V poslednom čase sa mi do rúk dostávajú diela, či už literárne, alebo kinematografické, ktoré hovoria o momentoch, v ktorých človeka nafacká život tak, že stratí všetky ilúzie a rezignuje na obyčajnú existenčnú priemernosť. Vo Vysnívanom živote Ernesta G. vykresľuje Jean-Michel Guenassia bolestivý kontrast veľkých ideálov a následného trpkého vytriezvenia. Určite si uvedomuje desivosť stavu bezmocnosti a vedomej neschopnosti splniť si svoje sny. Možno práve preto je jednou z hlavných (ak nie najhlavnejšou) tém jeho románu život v komunistickom režime v Československu, ktorý, bezpochyby, pripravil o sny a ideály tisíce ľudí.

„Bili sme sa za to, aby ste neboli obeťami vykorisťovania, nie aby z vás vyrástli malí konzumenti.“ (s. 406)

Na románoch, ktorých dej zaberá také rozsiahle obdobie, podobne ako v Ernestovi, je zaujímavé sledovať autorovu literárnu zručnosť. Mal by dokázať posunúť svoje postavy vpred nielen dynamicky, ale aj psychicky, lebo okrem tela starne aj myseľ a šesťdesiatnik nemôže rozmýšľať úplne rovnako, ako keby mal dvadsať. Guenassiovi sa tento posun podarilo dosiahnuť. Badateľný je najmä na hlavnom hrdinovi príbehu, Josefovi Kaplanovi. Ten sa z mladého búrliváka stáva distingvovaným vedcom a lekárom, oddaným svojej práci, a čím viac starne, tým je nostalgickejší a sentimentálnejší.

„Svoje spomienky si nevyberáme. Umlčujeme ich a zaháňame, ale ony sa vracajú a nepýtajú sa na názor.“ (s. 274)

Oba Guenassiove romány, ktoré som zatiaľ prečítal (Klub a Ernest), spája z dejovej stránky jedna vec: život. Guenassia dokonale ovláda umenie zachytávania drobných nuáns peny dní a ich následného prenášania na papier. To sa odzrkadľuje na obsahu jeho kníh: nie sú o ničom inom ako o živote, a preto v nich je všetko; láska, priateľstvá, sklamanie, smútok, odchody a opätovné stretnutia, zrada, smrť, nádej...

„‚Prečo sú tí, čo bránia mier, zbabelci, a tí, čo bažia po vojne, hrdinovia?‘“ (s. 94)

Ak by sme mali porovnať Vysnívaný život Ernesta G. s Klubom nenapraviteľných optimistov, našli by sme rozdiely, ale aj podobnosti. Oproti Klubu je dejová línia Ernesta chronologicky priamočiarejšia a vo výsledku pôsobí menej komplexne, čo je paradoxné, lebo zaznamenáva oveľa dlhší časový úsek. Kým Klub na čitateľa dýcha nostalgiou Paríža šesťdesiatych rokov, z Ernesta srší v prvej tretine exotika ďalekého Alžíra, ktorú vystrieda optimizmus a následná rezignácia na život pod vládou komunistickej strany v Československu. Prekvapivé je, že Guenassia nevenuje veľa priestoru míľnikom tejto éry, ale väčší dôraz kladie na osobné míľniky v živote postáv.

„Láska nie je komplikovaná, to my sme komplikovaní.“ (s. 360)

Vysnívaný život Ernesta G. je zručne a kvalitne napísaný román, ktorý svojmu čitateľovi (okrem zaujímavého príbehu) sprostredkuje množstvo poznatkov o medicíne, politike, pomeroch v Československu druhej polovice dvadsiateho storočia... Je zvláštne horkosladký a práve táto príchuť mu dodáva ten pravý punc skutočného života.

„Napokon všetci zmĺknu. Podstatné veci ostávajú nevypovedané v našom vnútri. Pravda, ak by sme si chceli všetko povedať, potrebovali by sme na to prinajmenšom ešte jeden život. Zrejme sme stvorení, aby sme žili jedni vedľa druhých, hľadeli na seba z diaľky a ľutovali, že o sebe vieme tak málo. Aj to je možno záhada života.“ (s. 152)

Jean Michel Guenassia: Vysnívaný život Ernesta G.

Preklad: Andrea Černáková

Premedia, 2021

Zobraziť diskusiu (0)