Viem, ako vyzerajú lesné korene –

videla som vývraty. Rozoznám mlátenie

prázdnej slamy od plných vriec obilia –

stála som pri mláťačke v plevách.

Moje prečo si žiada inú odpoveď.

Viem, že na dne každej studne sedí kal,

hoci by mala najčistejšiu vodu,

chápem, že ani najčírejšia voda

nemusí byť vždy pitná.

Moje prečo si žiada inú odpoveď.

(z básne Vstup do zrútenej rozprávky)

Svedomie rieky Lýdie Vadkerti-Gavorníkovej je rekonštruovaný rukopis s autorkinými básňami, ktoré vznikli v osemdesiatych rokoch 20. storočia (treba dodať, že viacero textových fragmentov zo Svedomia rieky sa nachádza v publikovanej zbierke Piesočná pieseň z roku 1977). Ponúka sa teda možnosť opätovne sa pozrieť na niektoré premenné a konštanty tvorby tejto významnej slovenskej poetky.

Korene

V citovanom úryvku sa ako prvý z kľúčových motívov Vadkerti-Gavorníkovej ukáže motív koreňov – ten je prítomný v korpuse autorkinej tvorby azda najreprezentatívnejšie v rovnomennej básni Korene z debutovej zbierky Pohromnice (1966). Subjektka v nej vypovedá o ambivalencii vzťahovania sa k vlastnej minulosti, vychádzajúc z metaforického významu koreňa ako niečoho, čo nás viaže k bezprostrednému okoliu ale i k rodine (v tomto zmysle ide o korene rodostromu).

Aj v interpretovanom úryvku je motív problematizovaný – hneď v druhom verši sa mení na vývrat. Aktérka tu vypovedá o pomyselnej kvalite cez explikovanie jej absencie. Obdobným spôsobom potom zobrazuje v treťom a štvrtom verši motív obilia, pričom pre evokáciu jeho znegovanej podoby utilizuje známy frazeologizmus „mlátiť prázdnu slamu“. Takéto napájanie sa na ľudové „korene“ jazyka je pre Vadkerti-Gavorníkovú tiež typické.

Voda

Do tretice v predmetnom úryvku autorka neguje vodu, ktorú do básne prináša prostredníctvom – opäť v jej tvorbe zásadného – motívu studne. Na tomto mieste nám subjektka pripomína dualizmus vecí cez opozíciu kvalít čírosti a kalnosti, no toto podobenstvo ďalej komplikuje výpoveďou o tom, že „ani najčírejšia voda / nemusí byť vždy pitná“. To je azda mementom pre všetkých, ktorí by chceli mať na komplexné problémy jednoduché odpovede.

Subjektka, nachádzajúca sa v apórii medzi vedomím toho, že jednoduché odpovede sú vo svojej podstate nevyhnutne skresľujúce či dokonca klamlivé, a bytostnou túžbou po aspoň čiastkových odpovediach, sa však neprestáva jednak pýtať a jednak po odpovediach sama pátrať. Ako to však u Vadkerti-Gavorníkovej býva, báseň málokedy ústi do pocitu u(s)pokojenia – a aj táto napokon rezonuje napätím: „Moja otázka si žiada inú odpoveď. / Pýtam sa, neviem a začínam sa báť...“

Lýdia Vadkerti-Gavorníková: Svedomie rieky

Modrý Peter, 2025

Em Mikšík

(text je súčasťou instagramového projektu @instapretacia)

Zobraziť diskusiu (0)