľským okom a akýmsi spojením surového, a predsa láskavého pohľadu na život sú základom pre prenos rozmanitých nálad a atmosfér knihy. Úzkosť, melanchólia, odpor, ale aj opojná ľahkosť, túžba, boj a jemnocitnosť zároveň vyznievajú v podaní Šimečku prirodzene a uveriteľne. Neskrývajú sa za strohosť, nehanbia sa ukázať a pretvárať. Zarývajú sa hlboko pod kožu.

(Knihu pre Rádio Devín recenzovala literárna publicistka Diana Mašlejová.)

Zobraziť diskusiu (0)